Panovníci a osobnosti

Začiatok vlády

Začiatkom vlády sa Štefan II. ocitol v ťažkej situácii, keďže ešte koncom vlády jeho otca Uhorsku hrozilo obkľúčenie od Benátok (ktoré sa chystali ovládnuť celé jadranské pobrežie), Byzancie a Svätej ríše rímskej. Preto sa pokúsil nadviazať spojenectvo s českým kniežaťom Vladislavom I. Ich stretnutie na jar roku 1116 sa skončilo roztržkou a Vladislav porazil uhorské vojsko na rieke Olšava. V tom istom roku stratil dalmátske mestá a ostrovy v prospech Benátok, s ktorými podpísal mierovú zmluvu zaručujúcu prímerie do roku 1123. Roku 1118 sa Štefan zapojil do vnútorných problémov Kyjevskej Rusi, medzi Vladimírom II. Monomachom a jeho zaťom Jaroslavom, na strane Jaroslava. Chcel podniknúť aj vojenskú výpravu, ale pod hrozbou šľachty, že si zvolia nového kráľa, sa tak nestalo. Po vypršaní prímeria s Benátkami roku 1123 Štefan zaútočil na Dalmáciu a získal väčšinu miest stratených v roku 1118. Benátska flotila tieto mestá znovuzískala v roku 1125.

Koniec Vlády

Proti Štefanovi bolo zorganizované aj sprisahanie pod vedením jeho oslepeného strýka Álmoša. Bolo však včas odhalené a Álmoš ušiel do Byzancie, kde ho prijal cisár Ján II. Komnénos. Štefan sa preto rozhodol v roku 1127 podniknúť do Byzancie trestnú vojenskú výpravu, pri ktorej nakrátko obsadil Belehrad, Braničevo, Niš a Sofiu. V nasledujúcom roku sa však cisár pomstil a porazil uhorské vojsko na dolnom Dunaji odnášajúc si množstvo koristi. Na posilnenie svojho postavenia kráľ uzavrel spojenectvo s kmeňom Pečenhov, proti čomu sa postavila uhorská šľachta. Koncom vlády podnikol ešte zopár výprav do Byzantskej ríše v spojenectve so Srbmi a Čechmi, ktoré sa však skončili neúspešne. Zomrel po ťažkej chorobe 1. marca 1131. Po jeho smrti vypukli spory o trón medzi synom Álmoša Belom, Kolomanovým synom z druhého manželstva Borisom a Štefanovým synovcom Saulom, z ktorých napokon víťazne vzišiel Belo ako Belo II.