Panovníci a osobnosti

Narodil sa do jedného z najvýznamnejších uhorských šľachtických rodov.

Ako osemnásťročný vstúpil do cisárskej armády. V roku 1686 bol za statočnosť pri oslobodzovaní Budína vymenovaný za pobočníka hlavného veliteľa cisárskeho vojska vojvodu Karola V. Lotrinského. Po jeho smrti bojoval spoločne s Eugenom Savojským v Taliansku a Uhorsku.
V roku 1693 bol povýšený na generála a v roku 1700 na poľného podmaršala. Na začiatku vojny o španielske dedičstvo bojoval proti cisárovým nepriateľom v Bavorsku.
Po vypuknutí Rákociho povstania ostal verný cisárovi. V roku 1704 bol vymenovaný za chorvátskeho bána a zástupcu veliteľa protikuruckých vojsk Siegberta Heistera. V roku 1704 bol povýšený na generála jazdectva. V roku 1705 zvrátil útokom do tyla nepriateľa v prospech cisárskych vojsk výsledok bitky pri Budmericiach. Rozhodujúcou mierou sa podieľal na víťazstve cisárskych vojsk v bitke pri Trenčíne v roku 1708. V roku 1709 bol povýšený na poľného maršala. Po Heisterovom zosadení ho cisár Jozef I. vymenoval za veliteľa habsburských vojsk v Uhorsku. Dňa 1. mája 1711 prijal na Majténskom poli (v dnešnom Rumunsku) kapituláciu posledných 12 000 kuruckých bojovníkov.
Po porážke Rákociho povstania sa stal hlavným županom Šarišskej stolice. Vo vojne proti Turkom v rokoch 1716-1718 bol hlavným veliteľom cisárskeho jazdectva.

Po uzavretí Požarevackého mieru (21. júla 1718) ho cisár Karol VI. vymenoval za uhorského miestodržiteľa, dedičného hlavného kapitána Bratislavského hradu a župana Bratislavskej stolice. Po nástupe Márie Terézie od roku 1741 zastával post palatína.