Panovníci a osobnosti

hore
Návrat na zoznam panovníkov

Karol I. Robert z Anjou

Karol I. Robert z Anjou

Caroberto, Károly Róbert

(*1288, Neapol - †1342, Visegrád)


bol uhorský kráľ v rokoch 1301/1307/1308 – 1342. Korunovaný bol v máji 1301, 15. júna 1309 a 27. augusta 1310.



Rodinné vzťahy

Rodičia: Karol Martel z dynastie Anjouovcov, Klementína Habsburská

Manželky: Mária Ruriková, Mária Piastovská, Beatrix Luxemburská, Alžbeta Piastovská
      
Deti: Katarína, Alžbeta, Karol, Ladislav, Ľudovít, Ondrej, Štefan



Informácie

Proti jeho dosadeniu na trón protestovalo pár ďalších uchádzačov. Aj keď bol ešte dieťa, keď ho jeho starý otec Karol II. v roku 1300 poslal do Uhorska, mohol sa Karol chopiť moci pred svojimi protivníkmi a nasledovalo dlhé obdobie vnútorných rozporov. Uhorskí magnáti mu odovzdali korunu v roku 1301, ale aj napriek tomu bol korunovaný mnohokrát, pretože svätoštefanskú korunu odobral Václavovi III. sedmohradský Ladislav Kán a nechcel ju vydať. V roku 1309 ho preto korunovali náhradnou korunou a v roku 1310 v Stoličnom Belehrade svätoštefanskou korunou. Aj tak ho ale uznala za kráľa len časť šľachty, tí najmocnejší oligarchovia ho nepodporovali. Vtedy nastalo rozhodnutie zlomiť ich moc a známe obdobie sporov s Matúšom Čákom Trenčianskym a Omodejovcami sa mohlo začať. Po ich porážke získal podporu mnohých ďalších šľachticov, ale až smrť Matúša Čáka mu otvorila bránu k zjednoteniu Uhorska.

Karol I. uskutočnil aj veľa politických a ekonomických reforiem. Obnovil správu krajiny, jeho dvor sa preslávil v Európe ako škola rytierstva, zaviedol pevnú menu a stále dane, dal raziť nové mince. Karolova zahraničná politika sa z veľkej časti zakladala na spojenectvách. Medzi jeho najväčšie úspechy patrila spoločná obrana s Poľskom a Českom proti Habsburgovcom. Bol jedným z najvýznamnejších kráľov Uhorska.

Na počiatku roku 1300 mocný magnát Pavol Šúbic uznal Karolov nárok na trón a pozval ho do Uhorska. Jeho starý otec toto pozvanie prijal, Karolovi poskytol menší finančný príspevok a poslal ho do Uhorska upevniť svoj dedičný nárok pred Ondrejom III. Karol, vtedy ešte malé dieťa, sa vylodil v Splite v auguste roku 1300 a vydal sa na cestu do Záhrebu, kde bol uznaný za uhorského kráľa ďalším vplyvným magnátom Ugrinom Čákom.

Keď 14. januára nasledovného roku Ondrej III. zomrel, Karola v Ostrihome arcibiskup Gregor korunoval náhradnou korunou, pretože svätoštefanská koruna bola v rukách jeho protivníkov. Uhorský snem neuznal jeho vládu a na trón presadzoval Václava III., syna českého kráľa Václava II. Mladý Václav súhlasil so zvolením a zásnubami s dcérou Ondreja III. a bol korunovaný svätoštefanskou korunou v Stoličnom Belehrade arcibiskupom Jánom Kaločským.

Po korunovácii jeho súpera sa stiahol do Slavónska, kde jeho stúpenci medzitým upevnili jeho moc. V septembri 1302 začal obliehať Budín, ale nemohol okupovať hlavné mesto kráľovstva a preto sa znova stiahol do Chorvátska. 31. mája 1303 pápež Bonifác VIII. potvrdil Karolov nárok na trón a jeho strýko z matkinej strany Albrecht I. mu prisľúbil vojenskú pomoc. V lete 1304 dorazil Václav II. do Uhorska na požiadavku svojho syna s cieľom podporiť jeho moc v kráľovstve. Václav II. si však plne uvedomoval nestabilnú pozíciu syna na tróne, preto sa rozhodol opustiť krajinu a Václav III. ho nasledoval. Keď sa Karol Róbert dopočul zvesti o Václavovom odchode, spojil sily s Rudolfom I. a spolu napadli České kráľovstvo. Nedokázali však obsadiť Kutnú Horu a Karol bol nútený sa stiahnuť do Uhorska.

Uhorský snem však ešte stále neuznal Karola za kráľa. V auguste 1305 Václav III., teraz už český kráľ, prenechal uhorskú korunu Ottovi III., vojvodovi bavorskému, ktorý bol vnukom uhorského kráľa Belu IV. Otto si prišiel pre svätoštefanskú korunu, ktorú mu nasadil vesprémsky a čanádsky biskup 6. decembra. Ale ani Otto nebol schopný vládnuť. V priebehu roku 1306 sa Karol Róbert z Anjou zmocnil Ostrihomu, Spišského hradu, Zvolena a Budína.

V júni 1307 Otto III. navštívil mocného Ladislava Kána Sedmohradského, ale ten ho uväznil. 10. októbra 1307 Uhorský snem na zhromaždení učinil Karola Róberta kráľom Uhorska, no najmocnejší šľachtici Matúš Čák, Aba Omodej a Ladislav Kán ho neprestali ignorovať. Ku koncu roka prepustil Ladislav Kán Otta III., ktorý opustil krajinu. Ladislav odmietal vydať Karolovi uhorskú korunu, bez ktorej nemohol byť právoplatným uhorským kráľom. Po tomto zhromaždení bola potvrdená teória o nedotknuteľnosti kráľa a biskup vyzval Ladislava Kána, aby vydal uhorskú korunu, ten však výzvu odmietol. Pápežský legát dal teda korunovať Karola novou korunou arcibiskupom Tomášom z Ostrihomu 15. júna 1309. Konečne pod hrozbami pápežského legáta Ladislav Kán vydal korunu a Karol Róbert bol, už tretí raz, korunovaný svätoštefanskou korunou za uhorského kráľa, a to 27. augusta 1310 znova arcibiskupom z Ostrihomu.

Po Ottovom úteku už nezostal nikto, kto by Karolovi mohol oponovať pri voľbe na trón. Situácia bola ale taká, že väčšinu krajiny ovládala nepovoľná šľachta a dokonca aj Karolovi údajní stúpenci ignorovali jeho privilégia. Jeho pozíciu mierne upevnil pápež Klement V., keď vyslal svojho legáta (jún 1308), aby presvedčil Matúša Čáka uznať zvrchovanosť kráľa. Ich stretnutie sa odohralo v kláštore Kékes. 27. novembra 1308 bol Matúš Čák prítomný na zhromaždení v Pešti, kde bol Karol znova vyhlásený za uhorského kráľa.

V lete 1311 Matúš Čák Trenčiansky začal obliehať Karolove hlavné mesto Budín, ten však útok odrazil. Krátko nato obyvatelia Košíc zavraždili Omodeja Abu, jedného z hlavných stúpencov Karolovej vlády, ale Karol sa postavil proti jeho synom. Následkom toho sa jeho synovia spojili s Matúšom Čákom Trenčianskym. V máji 1312 sa Karol rozhodol obliehať Šarišský hrad, ale jeho útok bol odrazený a sám bol nútený vydať sa na ústup. Potom spojené vojská Omodejovcov a Čáka pochodovali na Košice, ale tam v krvavej bitke pri Rozhanovciach (12. jún) utrpeli Omodejovci porážku, keď Matúšove vojská nestihli prísť včas na pomoc. Po víťazstve zabral Karol sídla Omodejových synov v krajoch Abov, Turňa, Šariš.

V roku 1314 vzal Devínsky hrad z nadvlády Rakúska, čerpal z vnútorných sporov Svätej rímskej ríše. V prvej polovici roku 1315 zabral Vyšehrad, ktorý mal v moci Matúš Čák. V tom čase si vzal za ženu Máriu Piastovskú, dcéru bytomského vojvodu.

V priebehu mája 1316 Karol bojoval proti rodine pánov z Kyseku, ale niektorí magnáti vo východnej časti krajiny, vedení Kopaszom Borsom, sa proti nemu vzbúrili a uhorskú korunu ponúkli haličskému kráľovi Andrejovi, ktorý bol tiež potomkom kráľa Belu IV. Ich vojská však Karol porazil a obsadil ich hrady v Bihárskej, Solnockej, Boršodskej a Klužskej župe. V máji 1317 jeho vojská tiež potlačili vzburu synov Omodeja Abu, takže teraz mohol pokoriť aj hrad Matúša Čáka a Komárno.

Karol zvýšil náklady na vojsko, financie pritom čerpal z konfiškácie cirkevného majetku. V roku 1318 dobyl a obsadil dŕžavy už zosnulých synov Ladislava Kána v Transylvánii.

Po smrti svojej prvej manželky sa oženil ovdovený Karol s Beatrix Luxemburskou, dcérou rímskeho cisára Henricha VII. Luxemburského a sestrou českého kráľa Jána I. v Čechách, pravdepodobne v roku 1318. V lete roku 1319 viedol svoje vojská proti Urošovi II. zo Srbska, ktorý zabral južnú oblasť kráľovstva, a srbskému vojsku udelil pri Mačve porážku. Po tomto víťazstve obsadil Belehrad a taktiež územie Banovina. V tom čase začal reorganizovať finančnú základňu kráľovskej moci vyhlásením, že jedine kráľ je oprávnený otvoriť nové colnice v kráľovstve.

Jeho druhá žena Beatrix a jej jediné dieťa zomreli pri pôrode 11. októbra 1319. Karol ovdovel už po druhý raz a jeho treťou ženou sa stala Alžbeta Poľská, dcéra poľského kráľa Vladislava I. 6. júla 1320.

Smrť Matúša Čáka 21. marca 1321, najmocnejšieho šľachtica a vzdorovateľa Karolovej moci, znamenala rozpad jeho provincií a Karolove vojsko mohlo do konca roka nadobudnúť všetky pevnosti veľkého zosnulého baróna. V januári 1322 sa vzbúrili mestá v Dalmácií proti vláde bána Mladena Subiča, ktorého rodina patrila medzi prvých priaznivcov Karola Róberta. Karol túto situáciu plne využil, pocestoval do Dalmácie a mocného bána uväznil, čím posilnil svoj vplyv v Dalmácií a Chorvátsku.

Karol zaviedol mnohé významné politické i ekonomické reformy. V roku 1323 sa vzdal kráľovskej výsady oslabenia meny a zaviedol nové dane (lucrum camaræ) s cieľom zabezpečiť kráľovstvu trvalé príjmy. V rovnakom roku preniesol svoje sídlo z Temešváru do Vyšehradu.

Zaviedol takzvaný čestný systém: namiesto veľkých dotácií dostávali verní služobníci úrad (z latinského ctiť) a tým sa stali držiteľmi kráľovského majetku (vrátane hradov) v okresoch a zástupcami kráľa. Ale tieto úrady neboli pridelené na večnosť ale len počas služby kráľovi a kráľ im ich mohol kedykoľvek odobrať. Tento "čestný úrad" bol základom feudalizmu a posilnil Karolovu moc.

Karol potlačil infláciu, dal raziť mince s vysokou rýdzosťou zlata. Floriny alebo florény, razené od roku 1325 v novozavedenej mincovni v Kremnici, sa čoskoro stali medzinárodným platobným prostriedkom v celej Európe. Zlatý florén (alebo dukát) mal hmotnosť 3,558g. Reforma spoločnej meny a nový daňový systém výrazne naplnili kráľovskú pokladnicu.

V apríli 1330 sa Karol stal terčom atentátu. O atentát sa pokúsil Felician Zach. Kráľ vyviazol len s drobným poranením chrbta. Karol sa za pokus o atentát vysporiadal nielen so samotným atentátnikom, ale aj s jeho rodinou. A to až do tretieho pokolenia. Inak spravodlivý kráľ si týmto krutým trestom pobúril proti sebe celé Uhorsko.

Karol Róbert zomrel 16. júla 1342 a bol pochovaný vedľa vysokého oltáru v Székesfehérváre na starobylom pohrebisku Arpádovskej dynastie.