Žigmund bol významný stredoveký politik. Bojoval s Turkami, zaslúžil sa o reformu cirkvi (koncily v Kostnici a v Bazileji), reformoval ríšu. Počas celej svojej vlády Žigmund musel bojovať proti rôznym nepriateľom: proti Turkom (od roku 1389), proti viacerým uhorským magnátom, proti husitom (1419 – 1437) atď. V Uhorsku a Čechách bol neobľúbený a považovaný za falošného a pomstychtivého panovníka. Na druhej strane však pomerne úspešne bránil juh Uhorska proti nepriateľom.

V roku 1379 Žigmunda v Trnave zasnúbili s Máriou, dcérou uhorského a poľského kráľa Ľudovíta I. Po smrti Ľudovíta I. v roku 1382 sa Žigmundova snúbenica Mária stala kráľovnou Uhorska a Poľska, jej matka Alžbeta ju však zastupovala ako regentka. Na základe toho si Žigmund začal nárokovať uhorský aj poľský trón, čo však Mária a jej matka Alžbeta odmietli. V roku 1384 korunovali za poľskú kráľovnú Ľudovítovu dcéru Hedvigu, ktorá sa vydala za Vladislava II. Jagelovského.

V lete roku 1385 Žigmund, ktorého Mária a jej okolie odmietli, napadol Uhorsko a obsadil Bratislavskú a Nitriansku stolicu. Na jeseň 1385 Žigmundovi v Uhorsku dovolili vziať si v Budíne Máriu za manželku. Lenže na scéne sa objavil Karol Neapolský, ktorého korunovali za uhorského kráľa Karola II., proti čomu bola Alžbeta, podporovaná rodom Gorjanských. Vo februári 1386, so súhlasom Alžbety, jej dôverník Blažej Forgáč napadol a zranil Karola II., ktorý na následky zranenia o dva týždne zomrel (mohol byť aj otrávený). K moci sa tak opäť dostal rod Gorjanských a Mária s Alžbetou. Obe sa však neskôr dostali do rúk Jána Horvátha (stúpenca Karola II.) a do väzenia v Novigrade. Tu Ján Horváth Alžbetu pred očami dcéry Márie zaškrtil. Žigmundovi sa podarilo Máriu oslobodiť až o dva roky, ale tá ho nikdy neprestala obviňovať, že dal zavraždiť jej matku. Žigmunda korunovali za uhorského kráľa v roku 1387. Prvé manželstvo ukončila až smrť Márie v roku 1395.

Najväčším nepriateľom Žigmunda bola Osmanská (Turecká) ríša na Balkáne. V roku 1396 zorganizoval poslednú veľkú krížovú výpravu proti Turkom, ktorá sa skončila pri Nikopole porážkou. V roku 1410 bol Žigmund zvolený rímsko-nemeckým kráľom. V roku 1433 sa stal rímskym cisárom. Najväčším úspechom bolo ukončenie rozkolu v cirkvi, na čele ktorej stáli naraz až traja súperiaci pápeži. Do Kostnice zvolal a viedol cirkevný koncil (1414 - 1418) a presadil voľbu nového pápeža prijateľného pre všetkých. Stal sa najvýznamnejším panovníkom kresťanského sveta. Práve koncilom však priniesol Žigmundovi problémy. Napriek tomu, že kazateľovi Jánovi Husovi, obvineného z kacírstva, zaručil bezpečnosť (ochranný list – glejt), nezabránil jeho odsúdeniu a upáleniu v roku 1415. To mu Česi neodpustili a nenávideli ho.

V roku 1420 sa po smrti svojho brata, Václava IV., snažil stať českým kráľom. V tom čase zúrili v Čechách husitské vojny. Žigmund požadoval bezpodmienečné podriadenie sa a návrat ku katolíckej cirkvi, čo husiti odmietli. Porazili ho v bitke na hore Vítkov nad Prahou. Na Pražskom hrade sa narýchlo dal korunovať za českého kráľa, a potom z krajiny odtiahol. Ďalších pätnásť rokov sa pokúšal ovládnuť Čechy vojensky i rokovaniami s husitmi. Až po definitívnej porážke husitov pri Lipanoch (1434) bol opäť korunovaný za českého kráľa (1436), ale vládol iba rok, pretože v roku 1437 zomrel.

Vojny stáli Žigmunda množstvo peňazí. Hlavnou vojenskou a hospodárskou oporou kráľa boli kráľovské mestá. Žigmund obmedzoval v krajine obchod cudzích kupcov, zakazoval vývoz drahých kovov, rozširoval a obnovoval mestské výsady (Bratislava, Košice, Bardejov). V tomto období ďalšie slovenské mestá, ležiace na obchodných cestách, dostali od kráľa právo skladu. Zlá finančná situácia však prinútila kráľa, že mnohé mestá dal do zálohy feudálom – 13 spišských miest dal ako zálohu za pôžičku od poľského kráľa Vladislava II. Jagelovského. Poddaní boli zdaňovaní a mali mimoriadne povinnosti.

V roku 1408 Žigmund Luxemburský založil spolu s manželkou Dračí rád alebo Uhorský rytiersky dračí rád ,ako svetský rytiersky Dračí spolok podľa vzoru Rádu svätého Juraja - Drakobijcu. Poslaním členov rádu bol boj proti Turkom a ochrana kresťanstva. Znakom rádu bola stočená figúrka draka s chvostom obtočeným okolo krku, s chrbátom rozťatým do tvaru kríža. Drak symbolizuje zlo, nepriateľa kresťanstva (azda Turkov, Husitov), zlého ducha, jeho chrbát rozťatý do tvaru kríža symbolizuje víťazstvo viery a kresťanstva nad Diablom. Dračí rád patril k jedným z najpopulárnejších a najvýznamnejších svetských rytierskych rádov. Po Žigmundovej smrti stratil Dračí rád na svojej vážnosti.

Žigmunda opisovali kronikári ako mocného a pekného muža, ktorý vládol celých 50 rokov. Na konci života trpel dedičnou chorobou Luxemburgovcov – dnou (choroba kĺbov). Zomrel na otravu krvi, vo veku 69 rokov.