Panovníci a osobnosti

Rod Révaiovcov je známy od 13. storočia. Pôvodne sídlo mali na hrade Réva v Sriemskom komitáte (dnešná Rivica v Srbsku). Za zakladateľa, resp. prvého známeho člena rodu sa považuje istý Jakub, Comes Jacobus Merk seu Jaco Merk de Ryva, ktorý žil v 12. storočí. Lukačka (2010) považuje za prvého člena doloženého člena rodu istého Farkaša (Vlk, Vuk), ktorý žil na začiatku 13. storočia mal dvoch synov Bečeho (Beča, Bečä, Becha, Beche) a Merka (Mirk, Mirko). Maďarskí autori meno Merk prepisujú ako Marek, čo Lukačka považuje za nesprávne. Stredoveké zmienky o Révaiovcoch až do konca 15. storočia sú veľmi sporé. V roku 1495 sa spomína Ladislav v Bodrožskej župe, v dedine Aranyán (pravdepodobne Apatin v dnešnom Srbsku).

Ladislavov starší syn Štefan bol pred rokom 1519 bánom hradu Ilok a mladší František (I.) sekretárom palatína Štefana Bátoriho. V roku 1521 Ľudovít II. v Budíne pre nich vystavil armáles, v ktorom potvrdil ich rodový erb. Po Moháčskej bitke stratili všetky majetky v Turkami obsadených územiach. Bratia František a Štefan sa postavili v nasledujúcich zápasoch o uhorskú korunu na stranu Ferdinanda I. a proti Jánovi Zápoľskému.

František (I.) získal v roku 1527 polovicu hradu Sklabiňa, druhú časť získal v roku 1540. V roku 1539 získal aj panstvo Blatnica. Tieto majetky sa stali na vyše 400 rokov hlavným rodovým majetkom rodiny. Z dlhodobého hľadiska bol tiež dôležitý zisk titulu dedičného župana turčianskej župy pre seba a svojich potomkov v roku 1532. Svojmu staršiemu bratovi Štefanovi vyčlenil majetky v Trebostove a okolitých dedinách. Týmto sa rod rozdelil na dve hlavné vetvy trebostovskú a sklabinsko-blatnickú.

Obe vetvy postupne získavali majetky aj v ďalších stoliciach: napríklad v Trenčianskej významné podiely na Beckovskom panstve, v Nitrianskej na Holíčsko-Šaštínskom panstve.

Synovia Františka I. v roku 1556 získali pre sklabinsko-blatnickú vetvu uhorský barónsky titul. 17. júna 1723 získal Peter Révai (otec Antona Révaia) grófsky titul. Táto línia vymrela Jánom Révaiom v roku 1806. V roku 1804 získal Mikuláš Révai grófsky titul, avšak táto vetva vymrela jeho smrťou v roku 1825. V roku 1916 pri príležitosti korunovácie posledného uhorského kráľa Karola získali grófsky titul Šimon Révay a jeho synovec Ladislav. V trebostovskej vetve barónsky titul získali v roku 1635 od Ferdinanda II. bratia Ladislav, Štefan, Ondrej, Ján a Mikuláš. Grófsky titul získali v roku 1805 bratia František a Alojz. V roku 1825 smrťou grófa Františka vymiera barónska aj grófska línia trebostovskej vetvy.

Erb Révaiovcov tvorí zo zlatej koruny vyrastajúci vlk, ktorý drží pred sebou tri ruže.

Po druhej svetovej vojne boli majetky Révayovcov na Slovensku skonfiškované. Po roku 1989 prebehlo viacero pokusov o reštitúciu majetkov, o niektorých musel rozhodovať Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.

Najvýznamnejší členovia

Trebostovská vetva

    Ladislav Révai (1600 – 1667) hradný kapitán, cisársko kráľovský radca, generálny komisár uhorského vojska

Sklabinsko-blatnická vetva

    František Révai (1489 – 1553) palatínsky miestodržiteľ a personál
    Peter Révai (1568 – 1622) strážca uhorskej koruny a autor viacerých historických prác
    Alžbeta Révaiová (1660 – 1732) literárna mecénka a podporovateľka reformácie, maželka generála Štefana Petrócza
    Pavol Révai (1694 – 1770) titulárny biskupsky dibonský, pomocný biskup ostrihomský
    Anton Révai (1718 – 1783) rožňavský a nitriansky biskup
    Ján Révai (1787 – 1806) spišský biskup
    Šimon Révai (1820 – 1880) turčiansky župan, účastník memorandového zhromaždenia
    István Révay (1899 – 1989) česko-slovenský a maďarský politik, historik a demograf, spolupracovník maďarskej redakcie rádia Slobodná Európa