Panovníci a osobnosti

Berúc do úvahy Ferdinandove dedičné predispozície (Ferdinandovi rodičia František II. a Mária Terézia Neapolsko-Sicílska boli prvostupňovými príbuznými – bratrancom a sesternicou; starý otec z otcovej strany Leopold II. a stará mama z matkinej strany Mária Karolína Habsbursko-lotrinská boli dokonca vlastnými súrodencami) sa na ňom zákonite musela prejaviť genetická degenerácia. Od narodenia Ferdinand trpel epilepsiou spôsobenou pôrodnou traumou a rachitídou. Choroba sa prejavila i na jeho vzhľade, zvlášť nápadná bola disproporcia veľkosti hlavy voči telu. Do deviatich rokov nezískal takmer žiadne vzdelanie, pretože sa vtedy verilo, že fyzická a duševná námaha vedie k zhoršeniu stavu epileptických pacientov. Mal však hudobné nadanie, hral na klavír a trúbku, nadšene sa zaoberal botanikou a zaujímal sa o vývoj techniky. Hovoril piatimi jazykmi, takže ho nemožno označiť za slabomyseľného. Na druhej strane nie je možné poprieť jeho flegmatickosť, istú prostoduchosť a obmedzenia vyplývajúce z jeho zdravotných problémov.

Nástup do politiky
Ako cisárov oficiálny zástupca po prvý raz vystúpil na verejnosti v r. 1818 pri odhaľovaní pamätníka v Brne. František I. sa obával, že zdravotný stav najstaršieho syna bude závažnou prekážkou jeho prípadného plnohodnotného vykonávania vládnych povinností. Uvažoval o nástupníctve mladšieho syna Františka Karola, ale kancelár Metternich hájil princíp legitimity a sám Ferdinand kategoricky odmietal zriecť sa nárokov na trón. Cisár František I. ho ako následníka napokon akceptoval a od roku 1829 mu povolil zasadať v štátnej rade. O rok neskôr (28.9.) bol v prešporskom Dóme sv. Martina korunovaný uhorským kráľom. 27.2.1831 sa vo Viedni oženil so sardínskou princeznou Máriou Annou (* 19.9.1803, † 4.5.1884), ktorá mu však bola skôr ošetrovateľkou ako manželkou.

V marci 1835 prevzal po smrti svojho otca vládu ako rakúsky cisár Ferdinand I. V otcovom závete našiel pasáž: „Dôveruj kniežaťu Metternichovi, môjmu vernému služobníkovi a priateľovi… Neposunuj nič v základoch štátnej budovy, vládni, ale nič nemeň.“

Oslabené zdravie mu neumožňovalo zasahovať do osudov svojej vlasti, vládli za neho iní. Od decembra 1836 riadila vládne záležitosti štátna konferencia na čele s jeho strýkom, arcivojvodom Ľudovítom. Členmi boli kancelár Metternich, minister František Antonín gróf Kolowrat a jeho mladší brat, arcivojvoda František Karol. Dňa 7. septembra1836 bol ako posledný český kráľ (Ferdinand V.) korunovaný v pražskej svätovítskej katedrále.

Do záveru obdobia jeho vlády spadajú udalosti revolučných rokov 1848 – 1849. Narastajúcemu revolučnému napätiu slabomyseľný Ferdinand nemal možnosť čeliť a situáciu riešil rezignáciou a opustením Viedne. Dvorná kamarila na čele s arcivojvodkyňou Žofiou sa usilovala o násilné potlačenie revolúcie a o abdikáciu slabého panovníka. Udalosti vyvrcholili 2.12.1848, kedy sa Ferdinand v Olomouci zriekol trónu v prospech svojho synovca Františka Jozefa I., ktorému na rozlúčku povedal: „Buď dobrý, rado sa stalo.“

Po svojej abdikácii žil Ferdinand so svojou manželkou na Pražskom hrade, kde mal vyčlenené jedno celé krídlo na druhom nádvorí. Tu sa mohol plne venovať svojim záľubám – hudbe, heraldike a botanike. Veľa času trávil na svojich rozsiahlych majetkoch, medzi ktoré patrili napr. pre jeho potreby upravené a prestavané zámky Ploskovice a Zákupy. Pri pražskom pobyte často sa rád prechádzal ulicami Prahy, domáci ho vídavali na dnešnej Národnej triede. Medzi ľuďmi bol obľúbený; vďaka jeho milému a láskavému správaniu je v dejinách známy i pod svojim prídomkom.

Zomrel bezdetný vo veku 82 rokov, pochovaný je v kapucínskej krypte vo Viedni.