(*1710, hrad Čičva - †1765, Bratislava)
bol uhorský cirkevný hodnostár, prímas, arcibiskup, náboženský spisovateľ, mecén umenia a vedy, biskup jágerský (1746 – 1761) a arcibiskup ostrihomský (1761-1765).
Rodičia: František Barkóczy, Zichy Julianna
Gymnaziálne štúdium absolvoval v Košiciach, filozofiu na Trnavskej univerzite, kde získal doktorát (1730). V roku 1734 skončil v Ríme teológiu a vysvätili ho za kňaza. Pôsobil ako farár a kanonik v Jágri, od roku 1740 ako spišský prepošt. V roku 1744 ho konsekrovali za jágerského biskupa, ostrihomským arcibiskupom a uhorským prímasom sa stal v roku 1761. Bol to on, kto preniesol arcibiskupské sídlo z Trnavy do Ostrihomu. Pričinil sa aj o rekonštrukciu budovy, v ktorej dnes sídli Úrad vlády Slovenskej republiky - jeho rodový erb je na pilieroch vstupnej brány do areálu (z vonkajšej aj z vnútornej strany). Za zásluhy ho Mária Terézia vyznamenala veľkokrížom Radu sv. Štefana. Zároveň bol jedným zo sudcov sedmipanskej tabule. Bol aj literárne činný, tlačou vyšli jeho pastierske listy duchovenstvu a veriacim, okrem iného aj (v latinčine) Privítanie kráľovnej Márie Terézie v mene stavov zhromaždených na sneme v Bratislave, Bratislava 1764.
Zomrel 18. júna 1765 v Bratislave, kde je aj pochovaný v arcibiskupskej krypte Katedrály sv. Martina.