Panovníci a osobnosti

Jeho plný šľachtický titul (po latinsky) znel: Franciscus II. Dei Gratia Sacri Romani Imperii & Transylvaniae princeps Rakoczi. Particum Regni Hungariae Dominus & Siculorum Comes, Regni Hungariae Pro Libertate Confoederatorum Statuum necnon Munkacsiensis & Makoviczensis Dux, Perpetuus Comes de Saros; Dominus in Patak, Tokaj, Regécz, Ecsed, Somlyo, Lednicze, Szerencs, Onod.

Sedmohradské knieža, šarišský župan, vodca najväčšieho protihabsburského stavovského odboja v Uhorsku. Rodové priezvisko si jeho predchodcovia zvolili podľa názvu obce na Zemplíne menom Rakovec nad Ondavou. Už jeho pradedo Juraj I. Rákoci viedol veľké povstanie proti Habsburgovcom.

Jeho otcom bol František I. Rákoci (1645 - 1676) a matkou Helena Zrínska (tiež: Jelena Zrinski; 1643 - 1703), chorvátska šľachtičná, ktorá bola dcérou bána Petra Zrínskeho. Matka si neskôr zobrala za manžela magnáta Imricha Tököliho (bol teda nevlastným otcom Františka II. Rákociho). Mal iba 11 rokov, keď ho násilne odlúčili od jeho matky. František bol v rokoch 1688 až 1692 na príkaz cisárskeho dvora vychovávaný v nemeckom duchu v českých kláštorných jezuitských kolégiách Českom Krumlove, Jindřichovom Hradci a Prahe.

V roku 1692 sa vrátil do Viedne, ale s matkou sa už nikdy nestretol. Rákoci sa v septembri 1694 v Kolíne nad Rýnom oženil. Za manželku si zobral vtedy 15 ročnú kňažnú Šarlotu Amáliu z Hessen-Rheinfelsu. Manželia spolu žili na Šariši na Rákociho majetkoch. Mali syna Juraja.

V roku 1700 bol pre podozrenie z pripravovaného povstania zatknutý, ale z väzenia vo Viedenskom Novom Meste sa mu podarilo v roku 1701 s pomocou cisárskeho kapitána Gottfrieda Lehmanna ujsť do Poľska. Odtiaľ sa na čele ozbrojencov začiatkom júna 1703 vrátil do vlasti s cieľom začať povstanie. Situácia bola priaznivá, pretože ešte začiatkom roku 1703 sa značná časť cisárskych posádok v Uhorsku začala presúvať na západoeurópske bojiská do vojny s Francúzmi a Bavormi o španielske dedičstvo. František II. Rákoci povzbudený peniazmi a sľubmi francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., nechal vyhotoviť zástavy s heslom „S Bohom za vlasť a slobodu“ (Cum Deo pro patria et libertate), a poslal ich s výzvou do Uhorska. Na jeho panstvách v Makovici a Mukačeve sa jeho sedliaci ako prví chopili zbraní. Rákoci sa postavil na ich čelo. Nedarilo sa im však a onedlho sa dostavil prvý neúspech. Aby Rákoci na poslednú chvíľu zvrátil prvú porážku sedliackych oddielov poveril svojho významného generála Mikuláša Bercsényiho dodatočným zverbovaním 600 žoldnierov z Poľska. Aby si získal nových bojovníkov vydal v septembri 1703 patent. Podľa neho mali byť poddaní počas účasti na povstaleckých bojoch úplne oslobodení od povinností a platenia dávok. Roľníci sa s nadšením hrnuli do povstaleckej armády s nádejou, že víťazstvo im prinesie vytúženú slobodu. Drobných zemanov a mešťanov si získaval prísľubmi náboženskej slobody. Neskôr sa do povstania darilo zapojiť aj šľachtu, ktorej čoraz väčšia prítomnosť však zmenila jeho charakter zo sociálneho na stavovské.

V marci 1704 sa k nemu pridal dokonca cisársky generál Šimon Forgách, ktorý ho nasledoval až do exilu. Postupne sa im podarilo obsadiť väčšiu časť krajiny. Habsburgovci ovládali už iba Bratislavu, pevnosť Leopoldov a Trenčín. Počas roku 1704 povstalci ovládali celé územie dnešného Slovenska a Sedmohradsko. Rákoci bol v roku 1704 v Belehrade zvolený za knieža a neskôr v Sečanoch (20. septembra 1705) za hlavného predstaviteľa konfederácie v Uhorsku. Na území Uhorskej konfederácie však nebolo všetko ideálne. Nesúhlas s pomermi, ktoré nastali sa začal ozývať z radov stoličnej šľachty. Turčianska stolica vydala začiatkom roku 1707 okružný list, v ktorom poukázala na to, že Rákociho nariadenia sú v rozpore so zákonmi a slobodami krajiny, a že proti nim nemožno ani protestovať, čo za vlády Habsburgovcov bolo celkom bežné a samozrejmé. Konflikt vyvrcholil v Ónode na sneme, kde na mieste zabili vyslancov Turčianskej stolice Melchiora Rakovského a ťažko zraneného Krištofa Okolicsányiho popravili na druhý deň. Knieža vyslancov označil za „pôvodcov všetkého zla“ a obvinil, že „ohrozujú uhorskú revolúciu“.

František II. Rákoci nevyužil mierové ponuky cisára Jozefa I., ktorý bol ochotný ponúknuť kuruckým povstalcom ústupky. Viac ako polroka trvajúce rozhovory však nikam neviedli. Obidve strany prerušili mierové rozhovory a v lete 1706 obnovili boje. Značná časť prívržencov Rákociho ochladla, keď videla, že boli odmietnuté mierové ponuky. Pri Trenčíne sa v auguste 1708 odohrala osudná rozhodujúca bitka, v ktorej utrpeli povstalci zdrvujúcu porážku, hoci boli v prevahe. Rákociho život bol ohrozený, keď sa snažil povzbudiť najslabšie pravé krídlo povstalcov veliteľa Vavrinca Pekryho, preskakujúc potok, spadol z koňa a stratil vedomie. Táto skutočnosť pôsobila na povstalcov veľmi skľučujúco a demoralizujúco, pretože sa rozšírila správa, že Rákoci zomrel.

Po bitke pri Trenčíne už poddaní nemali záujem slúžiť v Rákociho armáde ani za cenu prísľubu, že im bude pridelená pôda a naveky budú oslobodení od dávok a povinností. Rákoci emigroval začiatkom roku 1711 spolu s vernými veliteľmi do Poľska, kde mu zakúpil francúzsky kráľ Ľudovít XIV. do daru Jaroslawské panstvo. Kňažná Sieniawská mu taktiež v Poľsku poskytovala všestrannú podporu. V Poľsku mal v pláne sprostredkovať pomoc ruského cára Petra I.Veľkého na pokračovanie odboja proti Habsburgovcom. Cár Peter Veľký mu ponúkol aj azyl na Ukrajine, ale on sa chcel ešte stretnúť s kráľom Ľudovítom XIV.

V Poľsku sa František po čase začal cítiť ohrozený cisárskymi agentmi z Viedne, keďže on a Mikuláš Berčéni odmietli cisársku amnestiu. Rakúska cisárska vojenská rada chystala na neho atentát, proti ktorému sa vyjadril na porade iba Eugen Savojský. Po tom čo sa František túto skutočnosť od svojho francúzskeho lekára Dupona dozvedel, odcestoval do Gdanska a tam pod cudzím menom „gróf Sárosi“ sa zdržal jeden rok. Odtiaľ sa na anglickej lodi odplavil 9. novembra 1712 do prístavu Dieppe vo Francúzsku. Istý čas žil vo Versailles neďaleko Paríža. Najdlhšie v kamaldulskom kláštore Grosbois (5 rokov), kde napísal svoje pamäti. Neskôr, 14. septembra 1717, po smrti svojho podporovateľa kráľa Ľudovíta XIV., sa na naliehanie svojho priateľa markíza Bonnanca, ktorý bol novovymenovaným vyslancom v Istanbule, usadil v Turecku. Od roku 1720 v Rodošto na brehu Marmarského mora, kde 8. apríla 1735 aj zomrel. Pochovali ho tajne v chráme francúzskych lazaristov, v kostole svätého Benedikta v Istanbule, kde bola pochovaná aj jeho matka Helena. Rakvu s ostatkami Františka II. Rákociho objavil až v roku 1889 bádateľ Koloman Thaly.

Keďže najvýznamnejším centrom jeho povstania boli Košice, nechala uhorská vláda previezť jeho telesné pozostatky v roku 1906 práve sem. Uložené sú v Dóme sv. Alžbety. V roku 2006 bola pred replikou jeho exilového tureckého domu vztýčená socha.