Panovníci a osobnosti

Na Slovensko prišli Dežöfiovci zo Slavónie. V 13. storočí ich vytláčali postupujúci Turci, ktorí v Slavónii okupovali ich rodové majetky. Rodovým sídlom bola pôvodne obec Černek v stolici Požega a zemania  Dežöfiovci sa dravosťou aj schopnostami vypracovali na významné posty medzi vyššiu šľachtu.

Najstarší známy príslušník rodu bol Dezislav de Chernek, ktorý mal slovanský pôvod. V boji proti Tatárom stratil pravú ruku a toto znamenie sa prenieslo do rodového erbu. Vlastníkmi hradu Černek (dnes Černik) v Chorvátsku boli potomkovia Dezislava. Priezvisko Dežöfi (Dessewfy) začal používať pravdepodobne syn Dezidera (Dessew, Dezsö) Stefan (1484). František Dežöfi bol županom Požegy (Chorvátsko), členom Rádu Rodoských rytierov. Obaja jeho bratia Juraj a Mikuláš padli v bitke pri Moháči (1526).

Keď sa kráľovský dvor presťahoval do Bratislavy, prišiel s ním aj Ján Dežöfi. Tak Dežöfiovci opustili Slavóniu a vstúpili do služieb Habsburgovca Ferdinanda I., za čo ako donáciu dostali hrad aj panstvo Kamenica.

Potom im pribúdali rodové majetky v Spišskej, Abovskej stolici aj na Zemplíne. Tak sa dejiny Kamenice, Hanušoviec nad Topľou, ale aj Fintic, Krivian, Koprovnice, Ľubotice, Paňoviec, Mokraniec a Marhane nadobro spojili s Dežöfiovcami.

Na rozhraní 16. a 17. storočia sa šľachtický rod rozčlenil na krivianskú, kamenickú, marhanskú vetvu a jedna vetva sa odsťahovala do Francúzska. Na východnom Slovensku sa Dežöfiovci rodovo spojili s Berzevicziovcami. Po celé 18. a 19. storočie vlastnili majetky a manufaktúru na výrobu kože vo Finticiach, kde vybudovali neskororenesančný kaštieľ.

Mimoriadnu slávu si získal Štefan Dežöfi, ktorý ako generál oslobodzoval Budín (1686). Osobitný životný príbeh prežil Aristid Dežöfi, ktorý sa pridal k uhorskej revolúcii (1848), v Šariši vytvoril domobranu, porazil aj rakúskeho plukovníka Colloreda. Po prehre v Temesvári pri úteku do Turecka ho cisárski vojaci
chytili, odsúdili na smrť a vzápätí ho zastrelila popravčia čata.