Panovníci a osobnosti

Narodil sa (podľa legendy v meste Městec Králové) v časoch, kedy český štát, vzbudzujúci rešpekt rozlohou, bohatstvom ložísk drahých kovov a napokon i výbojnou politikou svojich vládcov, bol európskou veľmocou a přemyslovská dynastia ho pozdvihla medzi najprednejšie krajiny vtedajšej Európy.

Súbežne s ušľachtilými prvkami gotického slohu ohlasujúce revolučnú zmenu v architektúre prenikal do českých krajín zo západnej Európy duch rytierstva. Na dvore Přemyslovho otca našiel živnú pôdu. Sám Přemysl vyrastal v presvedčení, že rytierske ideály sú cnosťou a ozdobou jeho urodzeného pôvodu.

Napriek všetkým prednostiam, ktorými oplýval, bol v nástupníckej hierarchii až druhý po svojom staršom bratovi Vladislavovi. Podľa zvyklostí bol predurčený pre kňazskú dráhu. Začiatkom roka 1247 však Vladislav nečakane zomrel bez mužských potomkov a pred Přemyslom, teraz už moravským markgrófom, bola razom voľná cesta ku kráľovskej korune. Tým mal byť jeho vstup na českú historickú scénu bezproblémový. Skupina predákov šľachty, nespokojných s panovaním Václava I., bez kráľovho vedomia zvolila 31.7.1247 Přemysla spoluvladárom s titulom mladší kráľ a postavila ho do čela odboja proti jeho otcovi. Voľba Přemysla predstavovala zjavnú vzburu a ako Přemysl, tak i predáci šľachty, ktorí ho zvolili, predpokladali, že kráľovi neostáva, než sa s daným stavom zmieriť.

Přemyslovo spoluvladárstvo trvalo napokon iba dva roky, hoci pre Přemysla začalo veľmi sľubne. Kráľ Václav, opustený väčšinou šľachty, musel najprv s voľbou súhlasiť. Čoskoro sa však presvedčil, že situácia je vážna. Za synom stála šľachta, ktorá ho nenávidela, na jeho strane bola iba malá skupina stúpencov, vyzývajúca ho k tvrdému zákroku proti synovi. Bolo zrejmé, že situáciu vyrieši iba bojové stretnutie. Kráľ však vidiac synovu prevahu, utiekol do Meissenu.

Přemysl sa stal jediným vládcom krajiny a bez rozpakov začal používať kráľovský titul. Uvedomoval si však, že všetci otcovi stúpenci predstavujú pre jeho postavenie neustálu hrozbu. Preto sa na jeseň roku 1248 vypravil na čele malého vojska aby dobyl ich baštu, mesto Most. Tu však prišlo k ráznemu obratu situácie. Václavovi stúpenci prepadli pod Mostom jeho vojnový tábor a pripravili mu porážku. Zavŕšením Přemyslovho pádu bol rozpad jeho koalície. O dva mesiace už Přemysl s otcom vyjednával. V auguste 1249 potom Václavovo vojsko obľahlo Pražský hrad a dobylo ho. Přemyslovi neostávalo nič iné, ako sa pred otcom pokoriť a Václav I. si dal záležať, aby táto kapitulácia bola okázalá a vyvolala čo najväčší ohlas ako medzi priateľmi, tak hlavne u protivníkov. Aby syna potrestal, naoko ho pozval na rokovanie na hrad Týřov. Tu bol Přemysl so svojimi stúpencami zatknutý a odvedený na hrad Přimda.

Václav I. si ale uvedomoval, že Přemysl je jeho jediným dedičom, a jeho smrť by ohrozila celú dynastiu a ďalšiu existenciu českého štátu. Preto ho po niekoľkých týždňoch z hradného väzenia prepustil a poslal ako markgrófa na Moravu. Dlho boli vzťahy otca a syna naštrbené, ale spoločná politika ich opäť spojila.

Ich prvý spoločný krok prišiel v roku 1251. V polovici 13. storočia sa totiž přemyslovskému rodu naskytla vynikajúca príležitosť rozmnožiť rodové panstvo o dedičstvo Babenbergovcov. Bolo to úctyhodné dedičstvo, skladajúce sa z rakúskeho a štajerského vojvodstva.

V roku 1246 zomrel posledný rakúsky vojvoda Fridrich II. z babenbergskej dynastie bez mužského potomka. Tzv. privilegium minus potvrdzovalo ženám dynastie právo na uvedené územia, a s ich rukou ich mohol získať ktorýkoľvek z nápadníkov. V roku 1251 predstavitelia rakúskej šľachty navrhli českému kráľovi Václavovi I., aby sa ujal osirelých babenbergských dŕžav. Ten neodmietol a ako ich spravovateľa ustanovil svojho syna Přemysla Otakara. Přemysl aby svoju pozíciu upevnil aj po právnej stránke, v r. 1252 sa oženil so starnúcou Margarétou, najstaršou sestrou zosnulého vojvodu.

Tento výsostne politický zväzok mu však veľa osobného šťastia nepriniesol. Splnil však základný očakávaný cieľ: garantoval územný zisk pre rod Přemyslovcov a výrazne posilnil ich pozíciu v Európe. Bolo to nerovné spojenie a už mnohí súčasníci ho komentovali rôznymi ironickými poznámkami. Budúci Přemysl Otakar II. sa stal pánom Rakúska a Štajerska. No ťažko mohol dúfať, že ho vyše päťdesiatročná Margaréta obdarí deťmi a zabezpečí pokračovanie přemyslovskej dynastie.

Vedel, že je iba otázkou času, kedy príde k rozluke manželstva. Tejto myšlienke podriadil i svoje kroky ohľadne vlastnej korunovácie, ktorú odložil na neskôr. Nechcel, aby spolu s ním bola korunovaná i Margaréta, pretože potom by bola rozluka oveľa komplikovanejšia.

Přemysl Otakar tak vstúpil do európskej politiky činom vzbudzujúcim súčasne posmech i obavy. O svoje vyženené územia musel však bojovať, pretože sa prihlásili i iní uchádzači. Predovšetkým to bol uhorský kráľ Belo IV., ktorý na Přemyslov sobáš reagoval rovnako. V roku 1252 oženil svojho synovca Romana Haličského s Margarétinou neterou Gertrúdou, tiež držiteľkou privilégia. Zároveň bol odhodlaný svoje nároky presadiť i silou. V nasledujúcich dvoch rokoch vtrhli uhorské vojská do Rakúska a prenikli i na Moravu. Přemysl bol nútený zastaviť bezbrehé vyčíňanie Belových vojsk za cenu straty časti Štajerska v prospech uhorského kráľa; mierová zmluva bola uzatvorená v roku 1254.

22. septembra 1253 v Kráľovom Dvore pri Beroune zomrel kráľ Václav I. Přemysl Otakar sa stal samostatným vládcom. Kvôli prevzatiu vlády sa musel ponáhľať z Rakúska do Prahy (údajne kvôli Přemyslovej neprítomnosti v Čechách bolo nútené utajiť Václavovu smrť).

V roku 1272 sa smrťou Richarda Cornwallského uvoľnil rímsky trón. Pretože jeho protivník Alfonz Kastílsky nezískal podporu pápeža Gregora X., Přemysl predpokladal, že teraz nastala príhodná chvíľa uchádzať sa o zvolenie. Cítil sa takmer istým rímskym kráľom. Napriek jeho túžbe bolo zrejmé, že jeho kandidatúra u ríšskych kurfirstov nemá najmenšie vyhliadky na úspech. To sa i potvrdilo a 29. septembra 1273 vo Frankfurte nad Mohanom zvolili za rímskeho kráľa chudobné a neznáme knieža – Rudolfa Habsburského. Boli presvedčení, že v ňom získajú servilného a poddajného kráľa. Na veľké prekvapenie ríšskych kniežat sa čoskoro ukázalo, že Rudolf napriek svojej doterajšej bezvýznamnosti je silnou osobnosťou, ktorý sa túži presadiť ako húževnatý a energický panovník.

Přemysl prijal správu o Rudolfovom zvolení s veľkým rozhorčením. Protestoval proti voľbe a súčasne vyhlasoval, že voľbu Rudolfa Habsburského nikdy neuzná a ani neprevezme od neho svoje krajiny ako léno. Odmietol sa i zúčastniť na Rudolfovej korunovácii v Cáchach a vzdať mu ako novému rímskemu kráľovi povinný hold. V roku 1274 bol Rudolfom Habsburským zbavený vlády nad rakúskymi krajinami a bola nad ním vyhlásená ríšska a pápežská kliatba. Na dôvažok ako dôsledok posilňovania kráľovskej moci povstala proti nemu šľachta alpských krajín i českého štátu (napr. mocný rod juhočeských Vítkovcov). Přemysl Otakar aby odvrátil nebezpečenstvo hroziace z dvoch strán musel pred Rudolfom kapitulovať. 26. novembra 1276 vo vojenskom tábore pri Viedni zložil Rudolfovi prísahu vernosti. Jeho pád bol neodvratný. Musel sa vzdať vlády v alpských krajinách i v Chebsku, dedičné krajiny Čechy a Moravu prijal od Rudolfa ako léno. Súčasťou dohody bola i svadobná zmluva medzi Přemyslovými a Rudolfovými deťmi (Přemysl mal zasnúbiť svojho päťročného syna Václava s Rudolfovou dcérou Gutou a jedenásťročnú dcéru Kunhutu s Rudolfovým synom Hartmannom).

Smrť na Moravskom poli

Poníženie, ktoré musel Přemysl Otakar II. podstúpiť bolo nesmierne. Rudolf si dal záležať, aby moc českého kráľa definitívne zlomil. Vo vlastnom záujme nemohol pripustiť aby sa Přemysl z porážky spamätal a obnovil aspoň čiastočne svoju prestíž.

Přemysl si bol vedomý, že svoje stratené pozície môže získať späť iba silou. Nový konflikt s rímskym kráľom tak na seba nenechal dlho čakať. Roku 1278 sa Přemysl odhodlal k ofenzíve. V júli vytiahol s vojskom zhromaždeným pri Brne do bojového poľa na moravsko-rakúske hranice. Tu sa proti sebe postavili obe veľké a odhodlané armády. Niekoľko týždňov obe manévrovali a najmä Přemysl zvolil vyčkávaciu taktiku, uvedomujúc si početnú prevahu protivníka. 26. augusta 1278 prišlo k rozhodujúcej bitke pri dedine Dürnkrut (Suché Kruty). Bitka sa zmenila na Přemyslovu osobnú a spoločenskú tragédiu. Nielenže ju prehral, ale v nej i prišiel o život. Podľa niektorých historických verzií bol Přemysl v bojovom virvare zajatý a zavraždený.

Po bitke dal Rudolf Habsburský pátrať na bojisku po mŕtvole českého kráľa. Telo zabitého českého kráľa, nabalzamované a verejne vystavené vo Viedni, bolo pochované až po uplynutí pápežskej kliatby v roku 1279 v minoritskom kláštore v Znojme. Až v roku 1296 boli kráľove pozostatky z nariadenia jeho syna Václava II. prevezené do pražského kláštora Na Františku. V roku 1297 uložili telesné pozostatky Přemysla Otakara II. po boku jeho predkov vo svätovítskej katedrále na Pražskom hrade. Tu mali odpočívať len dočasne. Václav II. mal v úmysle vybudovať novú nekropolu pre svoj rod v cisterciánskom kláštore v Zbraslavi, ktorý sám založil. No zomrel ešte pred jeho dokončením.

V 14. storočí kráľove ostatky opäť premiestnili. V roku 1373 ich na príkaz kráľa Karola IV. Luxemburského, veľkého ctiteľa přemyslovského odkazu, uložili do dnešnej Saskej kaplnky v novovybudovanej gotickej Katedrále svätého Víta. Spolu s ostatkami kráľa boli do hrobky uložené i pohrebné klenoty (koruna, jablko, žezlo) a medzi čeľuste jeho lebky vložili olovenú doštičku s nápisom:

HIC IACET PRZEMISL ALIAS OTAKARUS REX BOHEMIE ET AUSTRIE STIRIE CARINTHIE DUX MARCHIO MORAVIE ET DOMINUS PORTUS NAONIS FILIUS WENCESLAI REGIS

Tu leží Přemysl inak Otakar, český kráľ, rakúsky, štajerský, korutánsky vojvoda, moravský markgróf a pán naonského prístavu, syn kráľa Václava

V Saskej kaplnke pod skvostným náhrobkom tvoreným ležiacou sochou v zbroji ťažkoodenca, kráľovskom rúchu s korunou na hlave na kamennom lôžku, sa nachádzajú ostatky veľkého kráľa dodnes.