(*1147, Székesfehérvár - †1172, Esztergom)
bol uhorským kráľom v rokoch 1162 – 1172, z rodu Arpádovcov.
Bol synom uhorského kráľa Gejzu II. a Eufrozíny, dcéry kyjevskoruského veľkokniežaťa Mstislava I. Za manželku si zobral v roku 1166 Agnesu Babenberskú († 13. január 1182), dcéru rakúskeho vojvodu Henricha II. Jasomirgotta, s ktorou mal jediného syna Bela († 1167).
Bol korunovaný v polovici roku 1162, no s nárokmi na trón vystúpil aj jeho strýko Ladislav. Pod tlakom byzantských vojsk, ktoré podporovali oboch strýkov – Ladislava i Štefana – ušiel k rakúskemu vojvodovi. V jeho moci ostala iba Bratislava s okolím. Súčasne sa proti kráľom stal spomínaný Ladislav II. (1131 – 14. 1. 1163). Ešte roku 1158 ušiel pred bratom Gejzom II. na byzantský dvor. Po smrti Gejzu nerešpektoval nároky synovca Štefana III. a dal sa v júli 1162 korunovať kaločskému arcibiskupovi za kráľa s podporou Byzantskej ríše. Ostrihomský arcibiskup Lukáč vyobcoval za to Ladislava II. z cirkvi. Prv, ako sa mohol tento mocenský zápas vyriešiť, Ladislav II. Náhle zomrel.