kláštor Mariánska Čeľaď

Zrúcanina starého Pavlínskeho kláštora, situovaná v lese na pustatine Mariánska Čeľaď, neďaleko obcí Podhájska a Veľké Lovce.





Navštívil som kláštor Mariánska Čeľaď (4 tu boli)
hore

Historické názvy

Zalat, Csalad - Pauliny kloster, Máriacsalád



Poloha

Veľké Lovce, Nitriansky kraj


GPS: N48° 04' 37.49",  E18° 22' 11.61"


Nadmorská výška: 210 m



Prístup a okolie

K zrúcanine kláštora Mariánska Čeľaď sa dostaneme zo smeru od Nových Zámkov, kde medzi obcami Dvory n/Žitavou a Kolta odbočíme na Semerovo, prejdeme obcou Čechy a pokračujeme asi 5km smerom na Podhájsku. Po 5km sa nachádza odbočka na lesnú cestu. Kláštor sa nachádza len pár metrov od cesty, autom bez problémov zaparkujeme na voľnej ploche pred kláštorom. Ďalšou z možností prístupu je z obce Podhájska, kde sa musíme dostať na Kláštornú ulicu (odbočka je neďaleko kostola z Beleckej). Prejdeme malým mostom a pokračujeme stále rovno asi 4km, až dôjdeme k odbočke vpravo - tu je už spomínaná lesná cestička, na ktorú odbočíme a po chvíli dôjdeme ku kláštoru.

Geocaching v okolí



Interiér a exteriér

Kedysi honosné a rozsiahle sídlo pavlínskych mníchov, s kúpeľmi, so záhradou, školou, s nemocnicou, rozsiahlymi pozemkami a čulým hospodárstvom. Dnes zostali len ruiny národnej kultúrnej pamiatky obrastené zeleňou a zdevastované človekom. Pamiatka je v dezolátnom stave, stavebný materiál bol vo velkej miere rozkradnutý.

Zachovali sa tri krídla kláštorných budov okolo rajského dvora a krátke krídlo vybiehajúce na sever. Z kostola, ktorý uzatváral dvor na západnej strane, sa zachovalo iba presbytérium.


Pôdorys - kláštor Mariánska Čeľaď


K tomuto objektu nie je dostupný pôdorys. Máte pôdorys k dispozícii? Napíšte nám



Fotogaléria


Historické fotografie

kláštor Mariánska Čeľaď-1900
kláštor Mariánska Čeľaď-1900
kláštor Mariánska Čeľaď-1959
kláštor Mariánska Čeľaď-kresba 1786


Fotografie z r. 2017

kláštor Mariánska Čeľaď-Pohľad na objekt
kláštor Mariánska Čeľaď-Pohľad na objekt
kláštor Mariánska Čeľaď-Pohľad na objekt
kláštor Mariánska Čeľaď-Pohľad na objekt
kláštor Mariánska Čeľaď-Pohľad na objekt
kláštor Mariánska Čeľaď-Pohľad na objekt
kláštor Mariánska Čeľaď-Pohľad na objekt
kláštor Mariánska Čeľaď-Pohľad na objekt
kláštor Mariánska Čeľaď-Pohľad na objekt
kláštor Mariánska Čeľaď-Pohľad na objekt
kláštor Mariánska Čeľaď-Pohľad na objekt
kláštor Mariánska Čeľaď-Pohľad na objekt
kláštor Mariánska Čeľaď-Pohľad na objekt
kláštor Mariánska Čeľaď-Pohľad na objekt
kláštor Mariánska Čeľaď-Pohľad na objekt
kláštor Mariánska Čeľaď-Pohľad na objekt
kláštor Mariánska Čeľaď-Pohľad na objekt
kláštor Mariánska Čeľaď-Pohľad na objekt
kláštor Mariánska Čeľaď-Pohľad na objekt
kláštor Mariánska Čeľaď-Pohľad na objekt
kláštor Mariánska Čeľaď-Pohľad na objekt
kláštor Mariánska Čeľaď-Pohľad na objekt
kláštor Mariánska Čeľaď-Pohľad na objekt
kláštor Mariánska Čeľaď-Pohľad na objekt
kláštor Mariánska Čeľaď-Pohľad na objekt
kláštor Mariánska Čeľaď-Pohľad na objekt



Pošlite nám vaše fotografie - kláštor Mariánska Čeľaď


 Súhlasím so zverejnením fotografie na www.hrady-zamky.sk


História a osobnosti

Mariánska Čeľaď (Máriacsalád) je malá pustatina, patriaca k Veľkým Lovciam v Novozámockom okrese. Miesto bolo obývané už v dobe bronzovej. Z tej doby pochádza nálezisko v okolí.

Mariánska Čeľaď (Máriacsalád) sa po prvý raz sa spomína v roku 1210, kedy tu stála kaplnka. No už z roku 1075 pochádza záznam z listiny kráľa Gejzu I., že v týchto miestach stála osada. Rok založenia kláštora v Mariánskej Čeľadi nie je presne známy. V roku 1512 darovali Žigmund z Levíc a jeho svokor František Haraszty pozemky paulínom v Lóte, v Belegu a Hronskej Mikule. Založenie kláštora potvrdil kráľ Ľudovít II. v roku 1517. V listine sa nachádza Mariánska Čeľaď pod menom Zala(t). Prídavné meno Mariánska„ je z neskoršieho pôvodu a pochádza z doby, keď už bol chrám a kláštor zasvätený cti Panny Márie. Paulíni bývali v tomto kláštore asi 268 rokov. Najlepšie sa mali v 15. a čiastočne aj 16. storočí. Získavali rôzne privilégiá, panovníci im odpustili dane, dôchodky dostávali z kráľovských majetkov. Neskôr vlastnili a obhospodarovali okolo štyritisíc hektárov pôdy. Mali aj svoj vlastný erb. Pri kláštore vyrástla osada s názvom Belek (dnes súčasť Podhájskej), v ktorej žili ľudia, čo pracovali v kláštore. Počas nebezpečenstva slúžil kláštor ako ochrana pre ľudí a v čase mieru ako svätyňa. Iné zdroje hovoria, že okolie aj s osadou, dnes už zaniknutou, obklopovali husté lesy plné zbojníkov. Ľudia v historkách spomínajú najmä Klokoča. Priekopa, v ktorej údajne jeho banda bývala, sa dodnes volá Klokočov.

Ďalšie legendy vravia, že miestni týchto bielych mníchov, ako pavlínov nazývali pre ich rehoľný odev s kapucňou, vraj nemali veľmi radi. Boli to väčšinou šľachtickí synovia, a tak sa vraj aj správali. Hovorievalo sa, že v kláštore zmizlo veľa mladých žien, že ich znásilňovali a predstavený rehole si vraj vymáhal právo prvej noci. Druhá verzia o zmiznutých dievčatách hovorí, že to bolo dielo spomínaných zbojníkov, ktorí sa mali prezliekať do mníšskych habitov, aby podozrenie padlo na pavlínov. Pravdepodobnejšia je asi prvá verzia. Kláštor bol totiž pre okolie centrom kultúry a vzdelanosti.

Pavlínom nastali zlé časy v 16. storočí po vpáde Turkov, ktorí kláštor na niekoľko rokov obsadili. Neskôr kláštor zdevastovali Rákócziho vojská. Mnísi sa presídlili do Lefantoviec. Majetok však pustol a tak ho prenajali. Až v roku 1711 sa mnísi vrátili. Kláštor od roku 1749 začali budovať nanovo, v barokovom slohu so skvostnou výzdobou. Patril k nemu veľký dvojvežový kostol, termálne kúpele a botanická záhrada s teplomilnými rastlinami. Bol známym pútnickým miestom. Základný kameň do steny kostola položil 12. augusta 1749 veľkovaradínsky biskup Mons. Pavol Forgáč z Jelenca. Vysvätený však bol až v roku 1778. Význam kláštora Mariánska Čeľaď dokazuje aj usporadúvanie pavlínskych kapitúl. (Kapitula je zhromaždenie predstavených všetkých kláštorov rádu.) Posledná provinčná kapitula rehole paulínov v Uhorsku sa na Mariánskej Čeľadi konala 29.mája 1785. Rozhodovalo sa na nej o sporných otázkach povinnosti nosenia brady a fúzov. Jednali tiež o jednotnom rehoľnom obleku, nakoľko mladí rehoľníci zanedbávali tieto dávne predpisy. Na poslednej kapitule bolo vydané prísne nariadenie, aby sa fúzy a brada nosili ďalej a aby sa členovia rehole odievali jednotným rúchom.

Zdarnému rozvoju kláštora zasadil smrteľnú ranu dekrét cisára Jozefa II., ktorým zrušil dňa 7.februára 1786 rehoľu pavlínov v Uhorsku. Kláštor v Máriacsaláde mal vtedy knižnicu s 1184 zväzkami, ktorých hodnota bola odhadnutá podľa vtedajšej meny na 398 zlatých. Archív kláštora bol po zrušení rádu paulínov zakopaný v tzv. Klokočovom jarku (v lese smerom na dedinu). Tam bol v 19.storočí nájdený a uložený v archívoch vo Viedni. Hlavný oltár kostola bol prevezený do Čaky, zvony do Tešedíkova. Pavlíni sa do kláštora už nikdy nevrátili. Legenda hovorí, že ušli podzemnými chodbami, ale pravda je taká, že mohli ešte pár mesiacov ostať a potom sa zamestnali ako učitelia v rôznych školách alebo dostali od štátu výsluhový dôchodok. V čase zrušenia rádu ich bolo v kláštore iba 7. Dvaja z nich sa stali kňazmi v novopostavenom kostole v Lóte, dnešných Veľkých Lovciach.

Kláštorné budovy potom slúžili na rôzne účely. Napríklad v roku 1809 slúžil kláštorný komplex ako poľný lazaret. V roku 1863 kláštor po zásahu bleskom nešťastne vyhorel a už ho nikdy neobnovili do pôvodnej slávy. Vchod do kostola bol po požiari zakrytý len doskou. Bol tam sklad obilia aj sušiareň tabaku. Z tehál kláštora postavili súčasné dva kostoly vo Veľkých Lovciach. Dvojvežový kostol bol podobný tomu v Marianke. Počas 2.svetovej vojny bol poškodený tak, že úplne zanikol. Materiál miestni použili na opravu svojich vojnou zničených domov. Po roku 1948 mali kláštorný komplex v správe štátne lesy, následne štátne majetky. Boli tam kancelárie, byty, obchod, jedáleň, kuchyňa, ale aj základná škola, keďže v okolí bola bytovka aj domy. Štátny majetok hlavnú i vedľajšie budovy využíval dosť nešetrným spôsobom. Časti kláštora zdevastovali, keď ho používali ako sklad obilia, ako ovčinec i ako jednotriedku pre 1.-4- ročník. V jedálni vysekali strop s freskami, aby sa doň zmestil stroj na mletie žita pre dobytok. Niektoré priestory boli využívané ako kancelárske iné na ustajnenie dobytka. Podľa spomienok miestnych termálny prameň vytekal v areáli kláštora ešte určite okolo roku 1960. Prameň vyschol s najväčšou pravdepodobnosťou v súvislosti s výstavbou termálneho kúpaliska v neďalekej Podhájskej. Vzácne fresky údajne od rakúskeho maliara J. V. Bergla, ktoré si všade inde strážia ako oko v hlave, pod rozbúranými stropmi zmyl dážď. Nahradili ich červené fŕkance od paintballistov. Jednotriedka bola zrušená v roku 1967, čo sa stalo podnetom na odsťahovanie pre rodiny so školopovinnými deťmi a postupne sa zlikvidovala i živočíšna výroba, kde títo ľudia pracovali. V roku 1973 odišla odtiaľ posledná obyvateľka kláštora.

V roku 1970 bol kláštor vyhlásený za historickú pamiatku. Jeho správu prevzali pamiatkári a budova slúžila ako depozitár Okresného múzea v Nových Zámkoch. V roku 1972 sa podarilo získať finančné prostriedky a bola kompletne vymenená strecha – rezivo i krytina, aby sa zabránilo poškodzovaniu muriva. Budova bola uzatvorená, bola tam zabezpečená trvalá strážna služba. V rokoch 1972-1977 sa každoročne v letných mesiacoch konal na Mariánskej čeľadi „Festival mládežníckych klubov". Bývali to trojdňové podujatia venované športovej činnosti mládeže a kultúre. Ešte na sklonku rokov 80-tych stál kláštor v pomerne slušnom stave. Mali sem chodiť deti do školy v prírode, v lete mal byť využívaný na detské tábory aj ako rekreačné stredisko pre dospelých.

Prišiel však koniec roka 1989, ktorý priniesol zmenu politického systému. Budova kláštora a poľnohospodárska pôda boli v rámci reštitúcií prinavrátené pôvodným vlastníkom - cirkvi. Od roku 1991 do r.1997 sa v priestoroch Mariánskej Čeľade každoročne konali počas letných prázdnin stretnutia kresťanskej mládeže (viď nápis na boku kríža), ktorí sa snažili zachrániť aspoň budovu kláštora, ktorá sa zachovala. Bohužiaľ mnohí ľudia sem chodia len preto, aby zničili to, čo nezničil čas. Rokokové mreže na spodných oknách vraj dokonca násilím vytrhávali pomocou traktora. Ešte v roku 2005 tu bolo torzo strechy. V roku 2007 sa písalo o tom, že Trnavské arcibiskupstvo plánuje budovu obnoviť. Získalo vraj aj pôvodné fotky zničených fresiek. Výsledok ale vidíte sami. Za 23 rokov sa z neho stala rozvalina. Cirkev dala aspoň zreštaurovať sochu Panny Márie, ktorú ľudia pred desaťročiami zachránili z priečelia kostola. Socha dnes stojí na nádvorí kostola vo Veľkých Lovciach. Asi sa už na pôvodné miesto nikdy nevráti. Pred farským kostolom vo Veľkých Lovciach sú umiestnené aj mramorové stĺpy na podoprenie chóru z bývalého kostola na Mariánskej Čeľadi.

Pod kláštorom sa zachovala bohatá sieť únikových chodieb, ktoré sa využívali počas vojen s Turkami. Dodnes nebola riadne zmapovaná a nebol tam vykonaný dôsledný archeologický výskum. Časť z nich preskúmali ľudia z okolia. Pre ťažký vzduch sa však po kilometri vrátili. Podľa starých povestí je kláštor spojený podzemnou chodbou s kláštorom v Hronskom Beňadiku a s mestom Nové Zámky. Chodby boli údajne široké až štyri metre, takže sa do nich pohodlne vošiel kočiar s koňmi.


Povesti a legendy

Bieli mnísi

Miestni bielych mníchov, ako pavlínov nazývali pre ich rehoľný odev s kapucňou, vraj nemali veľmi radi. Boli to väčšinou šľachtickí synovia, tí druho- a treťorodení, ktorí šli za cirkevných hodnostárov alebo do reholí.

A tak sa vraj aj správali. Hovorievalo sa, že v kláštore zmizlo veľa mladých žien, že ich znásilňovali a predstavený rehole si vraj vymáhal právo prvej noci. Ženy sa mali strácať v spletitých pivničných priestoroch, ktoré pavlíni vybudovali. Niekoľko kilometrov dlhé chodby viedli do okolitých dedín. Boli široké asi štyri metre, takže sa tam zmestil aj koč. Mnísi boli pre svoj urodzený pôvod a poslanie, ktorým boli modlitby a nadšenie pre služby blížnym, spriatelení s rôznymi šľachtickými rodinami v okolí. Na návštevy chodili práve týmito podzemnými chodbami. Možno aj kvôli bezpečnosti, pretože okolie aj s osadou, dnes už zaniknutou, obklopovali husté lesy plné zbojníkov. Ľudia v historkách spomínajú najmä Klokoča.

Priekopa, v ktorej údajne jeho banda bývala, sa dodnes volá Klokočov.

A práve druhá verzia o zmiznutých dievčatách hovorí, že to bolo dielo týchto lupičov, ktorí sa mali prezliekať do mníšskych habitov, aby podozrenie padlo na pavlínov. Preukázateľnou skutočnosťou sú len podzemné únikové chodby, zachované dodnes, hoci nepreskúmané.


Video - kláštor Mariánska Čeľaď



Použité zdroje a literatúra: WEB: https://sites.google.com/site/pavlini700rokov/pavl%C3%ADnskekl%C3%A1%C5%A1torynaslovensku/, sk.wikipedia.org, www.pokladyslovenska.sk, http://www.mistopis.eu, www.velkelovce.sk Archív hrady-zamky.sk

Užitočné informácie


Zrúcanina kláštora je verejnosti prístupná, no buďte veľmi opatrní, nakoľko je v dezolátnom stave.


Komentáre k objektu

Momentálne žiadne príspevky

Pridať komentár k objektu
kláštor Mariánska Čeľaď




Partneri

Eriksoft DVD Hrady srdca Európy I. Toulky po Čechách Sereď online Webdepozit UK BA