Panovníci a osobnosti

hore
Návrat na zoznam panovníkov

Belo II.

Belo II.

II. Béla

(*1108/1110, ? - †1141, ?)


zvaný Slepý, bol uhorským kráľom v rokoch 1131 – 1141, z rodu Arpádovcov. Korunovaný za uhorského kráľa bol 28. apríla 1131.



Rodinné vzťahy

Rodičia: Álmoš, Predslava

Manželka: Helena

Deti: Gejza II., Ladislav, Štefan, Álmoš, Žofia, Gertrúda (Alžbeta)



Informácie

Belov bratranec Štefan II. určil za svojho nástupcu svojho synovca Saula. Belo sa najprv musel vysporiadať s ním a až potom došlo k jeho korunovácii. V tom istom roku sa ešte porátal s ďalšou skupinou vzbúrencov - počas krajinského snemu v Arade bolo popravených 60 veľmožov, ktorí sa podieľali na oslepení Bela a jeho otca Álmoša. Ďalšia opozičná skupina na trón povolala Kolomanovho syna Borisa, ktorý sa zdržiaval v Byzancii. Uhorská šľachta sa tak rozdelila na dva tábory, jedna podporovala Bela a druhá Borisa. Keďže sa zmierlivé riešenie konfliktu nenašlo, 22. júla 1132 došlo k bitke na rieke Slaná. Belove vojsko, podporované aj rakúskym markgrófom Leopoldom III. zvíťazilo nad vojskom Borisových stúpencov, podporovaných aj poľským kniežaťom Boleslavom III. Krivoústym. Boris bol nútený utiecť do Poľska.

V roku 1134 Belo uzavrel spojeneckú zmluvu s Rímskonemeckou ríšou, čím získal aj dobré vzťahy s Poľskom, ktorého panovník zložil cisárovi hold. Dobré vzťahy mal aj s českým kniežaťom Soběslavom I., ktorý sa oženil s Belovou sestrou Adelaidou. Keďže Byzantská ríša aj Benátky boli zaneprázdnené konfliktmi s Normanmi na Sicílii, Belo obrátil svoju pozornosť na Balkán. V roku 1135 získal od Benátok mesto Split. V nasledujúcom roku ovládol územie Ramy v centrálnej časti Bosny, čiže k titulu kráľov pribudol titul kráľ Ramy. Počas tzv. anaklétovej schizmy, kedy boli s rozdielom len niekoľkých hodín právoplatne zvolení dvaja pápeži, sa Belo postavil na stranu pápeža Inocenta II.

V posledných rokoch vlády sa kráľ oddal nadmernému pitiu vína. Zomrel 13. februára 1141. Pochovaný bol bazilike v Stoličnom Belehrade, vedľa svojho otca, ktorého pozostatky doviezli v roku 1137 z Byzantskej ríše.