Jozef II.

Bol najstarším synom Márie Terézie a Františka I. Lotrinského. V roku 1780 sa za českého ani uhorského kráľa nedal formálne korunovať ako jeho predchodcovia, aby nebol viazaný pri centralizácii monarchie.

Jozef II. sa pričinil o množstvo reforiem, medzi ktoré patrí aj Tolerančný patent a zrušenie nevoľníctva. Ešte počas svojho života však väčšinu zo svojich reforiem musel odvolať. Počas jeho vlády bolo množstvo patentov. Patent-Listina panovníka v rôznych oblastiach.

Tak ako aj ďalší jeho súrodenci, aj Jozef bol vychovávaný v katolíckom duchu, na čo kládla veľký dôraz jeho matka, Mária Terézia. Jozef bol veľmi nadaný – už ako šesťročný vedel čítať aj písať v niekoľkých jazykoch. Medzi učiteľov a vychovávateľov, ktorí sa starali o mladého nástupníka trónu, patrili gróf Kaunitz, Karol Anton von Martini, Johann Krištof von Bartenstein a aj gróf Karol Batthyányi von Németh Ujvár. Podľa niektorých historikov mal práve Karol Batthyányi na Jozefa najväčší vplyv. Jozef začal prejavovať veľký záujem o osvieteneckú filozofiu a Voltairea, ktorého knihy aj čítal.

Jozef počas svojho života podnikol veľa ciest po celej Európe. Cestoval inkognito ako gróf Falkenstein (čo bol jeden z jeho titulov, ktoré zdedil po svojom otcovi). Na týchto cestách sa stretával s obyčajnými ľuďmi a vďaka týmto stretnutiam sa chcel vcítiť do ich života. Práve tieto poznatky, ktoré získal na svojich početných cestách, boli východiskom pre jeho neskoršie reformy.

Jozef nemal s matkou Máriou Teréziou veľmi dobrý vzťah. Prejavovalo sa to aj v období, keď vládol ako spoluvládca, kedy často dochádzalo k ich vzájomným konfliktom – Jozef II. chcel presadzovať svoje myšlienky a názory, no tie boli často v rozpore s matkinými predstavami. Oveľa lepšie vychádzal so svojím otcom Františkom Lotrinským, ktorého nečakaná smrť dňa 18. augusta 1765 ho veľmi zasiahla. Zdržanlivý a skôr chladný vzťah mal aj so svojimi súrodencami.

Jozef II. podporoval náboženskú toleranciu, chcel znížiť moc cirkvi, oslobodiť nevoľníkov od feudálnych bremien a odstrániť všetky obmedzenia a zákazy týkajúce sa obchodu a vzdelania. V týchto myšlienkach sa podobal na pruského panovníka Fridricha II., ruskú cárovnú Katarínu II. a aj na svojho mladšieho brata, ktorý po jeho smrti vládol ako Leopold II. Všetci títo panovníci sa považujú za osvietenských vládcov 18. storočia. Takisto aj Jozef II. bol hlavným predstaviteľom osvietenského absolutizmu a rakúskeho centralizmu. Pomocou reforiem sa snažil odstrániť staré inštitúcie. Toto jeho úsilie sa označuje ako jozefinizmus. Tiež sa snažil aj o zrušenie nevoľníctva.

V roku 1764, teda ešte počas života svojho otca Františka Lotrinského, bol Jozef korunovaný vo Frankfurte za rímskonemeckého kráľa. Neskôr, po jeho smrti v roku 1765, sa stal aj rímskonemeckým cisárom a bol vymenovaný za spoluvládcu Márie Terézie v rakúskych dŕžavách.

V zahraničnej politike sa usiloval o rozšírenie ríše na severovýchode (účasť na rozdelení Poľska v roku 1772), západe (snaha pričleniť časť Bavorska) a na juhu (dlhá vojna s Tureckom).

Významná je aj politika Jozefa II. v národnom hospodárstve. V ekonomike vychádzal z nových názorov, podporoval zakladanie manufaktúr, chcel nahradiť rentu vo forme roboty peňažnou rentou a podobne.

V roku 1790 nečakane zomrel na tuberkulózu, ktorou sa nakazil počas bojov v Rusku proti Osmanskej ríši. K jeho predčasnej smrti tiež prispela aj prepracovanosť. Pochovaný je v kapucínskej krypte vo Viedni.