Panovníci a osobnosti

V detstve kandidát na český trón, po smrti Žigmunda Luxemburského (1437) bol 1438 zvolený časťou prevažne utrakvistickej šľachty (protikráľ Albrechta II. Habsburského). R. 1440 bol litovskými magnátmi vyhlásený za veľkoknieža (poľská strana v tom videla oslabenie poľsko-litovskej únie). Krajinu počas jeho neplnoletosti spravovala regentská rada. Na poľský trón mal nastúpiť po smrti svojho brata Vladislava III. Varnenčíka (1444), čo však spočiatku odmietol. Po následnom bezvládí a dlhom rokovaní ponuku prijal, korunovaný bol až 1447 v Krakove (obnova únie).

V zložitej vnútornej politike sa opieral najmä o strednú šľachtu. R. 1452 potlačil opozíciu na čele s krakovským biskupom Z. Oleśnickým (krajina sa ocitla na pokraji občianskej vojny). R. 1454 sa oženil s Alžbetou Habsburskou (*1436, †1505; dcéra Albrechta II. Habsburského, sestra Ladislava V. Pohrobka), a stal sa tak účastníkom sporov vnútri habsburského rodu, čo skomplikovalo jeho zahraničnú politiku. V novembri 1454 vydal pod nátlakom šľachty Nieszawské štatúty, ktorými jej povolil stretávať sa na zemských snemoch podľa vlastnej vôle, zriekol sa práva vyrubovať dane bez jej súhlasu (rozvoj šľachtického parlamentarizmu) a i. Po tzv. trinásťročnej vojne (1454 – 66) s Rádom nemeckých rytierov ukončenej druhým Torunským mierom (1466) Poľsko získalo záp. Prusko (→ Kráľovské Prusko) spolu s Gdanskom a definitívnu prevahu. Kazimír úspešne využil zložitú politickú situáciu v Čechách, keď boli za českého kráľa zvolení Juraj z Poděbrad (1458) a časťou šľachty uhorský kráľ Matej I. Korvín (1469). Po smrti Juraja z Poděbrad presadil voľbu svojho syna Władysława (Vladislav II. Jagelovský) za českého kráľa (1471), v Uhorsku však spočiatku nebol úspešný, výprava jeho syna Kazimíra (sv.) 1471 – 72 sa skončila porážkou poľských vojsk (jeho syn Vladislav II. Jagelovský sa stal uhorským kráľom až 1490). R. 1485 si podriadil Moldavsko, čím sa dostal do konfliktu s Osmanskou ríšou a jej vazalom, krymským chánom (vojna prebiehala až do 1503).

Počas jeho vlády sa v Poľsku rozvíjala vzdelanosť a umenie, v Krakove dal prestavať kráľovský hrad Wawel, v jeho službách pôsobili významné osobnosti toho obdobia, napr. gotický nemecko-poľský sochár a maliar V. Stoss (poľ. Wit Stwosz), diplomat a kronikár J. Długosz, právnik a politický spisovateľ Jan Ostroróg (*1436, †1501) a i.