Panovníci a osobnosti

V rokoch 825 až 833 bol posledným kniežaťom samostatného Nitrianskeho kniežatstva a asi od roku 840 do 861 prvým kniežaťom Blatenského kniežatstva na území dnešného Maďarska. Bol ženatý, mal syna Koceľa s manželkou, pochádzajúcou z Bavorska.

Či bol Pribina pôvodne pohanom je dnes sporné, častejšie sa usudzuje, že ním bol. Vo svojom kniežatstve dal v každom prípade už okolo roku 828 postaviť kresťanský kostol, ktorý mu vysvätil osobne salzburský arcibiskup Adalram. Bol to prvý známy kostol západných a východných Slovanov. Skutočnosť, že to Pribina vykonal nezávisle od susedného vládcu Mojmíra, je jedným z dôkazov o vtedy ešte samostatnom postavení Nitrianskeho kniežatstva. Táto udalosť je dôležitá aj preto, lebo vysvätenie kostola bol úkon, spadajúci do právomocí pasovského biskupa. Predpokladá sa, že Pribina mal veľmi blízky vzťah k salzburskému arcibiskupovi Adalramovi, ktorý ho pokrstil až po vyhnaní z Nitry v mestečku Traismauer (pamätná tabuľa na kostole a fontána pripomínajúca krstenie svätenou vodou).

Príčiny vysvätenia kresťanského kostola v Nitre, nie sú ešte úplne jasné. Jestvuje niekoľko názorov, z ktorých dva sú najpravdepodobnejšie:

Pribina dal vysvätiť kostolík pre nemeckých osadníkov, ktorí už boli kresťania pod svojím hradom (toto tvrdí napríklad Cibulka);

Kostolík dal Pribina vysvätiť pre svoju manželku, ktorá bola pravdepodobne kresťanka, alebo aspoň zo spoločensky vysokopostavených soľnohradských vrstiev (toto tvrdí napríklad Rapant).

O Pribinovi treba predpokladať, že bol pod vplyvom svojej manželky a stykom s bavorským nemeckým prostredím naklonený kresťanskej kultúre.

Útek z Nitry

V roku 833 dobyl Mojmír, vládca susedného Moravského kniežatstva, Pribinovo Nitrianske kniežatstvo, Pribinu vyhnal a premenil Nitrianske kniežatstvo na údelné kniežatstvo v rámci svojho vlastného štátu, ktorý odvtedy nazývame Veľká Morava.

Bližšie okolnosti a príčiny tejto udalosti nie sú známe. Jediný písomný prameň tu je spis O obrátení Bavorov a Korutáncov z roku 870, ktorý spomína okrem vysviacky kostola v Nitre (asi v roku 828) aj neskoršie Pribinovo vyhnanie z Nitry (z historických súvislostí vyplýva, že sa odohralo v prvej polovici roka 833). Túto udalosť však potvrdzujú aj archeologické nálezy. Útok Moravanov bol prudký, neodolali mu viaceré hrady Pribinovho kniežatstva. Pobedim, Majcichov a Čingov práve niekedy v tomto období zničil oheň. Zanikla aj Ostrá Skala na Orave.

V minulosti historici zvykli tvrdiť, že príčinou vyhnania Pribinu z Nitry bol odpor Mojmíra ku kristianizačnej a germanofilnej orientácii Pribinu. Kým jeho germanofilstvo asi dnes ťažko posúdiť, pohanskej orientácii Mojmíra protirečí údaj o prijatí kresťanstva Moravanmi v roku 831 a početné nálezy kresťanských stavieb spred roku 833 v Moravskom kniežatstve v Mikulčiciach.

Pribina utiekol s družinou k markgrófovi franských „východných oblastí“ (Avarská marka a Korutánska marka) Ratbodovi (Radbod, Rathbod), ktorý ho v polovici roka 833 (asi v máji) v Rezne predstavil kráľovi Ľudovítovi Nemcovi. Na príkaz tohto kráľa potom Pribinu pokrstili, resp. podľa niektorých bádateľov len znova pokrstili (lebo nevedel dokázať, či nebol svoho času pokrstený len nesvätenou vodou, ako to robili íroškótski misionári, a vtedy sa – napríklad podľa nariadenia synody z roku 796 – musel krst zopakovať). O slabosti Ľudovíta Pobožného v tom čase (vnútropolitické problémy) alebo o slabosti vplyvu Pribinu svedčí, že Ľudovít Pobožný neurobil pokus (ak áno, tak bezvýsledne) vrátiť Pribinovi jeho panstvo, z ktorého ho vyhnal Mojmír (takéto pokusy bývali vtedy pomerne bežné).

Pre spory s Ratbodom (možno pre jeho neochotu poskytnúť mu pomoc v boji proti Mojmírovi) čoskoro Pribina utiekol z „východných oblastí“ do Bulharska a neskôr do Chorvátska (presnejšie do Slavónska) k svojmu príbuznému, kniežaťu Ratimirovi. V roku 838 však Ratbod dobyl Ratimirovo kniežatstvo, takže Pribina utiekol k Salachovi, kniežaťu Kranska, ktorého územie vtedy už pravdepodobne patrilo do franského Korutánska, ovládaného Radbodom. Salacho zmieril Pribinu s Radbodom a pomohol mu získať priazeň kráľa Ľudovíta Nemca.

Vláda v Panónskom kniežatstve

V roku 839 alebo 840 Pribina dostal od Ľudovíta Nemca do správy územie, ktoré dnes nazývame Panónske kniežatstvo, ktoré bolo dovtedy časť Korutánskej marky spravovanej Ratbodom. V roku 846 alebo 847 dostal toto kniežatstvo do doživotnej a okolo roku 848 do dedičnej držby.V kniežatstve Pribina spustil rozsiahlu kolonizáciu a bol horlivým kristianizátorom. Hlavné mesto Blatnohrad dal prestavať na obrovskú pevnosť a postavil najmenej 15 kostolov. Pribinovo panstvo bolo cieľom misijnej činnosti franských kňazov, ktorí okrem počtu kostolov rozmnožovali aj svetskú moc Franskej ríše. Do poslednej chvíle bol Pribina verným vazalom franských kráľov, ochraňoval Franskú ríšu pred útokmi Veľkej Moravy, Bulharska a juhozápadných Slovanov. V christianizačnej činnosti Pribinovi veľmi pomáhal aj jeho syn Koceľ.

24. januára 850 Pribinovi salzburgský arcibiskup Liutprand (Liupram) vysvätil na kniežacom hrade v Blatnohrade prvý zo série kostolov. Text Conversio explitne uvádza zaujímavú informáciu – menný zoznam významných ľudí, ktorí sa na tomto akte zúčastnili. Zoznam začína 14 slovanskými menami (podľa J. Stanislava sú všetky okrem troch západoslovanské a zvyšné tri sú južnoslovanské) „Chezil [Koceľ], Unzat, Chotemir, Liutemir, Zcurben, Siliz, Wlkina, Witemir, Trebiz, Brisnuz, Zuemir, Zeska, Crimisin, Goimer, Zistilo“, ktorých môžeme považovať za členov Pribinovej družiny (teda osoby, ktoré spolu s Pribinom utiekli z Nitry), a pokračuje 17 čisto nemeckými menami „Amalrih, Altwart, Wellehelm, Fridepercht, Scrot, Gunther, Gunther [2 Guntherovia], Arfrid, Nidrih, Isanpero, Rato, Deotrih, Madalperht, Engilhast, Waltker, Deotpald“. Podľa názoru Jána Stanislava názvy obcí spojené s týmito menami rozširujú hranice Pribinovho kniežatstva ďaleko na sever aj na juh (napr. Silic – Žilic- Žilina, Wlkina – dnešná Vlkonya v Maďarsku a pod.).

Smrť

Pribina padol v bojoch Karlomana s Rastislavom za nevyjasnených okolností. Jeho nástupcom sa stal jeho syn Koceľ.