Panovníci a osobnosti

Bol vzdelaný, študoval v zahraničí (v Augsburgu, dva roky v Padove, v Benátkach a v Ríme). V roku 1594, po otcovej smrti, prerušil štúdia a prevzal správu majetkov (hrady a panstvá Spiš, Bojnice a Hlohovec) i funkciu spišského dedičného župana a dal sa na vojenský život – vstúpil do služieb Mateja, brata cisára Rudolfa II.

Zúčastnil sa mnohých bojov proti Turkom, a to pri dobýjaní Novohradu, v roku 1595 pod velením generála Mansfelda pri dobytí Ostrihomu, potom Vyšehradu a Vacova, v roku 1596 pod velením generála Mikuláša Pálfiho pri pokuse o dobytie Jágru, v roku 1598 pri dobytí Rábu, Taty, Pápy a Vesprému, o rok na to pri dobývaní Hatvanu a viacerých hradov v okolí Szolnoku, pri dobývaní Nagykanizse, v roku 1601 pri dobytí Stoličného Belehradu. Pretože sa ako vojenský veliteľ naďalej chcel zúčastňovať na bojoch s Turkami, v roku 1603 sa vzdal funkcie dedičného spišského župana v prospech svojho mladšieho brata Krištofa, no po jeho smrti v roku 1614 sa stal opätovne hlavným spišským županom s postavením kráľovského pohárnika.

Spočiatku sa staral o povznesenie evanjelického školstva, v Hlohovci založil gymnázium a mnohých študentov vysielal na univerzitné štúdium do Nemecka. Bojnice sa za jeho spravovania stali v roku 1610 sídlom najväčšej superintendantúry pre Nitriansku, Tekovskú a Bratislavskú župu. S jeho menom sa viaže aj konanie evanjelickej synody v Šintave v roku 1622.

V čase neustálych vojen a povstaní sa najprv pridal na stranu Gabriela Betlena a v Bojniciach hostil jeho posádku, no potom prebehol na stranu cisára (niekde sa uvádza, že pod vplyvom arcibiskupa Petra Pázmaňa konvertoval na katolícku vieru). V roku 1622 na sneme v Šoporni ho zvolili za palatína a v roku 1624 vymohol od kráľa právo pre Spišskú stolicu používať červený vosk pri pečatení listín.

Palatín Stanislav III. zomrel 1. mája 1625 počas liečenia v piešťanských kúpeľoch. Pochovali ho v Levoči, kde je v krstnej kaplnke chrámu sv. Jakuba renesančný figurálny epitaf od Weinhardta.