Panovníci a osobnosti

Svätopluk bol synovcom kniežaťa Rastislava. Koncom 50. rokov 9. storočia sa Svätopluk stal kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva. V roku 867, po jednom (neúspešnom) východofranskom útoku, dal Rastislav Nitrianske kniežatstvo (čiže celú východnú časť Veľkej Moravy), Svätoplukovi aj do léna. Najneskôr v tomto roku došlo de facto k rozdeleniu Veľkej Moravy na dve časti, pričom však už dávno predtým Svätopluk nebol iba jedným z Rastislavových kniežat, ale priamo Rastislavovým spoluvládcom. Fuldské anály napríklad spomínajú Nitrianske kniežatstvo ako „krajinu Svätopluka“ a odlišujú ho od Rastislavovej (vlastnej) Moravy. Podobne pápež adresoval v roku 869 list Gloria in excelsis „Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi“ (ich kniežatstvá – Moravské, Nitrianske a Panónske – tvorili Metodovu arcidiecézu). Aj posolstvo k Michalovi III. z roku 862, z ktorého potom vzišla misia Cyrila a Metoda, vyslali Rastislav a Svätopluk explicitne spolu.

Svätopluk v 60. rokov paktoval s Karolmanom, synom Kráľa Ľudovíta Nemca, a pravdepodobne pripojil na východe niekoľko území do Veľkej Moravy.

Za kráľa Svätopluka jadro Veľkej Moravy zaznamenalo nebývalý hospodársky a civilizačný vzostup, remeselníci zhotovovali dokonalejšiu výzbroj (predovšetkým meče) a šperkári si osvojili zložité výrobné postupy pri zhotovovaní honosných šperkov. Postupujúca christianizácia sa prejavila nielen vo výstavbe kamenných chrámov, ale aj vo výrobe drobných sakrálnych predmetov (krížiky, kaptorgy).[1]

Cesta k moci

V roku 870 Svätopluk zveril Nitrianske kniežatstvo pod ochranu Východofranskej ríše a Rastislavovi vypovedal poslušnosť. Ten sa pokúsil Svätopluka zabiť na hostine a obnoviť svoj vplyv v Nitrianskom kniežatstve. Celá pripravovaná vražda však vyšla najavo a Svätopluk sa dozvedel o všetkých krokoch Rastislava proti nemu. V zúfalej situácii Rastislav so svojimi ľuďmi sa snažil chytiť Svätopluka, padol však do svojej pripravovanej pasce. Svätoplukovi sa podarilo Rastislava zajať a následne ho predal do rúk východofranského kráľa Ľudovíta Nemca, dlhoročného Rastislavovho oponenta. Rastislava oslepili a až do smrti väznili v niektorom z bavorských kláštorov.

Svätopluk v Nitrianskom kniežatstve, ktorý dúfal, že sa teraz sám stane vládcom aj v Rastislavovej časti ríše, odmietol uznať túto východofranskú okupáciu, za čo ho (spolu so svätým Metodom) uväznili. V roku 871 v lete vypuklo veľkomoravské povstanie proti východofranským regentom pod vedením Slavomíra. Frankovia Svätopluka prepustili pod podmienkou, že im pomôže poraziť povstanie. Prepustený Svätopluk sa však obrátil proti Frankom, porazil ich a stal sa novým vládcom Veľkej Moravy. Svätoplukovo víťazstvo znamenalo definitívny koniec akejkoľvek východofranskej nadvlády vo Veľkej Morave.

Svätopluk ako veľkomoravský panovník

Svätopluk musel odraziť ďalšie franské útoky v rokoch 871 a 872. V roku 874 uzavreli Svätoplukovi vyslanci na čele s Jánom z Benátok Forchheimský mier s Ľudovítom Nemcom. Odvtedy začal Svätopluk k Veľkej Morave pripájať rozsiahle územia – Čechy a Lužice (890), Sliezsko (880), Vislansko (874), Panóniu – t. j. územie dnešného Maďarska (881 – 884). Za Svätopluka dosiahla Veľká Morava svoj najväčší rozsah, často sa preto označuje aj ako Veľkomoravská ríša alebo Svätoplukova ríša.

V 70. rokoch 9. storočia Svätopluk reorganizoval veľkomoravskú spoločnosť, ako aj vojsko. Jeho model potom neskôr použili aj štáty Čechy, Poľsko a Uhorsko.

Pápežská bula Scire vos volumus adresovaná Svätoplukovi v roku 879

V roku 880 došlo k prvému pokusu rozdeliť ríšu na diecézy. Jediné známe biskupstvo (podliehalo arcibiskupovi Metodovi) vzniklo v Nitre na čele s biskupom Wichingom. Ďalšie diecézy však Svätopluk napriek pápežovej výzve nevybudoval. Po Metodovej smrti (885) sa veľkomoravskej cirkvi zmocnil Wiching a ten dal v roku 886 vyhnať Metodových žiakov z Veľkej Moravy. Vo Veľkej Morave sa znova presadila latinská liturgia a bavorskí kňazi. Svätopluk síce vždy podporoval latinských kňazov (vedených Wichingom) a preto toleroval aj ich boj proti slovanským kňazom, čoskoro ale zistil, že Wiching sa proti nemu opakovane spolčoval s Arnulfom Korutánskym.

V roku 882 vpochodoval Svätopluk ako spojenec Karla III. Tlstého do Východnej Marky a vyhnal odtiaľ grófov Viliama a Engelšalka. Títo utiekli k ich spojencovi v Panónii Arnulfovi Korutánskemu, ktorý potom presvedčil Bulharsko, aby si vydobylo späť územia, ktoré v predošlom roku v dnešnom východnom Maďarsku dobyl Svätopluk. Svätopluk však Bulharov porazil a v rokoch 883 a 884 dokonca pripojil k Veľkej Morave Panóniu, čiže územie Arnulfa Korutánskeho. Toto dobytie mu v lete v roku 884 potvrdil Karol III. Tlstý na vrchu Chuomberg (mons Comianus) pri Viedenskom lese. Zároveň bol znova vyjednaný trvalý mier medzi Východofranskou ríšou a Veľkomoravskou ríšou. Arnulf Korutánsky pri týchto rokovaniach získal Bavorsko a istý slovanský knieža Braslav získal územie medzi riekami Drávou a Sávou. V roku 885 Svätopluk uzavrel mier aj s Arnulfom Korutánskym a to jednak preto, že už bolo jasné, že sa Arnulf stane novým východofranským kráľom (887), a jednak preto, lebo Svätopluk bol krstným otcom Arnulfovho nemanželského syna Zwentibolda (Zuentibolda, čiže Svätopluka), neskoršieho kráľa Lotrinska. Prostredníctvom Zuentibolda sa dostal aj dnešný slovenský znak (ktorý priniesli Cyril a Metod na Slovensko) do Lotrinska ako tzv. lotrinský kríž. Napriek mieru vznikli v rokoch 888 – 889 medzi Arnulfom Korutánskym a Svätoplukom konflikty kvôli Panónii.

V roku 888 zomrel Bořivoj I., knieža Český a Svätopluk sa stal aj vládcom Čiech v mene neplnoletých Bořivojových synov. V roku 890 uznal Arnulf Korutánsky na "Omuntesperch"u (dnes Amandhegy-Pannonhalma alebo Omuntesdorf) Svätoplukovu nadvládu nad Čechami. Svätopluk nato pripojil k svojej ríši aj Lužice. V júli 892 vznikol nový veľký konflikt, pri ktorom Arnulf poslal proti Svätoplukovi bavorské, franské a švábske vojská, ako aj vojská Braslava. Keď sa ukázalo, že tieto vojská nestačia, najal si Arnulf aj staromaďarské vojská. Napriek tomu však Veľká Morava všetky tieto vojská porazila. Konflikty s Arnulfom znova vypukli v rokoch 892 a 893.

Smrť

Svätopluk zomrel v roku 894. Datovanie je založené na zmienkach v dvoch dôveryhodných a súvekých písomných prameňoch – Reginovej kronike a Fuldských letopisoch. Dobové pramene však neuvádzajú okolnosti smrti, miesto a ani spôsob pohrebu.