Panovníci a osobnosti

Jeho mladosť bola spojená s bezstarostným životom na španielskom kráľovskom dvore matkiných rodičov, Ferdinanda II. Aragónskeho a Izabely I. Kastílskej, bohatnúcom vďaka novoobjaveným zámorským územiam. Na jeho výchovu mali vplyv obaja starí otcovia, ktorí ho viedli k prísne katolíckemu životu a k rešpektovaniu habsburských rodových ideí. Spolu s myšlienkami jedného z najväčších renesančných učencov Erasma Rotterdamského vplývali na formovanie Ferdinandovej osobnosti.

V roku 1515 bolo rozhodnuté o jeho ďalšom živote. Na základe dynastických, tzv. Viedenských sobášnych zmlúv, uzavretých v tomto roku medzi jeho starým otcom Maximiliánom I. a českým a uhorským kráľom Vladislavom II. Jagelovským sa Ferdinandovou manželkou stala Vladislavova dcéra Anna, a Mária, jeho sestra, sa vydala za Vladislavovho syna Ľudovíta.

V r. 1519 zomrel Ferdinandov starý otec Maximilián I. Habsburský a Ferdinand spolu so starším bratom Karolom museli riešiť otázku nástupníctva v rakúskych krajinách a na cisárskom tróne. Karol, od r. 1516 španielsky kráľ, bol ešte r. 1519 zvolený rímskym cisárom (panoval pod menom Karol V.). Ferdinand dostal po sérii jednaní a zmlúv (tzv. wormská zmluva) z r. 1520 – 1522 vládu v rakúskych rodových krajinách (Korutánsko, Štajersko a Kransko), v r. 1521 severotalianske habsburské dŕžavy a v r. 1522 Tirolsko a rodové dŕžavy v Alsasku a Švábsku.

Po smrti švagra Ľudovíta Jagelovského (r. 1526) sa usiloval o nástupníctvo v Českom kráľovstve a v Uhorsku. Za českého kráľa bol zvolený 23. októbra 1526, jeho korunovácia sa konala 24. februára 1527. Pred vlastnou voľbou však musel zľaviť zo svojich pôvodných snáh získať túto korunu na základe dedičského práva z pozície manžela dcéry Vladislava Jagellonského, pretože české stavy trvali na voliteľnosti českého trónu. Naproti tomu stavy vedľajších krajín Koruny českej (Moravy, Sliezska a obojej Lužice) uznali na protest proti prezieravému postoju Čechov Ferdinandovo nástupnícke právo. Okrem toho súčasťou voľby bol i Ferdinandov sľub, že bude dodržiavať kompaktáty, rešpektovať slobodu českých stavov, uhradí polovicu kráľovského dlhu a prenesie svoje sídlo do Prahy.

V Uhorsku bolo jeho postavenie zložitejšie. Necelé dva mesiace po pražskej voľbe bol časťou uhorskej šľachty zvolený kráľom (17. decembra 1526), no o trón a skutočnú vládu musel počas dlhých rokov bojovať s protikráľom, sedmohradským vojvodom Jánom Zápoľským, ktorý dosiahol uhorský trón o mesiac skôr. Zápoľský bol podporovaný Osmanskou ríšou, ktorá od 2. polovice 15. storočia prenikala do Európy. Turci dvakrát (v r. 1529 a 1532) ohrozili Viedeň. Ferdinand si napokon – okrem titulu uhorského kráľa (korunovaný v novembri 1527) – udržal vládu v západnom Uhorsku, v Chorvátsku a na dnešnom Slovensku. Spojením rodových rakúskych dŕžav s českými krajinami a s Uhorskom do jednej personálnej únie založil Ferdinand I. podunajskú monarchiu rakúskych Habsburgovcov, štátny útvar, ktorý pretrval ďalších takmer 400 rokov (až do r. 1918).

Začiatkom r. 1531 bol Ferdinand I. v Kolíne nad Rýnom zvolený za rímskeho kráľa a stal sa tak dezignovaným nástupcom svojho brata na cisárskom tróne (5. január 1531, korunovaný v Aachene 11. januára 1531). K jeho povýšeniu do tejto hodnosti došlo po rokoch Karlovho váhania, či ponechať rímsky a španielsky trón v rukách svojich potomkov, alebo ich oddeliť. R. 1556 sa chorý Karol V. uchýlil do ústrania a Ferdinand sa stal rímskonemeckým cisárom; slávnostne ním bol vyhlásený 15. marca 1558 vo Frankfurte nad Mohanom. Cieľom jeho politiky bolo zavedenie dedičského princípu vlády a zachovania celistvosti krajiny spojenej osobou jedného panovníka. V záujme týchto snáh vydal závet, v ktorom rozdelil vládu v habsburskej monarchii medzi svojich synov Maximiliána, Ferdinanda a Karola tak, že Maximilián sa stal hlavou súštátia, českým a uhorským kráľom (a bol zvolený i na cisársky trón), jeho bratom otec odkázal vládu nad dvoma časťami rakúskych dedičných krajín: Ferdinand dostal strategicky významné Tirolské grófstvo a na západe priliehajúce územia tzv. Predného Rakúska, Karol dostal tri vnútrorakúske vojvodstvá (Štajersko, Korutánsko a Kransko).

Ferdinand I. sa počas svojej skoro štyridsaťročnej vlády v habsburskej monarchii usiloval o posilnenie centrálnej správy súštátia a zvýšenie panovníckej moci ako protiváhy a obmedzenia právomoci zemských úradov v Čechách a v Uhorsku a na úkor stavovských obcí jednotlivých krajín. Ešte v r. 1527 vydal dvorský poriadok, tzv. Hofstaatsordnung, v ktorom sa zasadil o vytvorenie orgánov ústrednej správy pre svoje krajiny. Dvorský poriadok, ktorý bol vlastne inštitucionálnym vyjadrením Ferdinandovho absolutistického politického programu, nebral do úvahy tradície samostatnosti českého štátu a Uhorska, podcenil mieru odporu stavovských obcí v týchto krajinách a v dobe svojho vydania nemohol vstúpiť do platnosti v celom svojom rozsahu. Išlo však o veľmi premyslené a koncepčné nariadenie, ktoré svojimi opatreniami značne predbehlo svoju dobu a ktorého plody zbierali Ferdinandovi potomkovia ešte po sto rokoch.

Absolutistické tendencie Ferdinanda I. viedli v Čechách k narastaniu stavovskej opozície, ktorá sa s panovníkom otvorene stretla začiatkom r. 1547 v tzv. prvom stavovskom odboji. Ferdinand českú stavovskú opozíciu porazil a potrestal exemplárnymi popravami a konfiškáciami majetkov (najmä mestského stavu). Prejavom vzostupu panovníkovej moci v Čechách a ignorancie českých stavov bolo podriadenie zemskej správy novomenovanému miestodržiteľovi, ktorým sa stal Ferdinandov druhorodený syn Ferdinand Tirolský.

Ako prísny, ale tolerantný katolík, zasadzoval sa o rekatolizáciu ríše s podporou katolíckych rádov (napr. jezuitov). Im zveril i vedenie novozaložených škôl v Prahe, vo Viedni a Innsbrucku. Významnou mierou sa zaslúžil o uzavretie augsburského náboženského mieru v r. 1555 a o zvolanie tridentského koncilu v rokoch 1545 – 1563.

Rímskonemecký cisár, český a uhorský kráľ Ferdinand I. zomrel v 61 rokoch a je pochovaný po boku svojej manželky a syna Maximiliána II. v hlavnej lodi Svätovítskej katedrály v Prahe pod renesančným náhrobkom od Alexandra Collina.