kaštieľ, panské sídlo
Pôvodne neskororenesančný kaštieľ, prestavaný v klasicistickom slohu a doplnený o pseudogotické prvky, sa nachádza v obci Pozdišovce, juhozápadne od Michaloviec
Pozdišovce, Košický kraj
GPS: 48.725,
21.854
118 m n. m.
Obec Pozdišovce sa nachádza len pár kilometrov juhozápadne od Michaloviec. Z hlavnej cesty, ktorá prechádza obcou, odbočíme približne v strede obce do ulice, kde sa nachádza aj kostol. Po chvíli prídeme ku kaštieľu, ktorý stojí priamo oproti kostolu. Tu môžeme zaparkovať. Kaštieľ je v súkromných rukách, dostať sa dá len k jeho bráne.
Pamiatky v okolí (vzdušná čiara):
Michalovce - 6.4 km, Budkovce - 11.6 km, Viniansky hrad - 12.7 km, Parič - 14.8 km, Bačkov - 17.3 km, Jasenov - 18.9 km, Brekov - 19.8 km
Predpokladá sa, že kaštieľ vznikol na staršej stavebnej substancii. Podľa miestnej monografie a viacerých odborných prameňov mohol na jeho mieste už v 14. storočí stáť stredoveký hrad známy ako Pozdišovský hrad. Hoci niektoré historické zdroje umiestňujú túto stavbu mimo súčasného intravilánu obce, viacero náznakov nasvedčuje tomu, že sa nachádzal práve tam, kde dnes stojí kaštieľ. Teóriu o kontinuitnom vývoji stavby podporujú aj dochované zvyšky starého kamenného muriva v pivničných priestoroch.
Dnešná stavba má prízemný blokový charakter, hoci pôvodne bola dvojpodlažná, o čom svedčia zvyšky renesančných klenieb a konzol na povale. Objekt má dva poschodové nárožné rizality, ktoré pravdepodobne slúžili ako pôvodné veže. Priečelie je členené do deviatich osí so stredovým pozdĺžnym vstupom, nad ktorým sa nachádza frontón s nápisovou tabuľou a erbom z roku 1648.
Pri neskoršej neogotickej úprave boli okenné a dverové otvory zvýraznené štukovými šambránami a rímsami. Pod strechou, ktorá je sedlová (nad rizalitmi valbová), pribudol aj ozdobný oblúčikový vlys. Vstupná sieň je zaklenutá pruskými klenbami, zatiaľ čo v iných častiach objektu sa nachádzajú valené klenby renesančného typu.
Historické a iné názvy: Pazdics, Pazdych, Pazdycz, Pozdissowcze, Pazdissowce, Pazdics
V roku 1640 sa Pozdišovce dostali do vlastníctva rodu Szirmay, ktorý – popri niekoľkých ďalších šľachtických rodoch – spravoval miestne majetky až do začiatku 20. storočia.
Vtedajší podžupan Zemplínskej stolice a významný člen rodu, Peter Szirmay, si dal v roku 1648 v obci vybudovať opevnený kaštieľ v neskororenesančnom štýle. Objekt slúžil ako rodové sídlo. Na jeho pôvod odkazuje nápis umiestnený nad vstupným portálom spolu s erbom rodu Szirmay.
Kaštieľ bol pravdepodobne postavený na starších základoch. Podľa obecnej monografie i viacerých odborných zdrojov sa predpokladá, že na tomto mieste stál už v 14. storočí stredoveký hrad známy ako Pozdišovský hrad. Niektoré pramene ho síce lokalizujú mimo obce, no existuje viacero indícií, že sa nachádzal priamo na mieste dnešného kaštieľa. Zvyšky staršieho kamenného muriva, ktoré sa zachovali v pivničných priestoroch, túto hypotézu podporujú.
Po smrti Petra Szirmaya v roku 1658 kaštieľ spoločne užívala jeho vdova Anna z Kecerovských Lipoviec spolu so synmi Štefanom, Mikulášom, Petrom a Andrejom. V roku 1680 si rodinný majetok znovu rozdelili. Hoci otec vo svojej záveti výslovne určil, že kaštieľ má pripadnúť najmladšiemu synovi – v tomto prípade Andrejovi – tento zámer sa nenaplnil. Andrej si totiž nemohol dovoliť financovať obnovu značne zanedbaného objektu, a tak kaštieľ odkúpil jeho starší brat Štefan od ostatných súrodencov.
V roku 1686 sa kaštieľ opisuje ako opevnený objekt so štyrmi nárožnými vežami vo vlastníctve Štefana Szirmaya. V nasledujúcom roku 1687 je opísovaný ako murovaný kaštieľ (castellum muratum) patriaci rodu Szirmay, pričom na prelome 17. a 18. storočia sa v písomnostiach už uvádza jednoducho ako castellum.
Andrej Szirmay sa v roku 1692 listom sťažoval, že mu poddaní odchádzajú za prácou do Poľska. Tento úbytok pracovnej sily bol však len čiastočne dôsledkom hospodárskych podmienok – ďalším významným faktorom bolo, že členovia rodu Szirmay sa aktívne zapojili najprv do protihabsburského povstania Imricha Thökölyho a neskôr aj do povstania Františka II. Rákócziho. Oblasť horného Uhorska v tom čase sužovali neustále vojenské konflikty i šíriaci sa mor. Vypätá situácia medzi vrchnosťou a poddanými vyústila v roku 1697 do otvorenej vzbury – roľníci sa postavili proti zemepánom a kaštieľ v Pozdišovciach dokonca podpálili.
Po smrti Štefana Szirmaya v roku 1711 sa kaštieľ stal predmetom dedičstva jeho bratov – Mikuláša, Petra a Andreja, ktorí si ho následne rozdelili. Objekt následne zostal vo vlastníctve rodu Szirmay, resp. jeho potomkov, počas celého 18. a 19. storočia.
K významným predstaviteľom rodu v 18. storočí patril Menyhért Szirmay, známy svojím pozitívnym vzťahom k miestnemu obyvateľstvu. V roku 1743 založil spolu so štyridsiatimi miestnymi remeselníkmi hrnčiarsky cech, ktorý sa stal dôležitou súčasťou hospodárskeho života obce. Podľa stanov cechu musel každý jeho člen ovládať čítanie a písanie – čo na tú dobu predstavovalo výnimočne progresívnu požiadavku.
Začiatkom 19. storočia prešiel kaštieľ výraznou prestavbou v duchu klasicizmu. V období rokov 1880 až 1890 prebehli ďalšie architektonické úpravy, počas ktorých bola budova doplnená o romantizujúce neogotické prvky. Tieto zásahy zároveň definitívne odstránili pôvodný obranný charakter kaštieľa. Na bočných fasádach boli priestory medzi nárožnými vežami zastavané, čím sa rozšírila vnútorná plocha kaštieľa, a strecha bola upravená do jednotnej sedlovej podoby.
Od poslednej tretiny 19. storočia prešiel kaštieľ do vlastníctva Izabely Szirmay, vdovy po Henrikovi Nauendorffovi. Po jej smrti sa majiteľom stal Alexander Szirmay, ktorý sa po skončení I. svetovej vojny s rodinou presťahoval do Maďarska. Napriek tomu naďalej spravoval pozdišovský kaštieľ a okolité panstvo prostredníctvom svojich právnych zástupcov.
Po vzniku Slovenského štátu v roku 1939 a rozdelení Československa, sa o udržiavanie kaštieľa staral istý pán Dudík. Zaujímavosťou je, že jeho manželka bola učiteľka z Čiech. V dôsledku politickej situácie boli mnohí občania českého pôvodu zo Slovenska vysťahovaní. Pán Dudík však vďaka svojej odbornosti v oblasti verejnej správy, vzdelaniu a predchádzajúcej službe štátu predstavoval výnimku. Svoju lojalitu voči novovzniknutému režimu prejavil aj tým, že si úradne poslovenčil priezvisko – pôvodne sa volal Duda.
Keď však vojnové udalosti začali zasahovať aj územie Slovenska, bol pán Dudík z Pozdišoviec napokon vysťahovaný – najskôr do Sabinova a neskôr do Prešova.
Počas druhej svetovej vojny kaštieľ obsadila nemecká armáda, ktorá v jeho priestoroch zriadila dielne na opravu vojenskej techniky. Po skončení vojny bol kaštieľ v roku 1945 znárodnený a už v roku 1948 došlo k jeho účelovej prestavbe. V rámci úprav bola zmenená aj vnútorná dispozícia budovy, aby mohla slúžiť ako sídlo pozdišovského hrnčiarskeho družstva.
V roku 1970 prebehla ďalšia obnova objektu. Po roku 1996 sa stal kaštieľ majetkom súkromného podnikateľa, ktorý zabezpečil opravu strechy a výmeny okien. Plánoval v budove zriadiť hotel, no tento zámer sa nepodarilo zrealizovať.
Kaštieľ slúžil v minulosti aj ako priestor pre výrobné dielne. Je obklopený priľahlým parkom, ktorý je ohradený kamenným múrom.
Dnes je objekt v súkromnom vlastníctve a verejnosti neprístupný.
Nie sú dostupné žiadne povesti.
Momentálne žiadne príspevky.
Podeľte sa o svoje skúsenosti alebo tipy pre ďalších návštevníkov.