Panovníci a osobnosti

Jeho otec ako najmladší syn cisára a kráľa Ferdinanda I. získal vládu vo vnútrorakúskych krajinách. Svoje detstvo a mladosť (do dvanástich rokov) strávil mladý arcivojvoda Ferdinand v rodnom Grazi. V roku 1590, po smrti svojho otca, nastúpil na štúdiá do jezuitskej akadémie v bavorskom Ingolstadte, ktoré ukončil v roku 1595.

O rok nato prevzal vládu vo svojich krajinách a súčasne sa tvrdo začal zasadzovať za šírenie katolíckej viery. Dejiny ho poznajú ako neúprosného odporcu nekatolíckeho vierovyznania, ktorý pre naplnenie tohto cieľa neváhal siahať ani k najkrajnejším prostriedkom. Na počiatku 17. storočia bola napriek odporu protestantských stavov dokončená rekatolizácia vnútrorakúskych krajín. Ako príslušník Habsburgovcov, ktorý mal na zreteli upevňovanie dobrých rodových vzťahov, snažil sa o urovnanie sporov medzi znepriatelenými bratmi (jeho bratrancami) Rudolfom a Matejom.

Rudolf pred svojím skonom nezanechal legitímneho dediča. Vládu prevzal jeho brat Matej, ktorého manželstvo bolo rovnako bezdetné. Nastal problém v otázke následníctva na uvoľnené tróny po Matejovej smrti. Ako nasledujúci možný kandidát pripadal do úvahy práve Ferdinand, ktorý získal podporu samotného Mateja (sám si ho vybral za svojho nástupcu) i diplomacie Španielska, ktorá mala na dianie v monarchii veľký vplyv. Španielski Habsburgovci sa Ferdinandovi tajne zaručili, že si nebudú nárokovať tróny v strednej Európe a nového kráľa a neskoršie aj cisára podporia. Problematické sa však javilo jeho zvolenie v Čechách, kde mali veľký vplyv české nekatolícke stavy. Tie voči Ferdinandovi zachovávali, vzhľadom na jeho tvrdé postoje v otázke náboženstva, odmietavý postoj. No ich roztrieštenosť a nejednotnosť mali za následok, že nedokázali presadiť vlastného kandidáta, čo napokon viedlo k zvoleniu Ferdinanda (9. júna 1617) za českého kráľa. Korunovácia sa uskutočnila (29. júna) v svätovítskej katedrále v Prahe. O rok neskôr, 1. júla 1618 sa konala jeho korunovácia v Prešporku, keď predtým 16. mája uhorský snem schválil na žiadosť cisára Mateja arcivojvodu Ferdinanda za následníka uhorského trónu.

Do jeho života zasiahlo vypuknutie českého stavovského povstania v r. 1618 ako vyústenia nahromadených náboženských a spoločenských problémov českých krajín. I tu musel ukázať svoje jasné postoje v otázke viery. Od jeho počiatku tvrdo vystupoval proti českým stavom, rozhodne odmietajúc opatrné opatrenia cisára Mateja.

Po Matejovej smrti v marci 1619 nastúpil Ferdinand do čela monarchie a 28. augusta bol vo Frankfurte nad Mohanom zvolený za rímskonemeckého cisára (korunovaný tamtiež 9. septembra). Situácia v Čechách sa pre Ferdinanda opäť zdramatizovala. Dva dni pred nemeckou voľbou 26. augusta bol na sneme českých krajín zosadený z trónu. Na uvoľnený český trón zasadol Fridrich V. Falcký (tzv. zimný kráľ). S podporou panovníkov združených v Katolíckej lige rozpútal Ferdinand proti českým stavom a ich dosadenému kráľovi vojnu, ktorú úspešne dotiahol do konca víťazstvom v bitke na Bielej hore 8. novembra 1620. Fridrich V. bol nútený z krajiny utiecť a Ferdinand sa opäť ujal vlády.

Po víťazstve a pevnom nastolení svojej vlády sa Ferdinand rozhodol tvrdo sa vysporiadať so svojimi odporcami a české krajiny úplne spacifikovať. Prostriedkom k tomu malo byť o. i. potrestanie účastníkov stavovského povstania. Väčší význam ako známa poprava dvadsiatich siedmich stavovských predstaviteľov (medzi popravenými bol i známy lekár slovenského pôvodu Ján Jesenius) na pražskom Staromestskom námestí 21. júna 1621 však mali konfiškácie majetku, postihujúce väčšinu českej a moravskej stavovskej obce. Ihneď po prvých represívnych opatreniach začala i definitívna likvidácia stavovskej opozície. Prioritným sa javil problém nekatolíctva. V 20. rokoch 17. storočia preto cisár nariadil úplnú rekatolizáciu českých a moravských krajín. Pevnejšiemu začleneniu českých krajín do zväzku monarchie malo napomôcť Obnovené zriadenie zemské (pre Čechy vydané r. 1627, pre Moravu r. 1628), de facto nová zemská ústava, ktoré okrem iného s konečnou platnosťou vyhlásilo obmedzujúcu moc zemských snemov, vyhlásilo český trón za dedičný pre habsburských panovníkov, zrovnoprávnilo nemecký jazyk s češtinou a vyhlásilo za jediné prípustné náboženstvo katolicizmus. Následkom vydania tohto dokumentu nastal masový exodus obyvateľov hlásiacich sa k nekatolíckym cirkvám z Čiech a Moravy (medzi nimi napr. "učiteľ národov" Ján Ámos Komenský). Bitka na Bielej hore jasne odhalila neschopnosť českých stavov a viedla k silnejšiemu postaveniu Ferdinanda a habsburského rodu v ríši.

Okrem Čiech stavovský odboj prebiehal i v Uhorsku. Protihabsburský odboj uhorskej šľachty na čele s Gabrielom Betlenom vypukol ako dôsledok absolutistických snáh, protireformačnej činnosti a porušovania viedenského mieru zo strany Habsburgovcov. Po bielohorskej porážke českých stavov bol Betlen nútený uzavrieť s cisárom Ferdinandom II. 6. januára 1622 v Mikulove mier. (pozri Povstanie Gabriela Betlena).

Ostávajúcu časť života prežil cisár Ferdinand II. v období tridsaťročnej vojny. Podarilo sa mu poraziť Fridricha Falckého a jeho spojencov, v dánskej vojne si vďaka vojenskej genialite svojho najschopnejšieho veliteľa Albrechta z Valdštejna zaistil prevahu v severnom Nemecku a snažil sa o kontrolu nad baltickým priestorom. V ríši sa r. 1629 pokúsil previesť reštitúciu majetku katolíckej cirkvi, v tom však neuspel a na nátlak ríšskych kurfirstov po diplomatickej porážke na ríšskom sneme v r. 1630 musel Albrechta z Valdštejna z velenia armády odvolať (ten bol síce o necelé dva roky neskôr povolaný späť a znovu sa stal generalissimom cisárskej armády, čoskoro však na ňom uľpelo podozrenie zo zrady, čo viedlo k jeho zavraždeniu svojimi dôstojníkmi v Chebe vo februári r. 1634). Politickú a diplomatickú činnosť Ferdinanda II. zavŕšil pražský mier z r. 1635, ktorým sa mu podarilo zmierniť napätie, ktoré dosiaľ vyvolávala jeho politika v rímskonemeckej ríši. Touto mierovou zmluvou stratil český štát definitívne svoje dve vedľajšie krajiny, Hornú a Dolnú Lužicu. Pripadli pod vládu saského kurfirsta Jána Juraja, ktorý ich mal už od r. 1620 v zástave.

Cisár Ferdinand II., osobne hlboko veriaci katolík, býva niekedy hodnotený ako púha bábka v rukách svojich jezuitských spovedníkov a ako nezmieriteľný katolícky fanatik. Jeho počínanie však skôr poukazuje na cieľavedomého politika a stratéga, ktorý sa snažil vyhýbať kompromisom, najmä v otázkach viery, ale pod tlakom okolností a v záujme vyriešenia veci vedel na taký kompromis i pristúpiť. Jeho panovanie sa dá charakterizovať ako vojny, popravy, konfiškácie majetku a úteky prenasledovaných.

Zomrel v r. 1637 vo veku necelých 59 rokov vo Viedni, bol však pochovaný po boku svojej prvej manželky Márie Anny v rodnom Grazi.