Panovníci a osobnosti

Narodila sa v roku 1680 v kaštieli v Ožďanoch. Do svojich 16 rokov vyrastala u Dávida Absolóna na hrade Mukačevo.

V roku 1700 sa vydala za Jána Korponaia, kapitána Muránskeho hradu, ktorý bol adoptívnym synom Krištofa Kubínyho (1527-1586) a Barbory Pongrácovej. Mali spolu syna Gabriela. Bývala aj v Banskej Bystrici v dome č. 11 na Lazovnej ulici, ktorý existuje dodnes. (V kuriálnej zápisnici z roku 1730 sa spomína, že darovaný a opravený „dom skonfiškoval a obýva kráľovský fiškus“, po tom čo bola Juliana obvinená z vlastizrady.) Jej manžel Ján Korponai bol banskobystrickým súdom Jána Svätojánskeho taktiež odsúdený na pokutu takmer 5 tisíc zlatých. Jej otec Žigmund bol plukovníkom telesnej stráže Imricha Tököliho. Počas stavovských povstaní Františka II. Rákociho už ako vydatá, bola milenkou kuruckého veliteľa, baróna Štefana Andrášiho, ktorý už bol v tom čase vdovec. Julianin manžel Ján Korponai bol v nepokojných časoch kuruckého odboja prívržencom cisára Jozefa I. Habsburského (1678-1711). Údajne pod vplyvom manželky Juliany Korponaiovej sa pridal na stranu Františka II. Rákociho, ktorý bol so svojimi vernými v poľskej emigrácii. Juliana, keďže otec nebol prítomný, prijala v roku 1712 namiesto neho listy od kuruckých emigrantov, ktorých obsahom boli výzvy na nové povstanie proti cisárovi. Pri výsluchu tvrdila, že ich spálila. Listy boli adresované Viliamovi Vinklerovi, veliteľovi povstaleckého pešieho pluku v Trenčianskej stolici, a Jánovi Šréterovi. Ďalšia časť listov mala byť doručená povstalcom Ladislavovi Šemšeyovi a Urbanovi Celderovi, ktorý bol bývalým kuruckým plukovníkom.

Bola zatknutá a obvinená zo špionáže a vlastizrady a na hrade Červený Kameň uväznená, neskôr žalárovaná v Győri. Celkove tri roky. Na priamy nátlak cisára, tzv. „delegovanému súdu“ predsedal gróf Štefan Koháry (1649-1731). Ďalší členovia súdu boli Ján Pálfi a Mikuláš Ilešházi. Súd najskôr odložil vynesenie rozsudku o dva roky, ale nakoniec poslúchol kráľovský príkaz, aby obvinená bola súdená aj mučená. V tejto súvislosti je zaznamenaný cisárov argument: „Aj keď neexistuje žiadny právny bod, ktorý by nám to umožňoval, žiadny zákon nám to ani nezakazuje.“ Juliana bola počas súdu uväznená v Rábe (Győri) v podzemnej kobke v budove radnice. Bola mučená vyviazaním tela na strop za ruky a zaťažením dolných končatín kamenným závažím. Od pálenia rozpálenou žehličkou jej sudcovia upustili. Počas tortúry nepriznala nič, k čomu by sa už skôr nepriznala dobrovoľne. Na trhovisku v Rábe bola 25. septembra 1714 Juliana popravená. Verejne ju sťali mečom pripútanú k popravčiemu stĺpu (na dnešnom Széchenyiho námestí) a pochovali ešte v ten deň na neďalekom katedrálnom cintoríne (dnes už neexistuje). V zázname z 25. septembra 1714 sa spomína, že „Julianu sťali pred zrakom ľudu“. V matrike zosnulých v Rábe je zápis, že ju pochoval „nemecký kaplán František Kopcsinai“.

Z najnovších bádaní historikov vyplýva, že Juliana Korponaiová bránu v obliehanej Levoči neotvorila. V skutočnosti len jej milenec Štefan Andráši oznámenie a listy o predbežnom rokovaní o kapitulácii postúpil prostredníctvom nej obrancom Levoče. Mesto dobrovoľne kapitulovalo podľa dohody mestskej rady a cisárskeho generála Georga Löffelholza (1661-1719).