Panovníci a osobnosti

hore
Návrat na zoznam panovníkov

Ján I. Zápoľský

Ján I. Zápoľský

Szapolyai János

(*1487, Spišský hrad - †1540, Sebeš)


bol sedmohradský vojvoda a od 11. novembra 1526 do 21. júla 1540 uhorský kráľ (protikráľ) z magnátskeho rodu Zápoľskovcov



Rodinné vzťahy

Rodičia: Štefan Zápoľský, Hedwig of Cieszyn

Manželka: Isabella Jagiellon

Deti: Ján II. Žigmund

 



Informácie

Narodil sa v tuhej februárovej zime roku 1487 na Spišskom hrade. Otec bol Štefan Zápoľský a matka Hedviga Tešínska. Po svojom otcovi zdedil rozsiahle pozemky (svojho času bol najbohatším uhorským magnátom) i viaceré hodnosti vo verejnej správe. Jeho politický vzostup sa začal roku 1505, keď ho tzv. národná strana uhorských stavov vyhlásila za kandidáta na uhorský trón. Táto strana v uhorskom sneme presadila zákon, že uhorská koruna sa už nikdy nesmie dostať na hlavu cudzinca. V roku 1511 sa Ján Zápoľský stal sedmohradským vojvodom. V roku 1514 s palatínom Štefanom Bátorim potlačil povstanie Juraja Dóžu.

Uhorský kráľ

Pre jeho ďalší život mal zásadný význam rok 1526. V lete tohto roku tiahol s takmer 20-tisícovým sedmohradským vojskom proti postupujúcim hordám tureckého sultána Sulejmana I. Sledoval svoje vlastné, egoistické ciele,[chýba zdroj] vyčkával v zálohe pri Segedíne a nezasiahol do bitky pri Moháči. Po tejto bitke, v ktorej zahynul i uhorský kráľ Ľudovít II., ostalo Uhorsko bez priameho následníka trónu. Časť šľachty na sneme v Tokaji zvolila 5. novembra 1526 Jána Zápoľského za uhorského kráľa (ako Ján I. Uhorský) a 11. novembra ho nitriansky biskup Štefan Podmanický korunoval v Stoličnom Belehrade. Po svojom nástupe na trón vyzval stavy Moravy, Sliezska a Lužice – z titulu ich podrobenia kráľom Matejom Korvínom – aby mu zložili hold.

Druhá časť uhorských stavov, mestá a bohaté a vplyvné magnátske rody zo západného Slovenska, ktorí z porážky uhorských vojsk pri Moháči vinili práve Zápoľského, na sneme v Bratislave zvolili o mesiac neskôr, 17. decembra za uhorského kráľa brata kráľovnej vdovy Márie, rakúskeho arcivojvodu Ferdinanda I. Habsburského. Tak malo Uhorsko v jednej chvíli dvoch panovníkov.

Boje s Ferdinandom Habsburským

Ján I. Uhorský si nárokoval uhorskú korunu z titulu časového prvenstva, Ferdinand zasa z dynastických dôvodov. V roku 1527 začala v Uhorsku z tohto dôvodu občianska vojna. Na jar toho roku Ferdinand I. vpadol s malým vojskom do Uhorska a v júni 1527 dobyl Budín. Jána I. Uhorského vytlačil do východných oblastí Uhorska. Ten sa v roku 1528 neúspešne pokúsil získať stratené pozície. Jeho vojsko bolo v bitke pri Seni (pri Košiciach, 8. marca 1528) porazené a bol nútený utiecť do Poľska. Celá krajina sa rozdelila na dva nepriateľské tábory. Vojna, trvajúca takmer tri desaťročia, krajinu veľmi zničila.

V tom čase mal Ján I. Uhorský na území Slovenska, kde vlastnil obrovské majetky, stále silné postavenie najmä medzi šľachtou. Patrilo mu množstvo hradov na Orave, Liptove, v Trenčianskej a Nitrianskej stolici a po celom východnom Slovensku, ku ktorému ho viazal aj titul spišského grófa. Na zlomenie ich odporu, cisár Ferdinand vyslal už v roku 1527 Jána Katzianera, hlavného kapitána Horného Uhorska.[1]

Turecké spojenectvo

Kráľ Ján I. Uhorský v snahe dostať Uhorské kráľovstvo späť do svojej moci, získal významného spojenca. Zo svojho poľského azylu vyslal posolstvo k tureckému sultánovi Sulejmanovi I. a ponúkol mu vazalskú podriadenosť. Sultán ponuku prijal. V júli 1529 na mieste tragickej porážky uhorského vojska v roku 1526, na Moháčskom poli, Zápoľský zložil Sulejmanovi vazalský hold. Sultán sa vzápätí osobne vydal na čele obrovského vojska urobiť poriadky v Uhorsku. Plieniace osmanské vojská dobyli pre kráľa Jána I. Uhorského centrálne oblasti Uhorska a ohrozovali dokonca Viedeň. Zápoľský získal opäť značnú časť územia Slovenska. Keď v nasledujúcom roku Ferdinand obľahol Budín, prišli Jánovi I. Uhorskému na pomoc vojská belehradského bega Mehmeda. Po potlačení cisárskych vojsk vyplienili turecké hordy v dvoch výpravách – septembri a decembri – Považie až k Trnave a Piešťanom, Ponitrie až k Bojniciam a pozdĺž Hrona prenikli až k Hronskému Beňadiku. Okrem bohatej koristi odvliekli do zajatia vyše 40-tisíc ľudí a za sebou zanechali spustošenú krajinu. K jej skaze prispeli i hordy lúpežných rytierov, priživujúcich sa na vzniknutej situácii. Ferdinandovo panstvo sa zúžilo viac-menej na Zadunajsko a slovenské stolice.

Mierové ukončenie bojov

Obe strany sa vojnovými ťaženiami natoľko vyčerpali, že v roku 1538 uzavreli vo Veľkom Varadíne mier. Tu sa obaja panovníci dohodli na rozdelení moci. Po smrti Zápoľského sa Ferdinand mal stať kráľom v celom Uhorsku i v Sedmohradsku. Dedičov Jána I. Uhorského mal odškodniť bohatými majetkami v iných svojich krajinách. Ján I. Uhorský sa ním vzdal nárokov na uhorský trón (napriek tomu titul uhorského kráľa používal až do svojej smrti).

Jánovi Zápoľskému sa v roku 1540 niekoľko dní pred smrťou narodil syn Ján Žigmund, ktorého jeho matka Izabela dala korunovať za uhorského kráľa. Ferdinand v dôsledku porušenia mieru preto opäť obľahol Budín. Jánovi Žigmundovi ostalo Sedmohradsko s priľahlými stolicami a časťou juhovýchodného Slovenska s Košicami.