Panovníci a osobnosti

hore
Návrat na zoznam panovníkov

František II. (I.) Habsburský

František II. (I.) Habsburský

Habsburg–Lotaringiai Ferenc József Károly

(*1768, Firenze - †1835, Wien)


bol rakúsky arcivojvoda, český a uhorský kráľ (od r. 1792), posledný rímskonemecký cisár (ako František II., v r. 1792 – 1806), od r. 1804 rakúsky cisár (ako František I.) z habsbursko-lotrinskej dynastie



Rodinné vzťahy

Rodičia: Leopold II. Habsburský, Mária Ludovika Španielska

Manželka: Alžbeta Wilhelmína Württemberská, Mária Terézia Neapolsko-Sicílska, Mária Ludovika Modenská, Karolína Augusta Bavorská

Deti: Ludovika Alžbeta, Mária Lujza, Ferdinand, Mária Karolína, Karolína Ludovika, Mária Leopoldína, Mária Klementína, Jozef František Leopold, Karolína Ferdinanda, František Karol Habsbursko-lotrinský, Mária Anna, Ján Nepomuk, Amália Terézia



Informácie

Ako prvorodený syn bol predurčený stať sa otcovým následníkom na cisárskom i uhorskom a českom tróne. Narodil sa počas otcovho pôsobenia ako toskánskeho veľkovojvodu. Od detstva bola mladému arcivojvodovi vlastná prirodzená inteligencia a usilovnosť, ktorými nahrádzal nedostatok talentu k politike a riadeniu krajiny. Zaujímali ho prírodné vedy (najmä botanika) ale aj umenie a cestovanie.

V roku 1792 zasadol na trón ako František II.; počas letných mesiacov sa uskutočnili jeho uhorská (6. júna) a česká (9. augusta) korunovácia i korunovácia za rímskeho cisára. Počas svojej vlády sa stal medzi ľudom populárnym panovníkom.

Obdobie jeho panovania bolo poznačené expanzívnou politikou Napoleona Bonaparta. Ako odpoveď na Napoleonovo vyhlásenie francúzskeho cisárstva v r. 1804 bolo 11. augusta vyhlásené rakúske cisárstvo a panovník prijal dedičný titul rakúskeho cisára (ako František I.). S ohľadom na politický vývoj v Európe (najmä vznik Rýnskeho spolku) sa František 6. augusta 1806 vzdal koruny cisára Svätej rímskej ríše a prehlásil rímsku cisársku hodnosť za zrušenú. Súčasne oznámil zánik Svätej rímskej ríše a zbavil ríšske stavy povinností voči sebe ako rímskemu panovníkovi. Jeho vláda sa tak od tohto dátumu formálne obmedzila iba na rakúske rodové dŕžavy a na české a uhorské kráľovstvo.

S Napoleonom sa František bol nútený stretnúť i na bojovom poli. 20. októbra 1805 utrpela rakúska cisárska armáda v rámci francúzskeho európskeho ťaženia porážku pri Ulme. O necelý mesiac nato (13. novembra) Francúzi obsadili Viedeň. Koniec Napoleonovej dobyvačnej politike mala urobiť slávna bitka pri Slavkove 2. decembra 1805, v ktorej sa proti sebe postavili francúzske jednotky a spojené armády cisára Františka I. a ruského cára Alexandra I. Bitka však dopadla pre koalíciu rakúsko-ruských vojsk katastrofálne a odhalila zaostalosť rakúskeho vojenského-strategického poňatia boja oproti modernému spôsobu vedenia vojenských operácií na strane Francúzov. Jej nepriaznivým dôsledkom pre Rakúsko bola strata niektorých území (Benátky, Istria, Dalmácia, Kotor) a korigovanie jeho hraníc v Nemecku (v prospech Bavorska a Württemberska), ktoré muselo Rakúsko uznať na základe podpísania bratislavského mieru. Francúzsky cisár na medzinárodnom poli slávil triumf.

Od roku 1809 zveril František I. vedenie zahraničnej politiky a po roku 1815 i politiky domácej kancelárovi Metternichovi a jeho skupine. V súvislosti s tým boli v krajine obmedzené práva zemských snemov, zavedená cenzúra, kontrola vyučovania a vznik rozsiahleho policajného aparátu.

Výsledkom týchto opatrení bola konsolidácia pomerov v krajine a hospodársky rozmach. Vláda podporovala rozvoj vzdelanosti (založenie technického učilišťa v Prahe, zriaďovanie múzeí a pod.), zaviedla všeobecný občiansky zákonník, pomáhala rozvoju priemyslu. V zahraničnej politike počas jeho vlády Rakúsko spolupracovalo s Ruskom a Pruskom na potláčaní revolúcií.

František II. zomrel po 43 rokoch vlády na zápal pľúc. Pochovaný bol do kapucínskej hrobky vo Viedni.