Panovníci a osobnosti

Detstvo a ranú mladosť prežil na viedenskom dvore svojho otca. Po smrti posledného španielskeho Habsburga, kráľa Karola II., sa mal stať jeho nástupcom. Ako protikandidát však vystúpil Filip z Anjou, vnuk francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV.

Sústredenie španielskeho dedičstva (okrem vlastného Španielska a jeho území v Európe šlo tiež o obrovské koloniálne panstvo v Amerike) pod vládou bourbonského rodu však bolo neprijateľné pre Anglicko, Nizozemsko a ďalšie európske štáty, ktoré spolu s habsburskou monarchiou uzavreli protifrancúzsku koalíciu. Vojnové konflikty na seba nenechali dlho čakať. V krátkom čase sa rozhoreli na niekoľkých frontoch v Európe a anglofrancúzske zápolenie sa prenieslo i do kolónií v Amerike. Po r. 1704, kedy spojenci porazili francúzske vojská v bitke pri Hochstädte, nastal vo vzájomnom pomere síl radikálny obrat. Mladý arcivojvoda Karol (ako španielsky kráľ Karol III.) vstúpil na čele silnej armády na Pyrenejský polostrov. Postupne získaval jedno víťazstvo za druhým a cisárske armády víťazili i v španielskych dŕžavách v Taliansku. Postupom času sa sily vyrovnali a rozhodujúci obrat v tejto vojne vyvolala smrť rímskonemeckého cisára a Karolovho brata Jozefa I.

Hlava habsburskej monarchie

Karol sa ako jeho nástupca stal hlavou habsburskej monarchie (uhorským kráľom bol korunovaný 22.5.1712 v Bratislave, česká korunovácia prebehla 5.9.1723) a cisárom rímskonemeckej ríše (zvolený vo Frankfurte nad Mohanom 12.10.1711, korunovaný tamtiež 22.12.1711). Týmto aktom sa stal pre členov protifrancúzskej koalície neprijateľný ako španielsky panovník, pretože by to bol práve on, kto by do svojich rúk sústredil príliš veľkú moc.

R. 1713 uzavrelo Anglicko a ďalší doterajší spojenci Habsburgovcov s vojnou vyčerpaným Francúzskom mier v Utrechte, ktorým bolo potvrdené nástupníctvo Filipa V. na španielskom tróne (pod podmienkou, že španielske dŕžavy nespojí s Francúzskom). Ďalšou mierovou zmluvou uzavretou v Rastatte r. 1714 ukončil svoj boj i Karol VI., ktorý ako kompenzáciu za rezignáciu na španielsky trón dostal časť dôležitého panstva Španielska – Španielske Nizozemsko (dnešné Belgicko) a bývalé španielske dŕžavy na Apeninskom polostrove (Neapolsko, Milánsko a Sardínia).

Počas Karolovej 26-ročnej vlády sa začala prejavovať vnútorná slabosť habsburskej monarchie. Územné zisky z úspešnej vojny s Tureckom v r. 1716 – 1718 stratila v neskoršom strete na Balkáne o dvadsať rokov neskôr (1737 – 1738), v polovici 30-tych rokov prišla vinou neúspešného stretu s Francúzskom o niektoré územia v Taliansku.

Karol a situácia v Uhorsku

Po svojom nástupe na cisársky trón a uzavretím Sátmárskeho mieru zriadil schválením uhorského snemu stálu armádu, čo mu umožnilo zlikvidovať posledné zvyšky osmanského panstva v Uhorsku. Po definitívnom vytlačení Turkov z Uhorska nastúpil kurz hospodárskej a politickej konsolidácie monarchie.

Vo vnútornej politike sa neúspešne pokúšal obmedziť privilégiá uhorskej šľachty a zaviesť do praxe starší plán centralizácie monarchie. Viacerými reformami schválenými uhorským snemom v r. 1723 upravil hospodárske, súdne i správne záležitosti krajiny. V r. 1728 – 1729 nastolil snemu otázku platenia štátnej dane šľachtou, po jeho zamietavom stanovisku snem do konca života nezvolal.

Viaceré územné, politické a náboženské otázky upravil v nariadení Resolutio Carolina.

O ťažkom postavení poddaných na Slovensku v období jeho vlády svedčia súpisy z r. 1715 a 1720, v ktorých kvôli stupňujúcemu sa útlaku zo strany šľachty a zemianstva bolo zistené masívne vysťahovávanie ľudí na Dolnú zem.

Pragmatická sankcia

Sarkofág Karola VI. v Kapucínskej krypte vo Viedni

Veľké politické, územné i finančné obete Karola VI. stálo tiež medzinárodné uznanie pragmatickej sankcie. Tento zákon, deklarujúci nedeliteľnosť habsburskej monarchie a nástupníctvo na tróne v ženskej línii v prípade vymretia Habsburgovcov po meči, vydal Karol VI. v roku 1713, kedy ešte počítal s mužským potomkom. Snahe zabezpečiť na medzinárodnej scéne nástupníctvo najstaršej dcéry Márie Terézie padol za obeť i jeden z Karolových významných pokusov o začlenenie habsburskej monarchie medzi európske koloniálne mocnosti.

Hodnotenie Karolovej vlády

Osobnosť a povahu Karola VI. značne poznamenal jeho pobyt v Španielsku. Zvykol si na španielsky dvorský rituál, ktorý mu veľmi vyhovoval. Zdôrazňovaním panovníkovho majestátu zväzoval viedenský dvor do úplne neprirodzenej strnulosti.

Karol VI. bol veľmi zbožným katolíkom, za jeho vlády sa rozpútala v monarchii ďalšia vlna rekatolizácie. Bol posledným mužským príslušníkom habsburskej dynastie (manželstvom jeho dcéry Márie Terézie s Františkom Štefanom I. Lotrinským pokračoval rod ako habsbursko-lotrinský).

Po svojej smrti bol pochovaný v blízkosti svojich rodičov a brata Jozefa I. v krypte u viedenských kapucínov.