Panovníci a osobnosti

Báthoryovci vlastnili rozsiahle majetky v Uhorsku, najmä však v Sedmohradsku. Ich predok Vid v ečedskom močiari zabil podľa legendy draka, preto majú v erbe tri dračie zuby. V 14. storočí sa ich rod rozdelil na dve vetvy: ečedskú a šomlyóovsku.

Jej rodičia boli Juraj Báthory z ečedskej línie rodu Báthory (Báthory) a Anna Báthory zo somlyóovskej línie (manželstvo s Jurajom Báthorym bolo jej tretie). Väčšinu Báthoryovcov z oboch vetiev charakterizovali výstredné povahové vlastnosti. Viacerí z nich mali sklony k samoľúbosti, pýche, tyranstvu, zmyselnosti a aj k sexuálnej zvrátenosti. Somlyóovská línia vymrela roku 1635 a ečedská po meči v roku 1605, kedy zomrel Štefan Báthory, Alžbetin brat.

Manžel František Nádašdy bol tak ako Alžbeta, tiež z magnátskeho rodu. Bol hlavným županom v stoliciach Vaš, Fogaraš a Šopron, bol magistrom kráľovských koniarní, panovníkovým radcom a od roku 1578 hlavným kapitánom uhorských vojsk. Vynikal veľkou telesnou silou a mal prudkú povahu. Počínal si odvážne v niekoľkých bitkách proti Osmanom, medzi nimi bol známy ako „čierny bej“. 3. januára, deň pred smrťou napísal priateľovi Jurajovi Thurzovi list, v ktorom mu zveril do ochrany a priazne svoju rodinu.

Nádašdy a Báthory uzavreli manželstvo vo Vranove 8. mája 1575. Manželia boli rôzneho vierovyznania. František si ponechal evanjelické a Alžbeta bola protestantka. Narodilo sa im päť detí: Anna, Katarína, Uršuľa, Andrej a Pavol. Uršuľa a Andrej zomreli ako deti. V roku 1604 sa Anna vydala za Mikuláša (VI.) Zrínskeho. 13. júna 1604 boli zasnúbení v Kerestúre, na hostine bol prítomný aj palatín Juraj Thurzo, ktorý bol s Mikulášom (VI.) Zrínskym v rodinnom pomere, keďže Thurzova matka Katarína Zrínska bola sestrou Juraja (VI.) Zrínskeho, ktorý bol Mikulášovým otcom. Strýko Alžbety Báthory Štefan Báthory (brat Alžbetinej matky zo somlyóovskej línie) bol poľským kráľom.

K jej životu sa viažu rôzne legendy vrátane jej údajných kúpeľov (či pitia) krvi slúžok, ktoré pomohli vzniknúť početným upírskym mýtom (či konkrétnejšie sexuálne-sadisticko-upírskym). Týranie a vraždenie dievčat údajne vykonávala nepretržite v rokoch 1585 – 1610. Obyvatelia ju tak znenávideli že ona a jej pomáhači chodili von iba s ozbrojeným sprievodom.

Dievčatá týrala horiacimi sviečkami, rozpáleným železom, pichala ihlicami, polievala studenou vodou na mraze. Nie vždy ich zabila. Svedkovia vypovedali, že videli dievčatá také popálené, že nemohli nastúpiť do koča. Mučením oslavovala aj Vianoce (vyslanci palatína Thurza ju pristihli pri mučení tesne po Vianociach) a aj svadbu svojej dcéry, počas ktorej zomreli dve nemecké slúžky. Mŕtvoly pochvali rôzne – na cintoríne, v poli, v obilných jamách. Mnohokrát ich zahrabali tak nedbanlivo, že rozkladajúce sa telá vyhrabali psy a roznosili ich po dvore.

Sťažnosti na Alžbetu Báthoryovú sa množili a hovorilo sa o nich po celej krajine. Prichádzali dokonca aj z Viedne, kde mala kaštieľ. V roku 1609 ju čachtický farár verejne obvinil zo zabíjania dievčat. 29. decembra 1610 ju palatín Juraj Thurzo pristihol priamo pri čine, keď neohlásene prišiel do Čachtíc. Báthory a jej štyria pomocníci (Ján Ujvári, alias Ficko, Dorota Senteš, Ilona/Helena Jó a Katarína Benická) boli obvinení z mučenia a zabitia veľkého množstva mladých žien (20 až 2000 obetí, zdroje sa rozchádzajú). V roku 1610 bola daná do samoväzby, kde ostala až do svojej smrti o štyri roky neskôr. Keďže pochádzala z jedného z najvplyvnejších a najbohatších šľachtických rodov tej doby, jej pôvod zabránil v tom, aby bola popravená. Tej však neunikli jej pomocníci Ficko, D. Senteš a Ilona Jó (Ficko bol sťatý a jeho telo spálené na hranici, Senteš a Jó boli vytrhané prsty na rukách a následne boli upálené na hranici). Štvrtá obžalovaná Katarína Benická bola odsúdená na doživotné väzenie, pretože k účasti na krvavých orgiách bola prinútená Alžbetou Báthoryovou.

Prvé informatívne vyšetrovanie začalo v marci 1610. Onedlho potom, ako ju palatín Juraj Turzo 29. decembra 1610 prichytil pri čine v Čachticiach, sa začal 2. januára 1611 súd v bytčianskom kaštieli nad pomocníkmi Alžbety Báthory. Sudcovský zbor tohto zaujímavého trestného prípadu odsúdil pomocníkov na trest smrti. Alžbeta Báthory sama pred súdom nikdy nestála a vinu jej nedokázali. Svedkov popravili ihneď po výsluchu bez možnosti ďalšieho vypočúvania. V rozsudku sa o Alžbete Báthory spomína len toľko, že ju nechali vo väznici na Čachtickom hrade, kde zostala až do svojej smrti 1614. Pochovaná je údajne v čachtickom kostole.

Jej pomocníkmi boli Ján Ujvári (Ficko), Helena Jó, Dorota Sentéš a Katarína Benická. 7. januára 1611 v Bytči bol vynesený rozsudok. V ten istý deň boli Helena Jó a Dorota Semtéš zaživa upálené, Ján Ujvári bol pre mladý vek sťatý a telo bolo spálené. Katarínu Benickú súd pre nedostatok dôkazov oslobodil. Liečiteľka Majerníčka z Myjavy, ktorá pomáhala Báthory pri rôznych chorobách, bola obvinená z čarodejníctva a zaživa upálená 24. januára 1611. Dôkazy a priznania boli získané s použitím mučenia.

Báthory skutky sa len postupne dostávali k vtedajším vrchnostiam.

    Protestantský kazateľ Štefan Maďari zo Šárváru ako prvý napísal list priamo kráľovi.
    Evanjelický kazateľ Ján Abrahamides Ponický, ktorý Báthoryovú priamo na súde obvinil z kanibalizmu (žiadny dôkaz však nepredložil), taktiež napísal o Báthory a jej skutkoch do Bytče svojmu nadriadenému Eliášovi Lánimu, turčianskemu seniorovi, osobnému radcovi palatína Turzu, ktorý ho o tom ihneď informoval.
    Eliáš Láni bol od r. 1595 ako evanjelik v písomnom spore s kalvínom Tomášom Fabriciom.
    Pri súde svedčilo veľké množstvo osôb.
    Nesvedčili však priamo mučené osoby, ktoré boli objavené zviazané v kaštieli v Čachticiach.
    Taktiež neboli prizvané svedčiť osoby, ktoré mučenie prežili alebo mučeniu unikli.

Uväznenie Alžbety Báthory nebolo v tom čase veľkou kauzou, vďaka jej vplyvným príbuzným sa kauza utajovala. Legendy o nej sa začali šíriť až po jej smrti a preto nie sú hodnoverné.