Panovníci a osobnosti

hore
Návrat na zoznam panovníkov

Leopold I.

Leopold I.

I. Lipót

(*1640, Wien - †1705, Wien)


bol rakúsky arcivojvoda (od r. 1657), uhorský (od r. 1655) a český (od r. 1656) kráľ, rímskonemecký cisár (od r. 1658), z dynastie Habsburgovcov.



Rodinné vzťahy

Rodičia: Ferdinand III., Mária Anna Španielska

Manželky: Margaréta Terézia, Klaudia Felicitas Tirolská, Eleonóra Magdaléna Falcko-Neuburská

Deti: Ferdinand Václav, Mária Antónia, Ján Leopold, Mária Anna, Anna Mária Žofia, Mária Jozefa Klementína, Jozef I., Kristína (*/† 18. jún 1679), Mária Alžbeta, Leopold Jozef, Mária Anna, Mária Terézia, Karol VI., Mária Jozefa, Mária Magdaléna, Mária Margita

 



Informácie

V nástupníckej línii na trón bol až na druhom mieste (prvým bol jeho starší brat Ferdinand IV.). Leopold ako budúci duchovný mal nasledovať kariéru svojho strýka arcivojvodu Leopolda Wilhelma, ktorý bol biskupom a veľmajstrom Rádu nemeckých rytierov. V lete r. 1654 však Ferdinand IV. náhle zomrel (k samostatnej vláde sa nedostal) a pre Leopolda sa razom otvorila cesta na trón.

Následkom tejto udalosti muselo dôjsť i k zmene zamerania výchovy a štúdia mladého arcivojvodu. Do popredia nastúpili hodiny politiky, histórie, diplomacie a ustúpiť museli teológia, morálka a cirkevná hudba.

Otec mu ešte počas svojho života zaistil uhorský a český trón (Leopoldova uhorská korunovácia sa konala 27. 6. 1655, česká prebehla 14. 9. 1656). Neúspechom však skončila Ferdinandova snaha zaistiť mu korunu rímskeho kráľa a zabezpečiť mu tak nástupníctvo v cisárskej hodnosti. Proti tomu vystúpilo predovšetkým Francúzsko, ktoré malo záujem na zmenšení vplyvu Habsburgovcov v ríši.

Zápas o rímsky trón po smrti Ferdinanda III. bol Leopoldovou prvou samostatnou akciou na európskej politickej scéne. R. 1658 skončil jeho víťazstvom, keď sa zmenilo francúzske odmietavé stanovisko za prísľub neposkytnutia pomoci Španielom v prípade konfliktu s Francúzskom. Súčasne si Francúzsko svojou spoluúčasťou na vytvorení tzv. Rýnskej ligy zabezpečilo vplyv na vnútorné záležitosti Nemecka. 18. 7. bol vo Frankfurte nad Mohanom zvolený rímskonemeckým cisárom a o 13 dní tam bol taktiež korunovaný.

Habsburská monarchia sa za vlády Leopolda I. stretávala s množstvom vnútorných i vonkajších problémov. Nebezpečenstvo jej hrozilo z dvoch strán. Na západe od Francúzska, tradičného rivala Habsburgovcov, na východe od Osmanskej ríše. Okrem toho ju zvnútra ešte oslabovala predovšetkým nestabilná situácia v Uhorsku, najmä v jeho západnej a severnej časti, ktoré neboli obsadené Turkami. Tunajšia šľachta niekoľkokrát počas Leopoldovej vlády povstala a spojencov nachádzala v sedmohradských kniežatách a nezriedka tiež v Turkoch.

Leopold nebol rodeným vojvodcom a nikdy neviedol vojská osobne, napriek tomu veľkú časť jeho života venoval riadeniu vojen. Prvá bola so Švédskom, ktorého kráľ Karol X. našiel spojenca v sedmohradskom kniežati Jurajovi II. Rákocim, odbojnom vazalovi uhorskej koruny.

Bola „dedičstvom“ po predchádzajúcom panovníkovi. Leopold so svojim spojencom Poľskom ju ukončil 3. mája 1660 tzv. oliwským mierom.

Nebezpečnejším nepriateľom však boli Turci, ktorí v r. 1663 prenikli do Sedmohradska. Na osobnú výzvu mu snem v Regesburgu poslal pomoc, ku ktorej sa pridalo i Francúzsko a 1.8.1664 generál Raimondo Montecuccoli v bitke pri Mogersdorfe a Svätom Gottharde Turkov prvýkrát porazil. Na to uzavrel s Osmanskou ríšou vo Vasvári prímerie na dvadsať rokov (Vasvársky mier).

Rok 1683 priniesol dramatické vyvrcholenie stáročného zápasu Habsburgovcov s Turkami. Obrovská turecká armáda vtrhla do Rakúska. Viedeň obľahlo státisícové vojsko. Cisársku armádu posilnili jednotky z Bavorska, Švábska a Saska, ale hlavnú pomoc priviedol poľský kráľ Ján III. Sobieski. 12. septembra zaútočil na čele spojených vojsk a Turkov na hlavu porazil. Toto víťazstvo znamenalo začiatok úspešnej ofenzívy kresťanských vojsk, ktoré potom v 80. a 90. rokoch 17. storočia postupne vytláčali Turkov z Uhorska. Po bitke pri Zente (r. 1697), kde zaznamenal svoje prvé veľké víťazstvo Eugen Savojský, bol r. 1699 uzavretý karlovacký mier, ktorým habsburskej monarchii pripadlo územie Sedmohradska, Chorvátsko a Slavónia. Víťazný boj s Osmanskou ríšou patrí k vrcholným úspechom Leopoldovej vlády.

Na západe, kde sa monarchia zrážala s rozpínavosťou Francúzska, zaznamenal cisár menej úspechov. Monarchia po boku Nizozemska, Španielska, Lotrinska a niektorých nemeckých štátov sa zapojila do vojny proti Francúzsku a jeho spojencovi Švédsku v 70. rokoch 17. storočia. Mier uzavretý r. 1679 v Nijmegene vyznel v prospech Francúzska a znamenal pre neho územné zisky na úkor rakúskych Habsburgovcov. Až ďalší konflikt v 90. rokoch a následný mier z Rijswijku (r. 1697) vrátil Leopoldovi I. jeho územné straty z predchádzajúcej vojny. K ďalšiemu veľkému konfliktu s Francúzskom prišlo na sklonku Leopoldovej vlády po smrti posledného španielskeho Habsburga Karola II. vo vojne o španielske dedičstvo, jej výsledku sa však Leopold I. už nedožil.

Napriek niektorým čiastkovým neúspechom Leopoldovej vlády vstúpila habsburská monarchia za jeho panovania medzi skutočné európske veľmoci.

Po vnútropolitickej stránke bolo jeho vládnutie obdobím rastúceho centralizmu a uplatňovania absolutistickej formy vlády, čo v Uhorsku viedlo k mnohým nepokojom a výraznému vzrastu protireformácie. V záujme jej upevnenia podriaďoval uhorské hospodárstvo priemyselne vyspelejším rakúskym krajinám (rudné bane na Slovensku prenajímal viedenským a zahraničným podnikateľom), konfiškoval majetky uhorskej šľachty, v krajine udržiaval veľký počet cisárskeho vojska, prostredníctvom jezuitov presadzoval násilnú rekatolizáciu.

Jeho hospodárske reformy smerovali k zvýšeniu daneschopnosti obyvateľstva. Absolutistická forma vlády Leopolda I. sa stala podnetom ďalších protihabsburských stavovských povstaní (Wesselényiho sprisahanie), povstanie Imricha Tököliho, povstanie Františka II. Rákociho, ktoré kruto zasiahli územie Slovenska.

V roku 1692 vydal dekrét, ktorým zrovnoprávnil sociálne postavenie gréckokatolíckeho a rímskokatolíckeho duchovenstva.

Leopold I. Habsburský bol rozporuplný ako doba, v ktorej polstoročie žil a panoval. Ako štátnik a politik bol iste zodpovedný napr. aj za tzv. Prešovské jatky. Bol však pod stálym tlakom Osmanskej ríše, potreboval spoľahlivé zázemie na zastavenie tureckej rozpínavosti do strednej, severnej a západnej Európy. Napokon sa pričinil o víťazstvo nad Turkami (r. 1683) a o obnovenie územnej celistvosti Uhorského kráľovstva. Napriek niektorým čiastkovým neúspechom Leopoldovej vlády vstúpila habsburská monarchia za jeho panovania medzi skutočné európske veľmoci. Leopold I. Habsburský bol druhým najdlhšie vládnucim panovníkom v Čechách a v Uhorsku (vládol 48 rokov). Po svojej smrti bol pochovaný pod skvostným barokovým náhrobkom v habsburskej kapucínskej krypte vo Viedni.