Panovníci a osobnosti

Habsburské dedičstvo zdedil uprostred vojnovej vravy. Jeho hlavným cieľom bolo urýchlené ukončenie vojnového besnenia, ktoré sa mohlo stať záhubou celej ríše. Narážal však na rozhodný nesúhlas nemeckej strany. Prínosom pre skoré mierové urovnanie situácie mala byť i korunovácia za uhorského kráľa, ktorá sa konala 30. decembra 1916 v Budapešti.[1] Do nepriaznivého vývinu vojnovej situácie zasiahli i udalosti v cárskom Rusku, kde boľševici zvrhli vládu Romanovcov[chýba zdroj] a vyhlásili sovietsku republiku.

Pod vplyvom prebiehajúcich udalostí gradovali odstredivé snahy národov rakúsko-uhorského mocnárstva o samostatnosť. Najmä zo strany Čechov narastal odpor k monarchii. Karol v snahe o zmiernenie napätia navštevoval s manželkou krajiny Rakúsko-Uhorska, aby dokázal, ako veľmi mu záleží na budúcnosti ríše. Neustále však narážal najmä na uhorskú neústupnosť a nelojálnosť, nepodarilo sa mu uzmieriť národnostné spory v Predlitavsku. Narastajúca závislosť monarchie na nemeckom spojenectve úplne odcudzila nenemecké národy, ktoré sa priklonili k exilovým politikom, usilujúcim sa o vznik národných štátov. V zahraničnej politike sa cisár snažil začať mierové rokovania. No už pokusy o ich sprostredkovanie skončili neúspechom. Pod vplyvom nemeckej porážky po skončení prvej svetovej vojny došlo k postupnému rozpadávaniu sa ríše.

V tejto situácii sa Karol podujal na zúfalý krok. 16. októbra 1918 vydal vo Viedni manifest Verným rakúskym národom. Bol to jeden z posledných pokusov, ktorý mal za cieľ zachrániť ríšu pred jej rozpadom. V manifeste sa zaviazal k pretvoreniu Rakúskej monarchie na spolkový štát. Opäť narazil na odpor Maďarov, ktorí rozhodne odmietli myšlienku, aby každý národ mal v rámci monarchie svoj vlastný štátny útvar. Ich odpoveďou bolo vypovedanie rakúsko-uhorského vyrovnania z roku 1867, čím sa fakticky odtrhli od Predlitavska. Karol na záchranu situácie podnikol cestu do Uhorska. 23. októbra sa cisársky pár zúčastnil na otvorení univerzity v Debrecíne. No v Uhorsku už nebol Karol s rodinou v bezpečí.

Situácia vo Viedni sa tiež stávala čoraz napätejšou. Cisár sa rozhodol pre návrat. Tu však bola skutočnosť ďaleko vážnejšia, ako predpokladal. Udalosti nabrali rýchly spád. 26. októbra vypovedal Karol spojenectvo s Nemeckom, 27. októbra menoval poslednú vládu, 28. októbra bola vyhlásená Česko-slovenská republika a 31. októbra vypukla v Budapešti revolúcia. Karol už nemohol vzniknutú situáciu ovplyvniť. Jeho jedinou snahou bolo dostať do Viedne svoje deti, ktoré zanechal v Uhorsku.

3. novembra 1918 Rakúsko-Uhorsko podpísalo v Padove prímerie so štátmi Dohody, čím sa skončila prvá svetová vojna. Dňa 11. novembra 1918 bol Karol nútený podpísať manifest, v ktorom oznámil stiahnutie sa z riadenia vládnych záležitostí, ale výslovne sa nezriekol trónu. Tlak na jeho abdikáciu narastal a preto sa rozhodol opustiť Viedeň. Nasledujúci polrok strávil s rodinou na loveckom zámku Eckartsau, ležiacom neďaleko Hainburgu. Odtiaľ sa už iba bezmocne prizeral vývinu udalostí.

12. novembra 1918 bola vo Viedni vyhlásená republika Nemecké Rakúsko. Cisárove právomoci prešli na štátnu radu a habsburské privilégiá boli zrušené. 16. novembra vyhlásili republiku Maďari, keď predtým, 13. novembra, zbavili Habsburgovcov všetkých nárokov na uhorský trón. 14. novembra podnikla rovnaký krok česko-slovenská vláda v súvislosti s prípadnými nárokmi dynastie na český trón.

Napriek tomu, že sa stiahol z verejného i politického života, neustávali snahy o jeho abdikáciu, alebo aby opustil krajinu. To však Karol odmietal. Súčasne v Rakúsku nastala kuriózna situácia: Rakúsko bolo republikou, malo však cisára, ktorý de jure bol stále hlavou štátu, hoci nemal žiadnu moc. Krajina neustávala vo vyvíjaní nátlaku na Karola, aby ju opustil. Ten však tvrdošijne odmietal odísť z vlasti a jeho jedinou snahou bola opätovné prinavrátenie moci, ktorá mu náležala. Očakával pomoc od anglického a španielskeho kráľa. Anglická vláda mu mohla zaručiť bezpečnosť ale iba v prípade, ak opustí Rakúsko. Táto skutočnosť i naliehanie manželky ho prinútilo, aby zmenil stanovisko, keď sa nechal presvedčiť, že situácia sa bude dať lepšie zvládať z exilu. 23. marca 1919 Karol opustil vlasť, do ktorej sa už nikdy nevrátil.

S rodinou sa usadili vo Švajčiarsku na zámku Wartegg v meste Rorschacherberg. Čoskoro našli nový domov pri Ženevskom jazere vo vile Prangins. Tu si po dlhom čase konečne mohla rodina vydýchnuť. Napriek tomu Karol neprestával vyvíjať aktivity smerujúce k reštaurácii monarchie a navráteniu rodových práv. Jeho prvým činom bolo vydanie tzv. Feldkirchenského manifestu, ktorý anuloval všetky rozhodnutia rakúskej vlády od 11. novembra 1918.

Stále veril, že sa vráti do vlasti ako cisár. Prijímal návštevy, čítal listy a správy prichádzajúce z bývalej monarchie. Najmä jedna z nich bola pre neho a jeho rodinu zvlášť krutá. Rakúsky parlament schválil 3. apríla 1919 protihabsburské zákony, na základe ktorých boli zrušené všetky Karolove panovnícke práva a prepadnutie habsburského majetku v prospech štátu. Z cisára sa stal žobrák bez vlasti i majetku. Ďalším ustanovením spomínaných zákonov bolo vyhostenie každého, kto sa nezriekne príslušnosti k tomuto rodu.

Zo svojho švajčiarskeho exilu podnikol dva neúspešné pokusy o prevzatie vlády. Najmä prvý z nich spočiatku vyzeral veľmi nádejne, keď optimizmus mu dodával vývin posledných udalostí v Maďarsku. Práve sem začal Karol upierať svoje nádeje na obnovu predchádzajúceho stavu. 1. marca 1920 bola v Maďarsku opäť vyhlásená monarchia na čele s regentom admirálom Miklósom Horthym. Ten sprvu otvorene prejavoval lojalitu k Habsburgovcom a ubezpečoval Karola, že podnikne kroky vedúce k jeho návratu na uhorský trón. Karol sa podujal na riskantný plán a koncom marca 1920 inkognito pricestoval do Maďarska. Horthy bol však medzitým menovaný tzv. Regentom Maďarska (faktickou hlavou štátu) a o svoj post nemienil prísť, zvlášť, keď za sebou cítil podporu politických síl, ktoré sa rozhodli nepovolať Karola na uhorský trón. Karolova túžba tak stroskotala.

Rovnakým výsledkom dopadol i ďalší pokus na jeseň roku 1921, keď opäť podnikol cestu do Maďarska, tentoraz i so svojou manželkou. Tu síce najprv v Budapešti zažil chvíľkový pocit z návratu zašlej slávy, keď menoval novú vládu, prijal slávnostnú prísahu vojenskej jednotky v Šoproni a pri prechádzke Budapešťou ho ľud oslavoval ako svojho kráľa. No nasledujúci deň dorazili Horthyho ozbrojené jednotky a všetkým snahám bol koniec. Karol bol vzápätí definitívne detronizovaný.

Ďalší osud Karola i jeho rodiny už nebol v jeho rukách. Na základe jednaní dohodových štátov bolo rozhodnuté o internácii Karolovej rodiny i jeho samotného na ostrove Madeira. Sem dorazili v novembri 1921. Vo vile Quinta de Monte nad mestom Funchal 1. apríla 1922 po mesiacoch strádania zomrel na zápal pľúc. O štyri dni sa konal pohreb.

Karol bol pochovaný v kostole Nossa Senhora do Monte. V rodinnej hrobke Habsburgovcov v Kapucínskej krypte vo Viedni bola neskôr postavená jeho busta. 3. októbra 2004 (82 rokov po svojej smrti) bol blahorečený pápežom Jánom Pavlom II.