Panovníci a osobnosti

hore
Návrat na zoznam panovníkov

Ferdinand III. Habsburský

Ferdinand III. Habsburský

III. Ferdinánd, Ferdinand III. Ernest

(*1608, Graz - †1657, Wien)


bol rakúsky arcivojvoda, uhorský (od r. 1625), český (od r. 1627) a rímsky kráľ (od r. 1636), rímskonemecký cisár (od r. 1637) z rodu Habsburgovcov, tretí syn Ferdinanda II. Habsburského a jeho prvej manželky Márie Anny Bavorskej.



Rodinné vzťahy

Rodičia: Ferdinand II. Habsburský, Mária Anna Bavorská

Manželky: Mária Anna, Mária Leopoldína Tirolská, Eleonóra Magdaléna Gonzaga

Deti: Ferdinand (budúci cisár Ferdinand IV), Mária Anna, Filip August, Maximilian Thomas, Leopold (budúci cisár Leopold I.), Maria, Karol Jozef, Terézia Mária, Eleonóra Mária, Mária Anna (1654), Ferdinand



Informácie

Od mladosti bol na želanie svojho otca, bigotného katolíka, vychovávaný v prísne religióznom duchu. Bol všestranne nadaný, zaujímal sa o kultúru i prírodné vedy a okrem rodnej nemčiny ovládal ešte šesť jazykov.

Vzhľadom na to, že sa jeho dvaja skôr narodení bratia Karol a Ján Karol nedožili dospelosti, stal sa Ferdinand otcovým nástupcom. Ten mu ešte počas svojho života zaistil tróny uhorský (korunovaný v Šoprone 8. decembra 1625), a český (korunovaný v Prahe 26. novembra 1627) a korunu rímskeho kráľa (korunovaný 22. decembra 1636 v Regensburgu). Ešte počas otcovho života sa zúčastnil tridsaťročnej vojny, po smrti Albrechta z Valdštejna v r. 1634 bol menovaný vrchným veliteľom cisárskych vojsk.

Samostatnú vládu v monarchii nastúpil po otcovej smrti r. 1637, kedy sa stal rímskym cisárom. V jeho osobe dosadol na trón muž nepochybne schopnejší, než bol jeho otec a predchodca. Ako prvé musel krajinu konsolidovať po hospodárskej stránke. Začal s úspornými opatreniami, čím znížil výdavky svojho dvora na polovicu. Súčasne s nástupom na trón zdedil predovšetkým ďalšie boje prebiehajúcej tridsaťročnej vojny (najmä so Švédmi) a to v etape, kedy vojenské operácie habsburskej armády neboli úspešné. Začiatkom roka 1639 vpadli švédske vojská do Čiech a krajinu pustošili až do jari nasledujúceho roku. V tom roku (1640) bol do Regensburgu zvolaný ríšsky snem, ktorého cieľom bolo začať rokovania o skončení vojny. Úvodné dejstvo mierových vyjednávaní sa začalo v r. 1644 vo vestfálskych mestách Osnabrück (s Francúzmi) a Münster (so Švédmi), kde sa Ferdinandovi diplomati snažili získať pre habsburskú monarchiu čo najvýhodnejšiu pozíciu. Situácia sa skomplikovala v r. 1645 po bitke pri Jankove, kde cisárske vojská utrpeli drvivú porážku. Švédske vojská ohrozili priamo Viedeň. No vzhľadom na značné straty vo vlastných radoch sa k obliehaniu Viedne neodhodlali a stiahli sa na Moravu. Ich spojenca sedmohradského vojvodu Juraja Rákociho, ktorý už od r. 1644 stál na čele protihabsburského povstania v Uhorsku, síce vyradil z boja linecký mier, uzavretý 16. decembra 1645, napriek tomu však situácia monarchie ostávala vážna.

Tlak, pod ktorý sa Ferdinand III. v polovici 17. storočia dostal (okrem švédskeho ohrozenia vlastných habsburských dŕžav šlo najmä o švédsko-francúzske úspechy na bojiskách v ríši), viedol k zosilneniu jeho záujmu na vestfálskych mierových jednaniach. Mierové zmluvy boli podpísané 24. októbra 1648 a pre mocenské ambície rakúskych Habsburgovcov znamenali pokles medzinárodnej prestíže a autority dynastie, jej faktický ústup z dovtedajších pozícií a ďalšie oslabenie cisárskeho postavenia v rímskonemeckej ríši. Tá sa po vojne stala voľným zväzkom nemeckých štátov pod žezlom cisára, ktorý mal iba minimálne právomoci. Na druhej strane však veľkým úspechom Ferdinanda III. bolo zachovanie celistvosti habsburskej monarchie. S výnimkou Lužice neutrpela vážnejšie územné straty. Cisárska diplomacia bola na vestfálskych mierových jednaniach ochotná na záchranu jej celistvosti zaplatiť nemalými ústupkami. Rovnako ustanovenia vestfálskeho mieru o úprave náboženských a vnútropolitických pomerov v stredoeurópskych krajinách podľa stavu z r. 1624 bolo veľkým úspechom cisárskej diplomacie, pretože potvrdili pomery, ktoré v habsburskej monarchii nastali po porážke stavovskej opozície v českých a rakúskych krajinách. Ak Ferdinand III. nemohol zabrániť poklesu svojej medzinárodnej autority na medzinárodnom poli, plne si to vynahradil na upevnení vlády v rámci vlastnej monarchie.

Ferdinand III. Habsburský zomrel dva mesiace po narodení svojho posledného syna. Bol pochovaný do rodovej krypty Habsburgovcov pod kláštorom viedenských kapucínov.