Panovníci a osobnosti

Už vo veku šiestich rokov stratil otca a tak už od útleho detstva vyrastal na osobnosť samostatnú a cieľavedomú, s pevnou vôľou i odhodlaním. V roku 1411 bol rímskym kráľom Žigmundom Luxemburským prehlásený dospelým a po rokoch, kedy boli krajiny spravované regentskou vládou, stal sa samostatným vládcom nad habsburskými dŕžavami. Veľkým prínosom preň v tomto období bol okruh jeho poradcov, ktorí mu otvorili dvere do praktickej politiky. Už čoskoro musel riešiť problémy s narastajúcou šľachtickou opozíciou. Šťastnou súhrou náhod i vlastným pričinením sa mu podarilo počas prvých rokov svojej vlády upevniť nielen svoje postavenie v krajinách, ktoré spravoval, ale i získať autoritu u príslušníkov vlastného rodu. Jeho zásluhou nastúpili rakúske krajiny cestu k posilneniu vnútornej jednoty a dosiahnutiu väčšieho medzinárodného uznania.

Do začiatku jeho panovania zasiahlo rozmáhajúce sa husitské hnutie, ktoré sa z Čiech začalo šíriť do okolitých krajín. Už v roku 1418 ho vyzval pápež Martin V., aby nedopustil nárast vplyvu husitov vo svojich krajinách. Albrecht, ako horlivý obranca rímskokatolíckej viery, sa skutočne zasadil za zastavenie šírenia husitského učenia.

V roku 1420 ho Žigmund Luxemburský zasnúbil so svojou jedinou dcérou Alžbetou. V sobášnej zmluve uzavretej v Bratislave v septembri 1421 sa Albrecht zaviazal podporovať svojho svokra pri všetkých vojenských akciách proti husitom. V tom istom roku ho Žigmund menoval moravským miestodržiteľom a 3. októbra 1423 mu zveril úrad markgrófa.

Do priamych bojov s husitmi zasiahol Albrecht v lete 1420, keď priviedol rakúske vojská pred Prahu. Napriek porážke svojich vojsk v bitke na Vítkove 14. júla 1420, neochabla jeho vôľa pokoriť stúpencov kalicha. V roku 1421 síce dosiahli rakúske vojská víťazstvo nad husitskými oddielmi na južnej Morave, no v nasledujúcich rokoch, keď husiti vpadli na rakúske územia, sprevádzal Albrechta jeden neúspech za druhým. Husitské výpravy sa zmenili na rabovanie a plienenie a ohlas na ich ničivú silu priniesli mnohé súdobé kroniky. Krajina si vydýchla až na konci roku 1431, keď v bitke pri Waidhofene prekvapil husitské oddiely a uštedril im najväčšiu porážku na rakúskych územiach.

V tridsiatych rokoch 15. storočia Albrechtova kariéra nabrala prudký vzostup. Cisár Žigmund Luxemburský, ktorý sám nemal mužského potomka, videl v Albrechtovi svojho nástupcu, predurčeného k vláde nielen v rakúskych krajinách, ale i v českom a uhorskom kráľovstve. Súčasne chcel svojho zaťa presadiť na rímsky trón. Albrecht, ktorý sa sám aktívne zapojil do európskej politiky, získal medzi katolíckymi panovníkmi veľké uznanie najmä svojím neústupným protihusitským postojom.

Čoskoro po Žigmundovej smrti (9. december 1437) vyšlo najavo, že cesta k zisku troch korún nebude vôbec jednoduchá. Najľahšiu pozíciu mal v Uhorsku, kde ho stavy zvolili za svojho panovníka na sneme v Budíne už 18. decembra 1437. Aj zásluhou jeho manželky prebehlo prevzatie moci v Uhorsku bez problémov. Komplikovanejšia situácia nastala pre Albrechta v Českom kráľovstve, kde už Žigmund presadzoval svojho zaťa za svojho nástupcu veľmi náročne. Napriek prohusitským náladám v Čechách podarilo sa Albrechtovi získať na svoju stranu protihusitsky orientovanú šľachtu na čele s Oldřichom z Rožmberku, ktorá jeho voľbu na sneme 27. decembra 1437 v Prahe presadila. V júni nasledujúceho roku bol Albrecht korunovaný v svätovítskej katedrále svätováclavskou korunou.

I v ríši sa podarilo presvedčiť kurfirstov, aby dali 18. marca 1438 Albrechtovi svoje hlasy s tým, že ako rímsky kráľ bude pokračovať v snahách o reformu ríše a najmä bude hrádzou proti vzmáhajúcemu sa tureckému nebezpečenstvu.

Albrechtovi II. sa tak podarilo, hoci iba nakrátko, ovládnuť obrovské územia od horného po dolný tok Dunaja. Dočasné zjednotenie rakúskych krajín a území českej a uhorskej koruny pod vládou Albrechta II. sa stalo predobrazom neskoršej podunajskej monarchie.

V roku 1439 organizoval výpravu proti Turkom, ktorí už rok okupovali Sedmohradsko a ohrozovali vlastné uhorské územia. Keď v uhorskom vojsku vypukla epidémia úplavice, vojsko rozpustil. Na spiatočnej ceste do Viedne na následky nákazy v októbri 1439 skonal vo vojenskom tábore neďaleko Ostrihomu. Bol pochovaný v Stoličnom Belehrad.

O jeho skone podáva svedectvo poľský kronikár Ján Długosz, ktorý uviedol aj príčinu smrti: „Príliš sa potešil melónom, ktoré v ňom vyvolali prudkú nevoľnosť a dyzentériu. Sužovala ho neustále malátnosť… V dedine ostrihomského arcibiskupstva Neszmély, ktorá ležala pri Dunaji, v predvečer sviatku svätého Šimona a Júdu po zostavení poslednej vôle zomrel.“