Panovníci a osobnosti

Vojvoda Leopold zomrel roku 1230 a vlády nad Rakúskom sa ujal Fridrich, ktorému cestu k vojvodskému stolcu uvoľnila smrť oboch starších bratov. Mal neobyčajný dar znepriateliť sa so všetkými okolitými susedmi, viedol boje predovšetkým s panovníkmi Čiech a Uhorska.

Václav I. v roku 1231 za podpory nespokojných Kuenringov vtrhol do Rakúska a vyplienil sever krajiny. Fridrich nasledujúceho roku využil rozpor medzi Václavom a jeho bratom Přemyslom, a v júli 1233 vtrhol na Moravu a obsadil hrad Bítov. Tam však ochorel a odtiahol späť do svojej krajiny.

Po roku 1233 opäť prestal rešpektovať mierovej zmluvy a znovu sa dostal do susedských sporov. Robil mnoho krívd na "mužoch svojej krajiny" a bol s nimi v spore. Rabovali kláštorné pokladnice a aj svoju ovdovenú matku Theodoru údajne ohrozoval na osobnej slobode a zhabal jej vdovský majetok. Bola nútená hľadať azyl najprv v českom kráľovstve na dvore kráľa Václava I. a potom na dvore cisárskom. Roku 1234 Vydala svoju sestru Konstanciu za  markgrófa Henricha III., kedy údajne vpadol do novomanželské spálne a hrozbami nútil novopečeného švagra, aby sa zriekol sľúbeného vena.

Roku 1236 cisár Fridrich II. uvrhol Fridricha bojovného do ríšskej kliatby a nechal ostatných panovníkmi informovať o Fridrichová nevhodnom správaní. Obvinil ho z verejného zahanbenia cisárskeho majestátu, z prípravy cisárovej úkladnej vraždy, z úkladov proti vlastnej matke a z prznenia nevinných panien. V júni 1236 bola spečatená prísaha ríšskych kniežat, že neuzavrú prímerie s mladíkom, ktorý bol vyhlásený za vyhnanca. Proti Fridrichovi vypuklo povstanie. Roku 1237 Viedeň získala štatút ríšskeho mesta a vojvodovi zostalo len Viedenské Nové Mesto a Starhemberg. Po ríšskom zjazde konanom vo Viedni bol cisárom poverený moháčský arcibiskup, aby za jeho neprítomnosti ako ríšsky prokurátor uhladil miestne pomery a do čela zemskej hotovosti bol stanovený biskup Ekbert.

Diplomacia ríšskych kniežat, obávajúcich sa toho, že by cisár ziskom Rakúska príliš posilnil svoju moc, viedla napokon k zmiereniu s Fridrichom, ktorý nadviazal kontakt s cisárskou opozíciou a získal oporu v rímskej kúrii. Svoju sestru Gertrúdu vydal za  Henricha Raspeho a neter Gertrúdu zasľúbil Václavovmu synovi Vladislavovi a ako veno odovzdal pod českou správu územia Rakús severne od Dunaja.

Po zmierení s opäť exkomunikovaným cisárom využil Fridrich paniky vyvolanej tatárskym vpádom a zajal uhorského kráľa Bélu, ktorý uňho hľadal azyl pred šikmookými nájazdníkmi. Prepustil ho za tučný úplatok v podobe časti kráľovského pokladu a troch prihraničných žúp. Zdá sa, že tiež spreneveril financie určené na kruciátu proti nájazdníkom a roku 1242 vpadol na Moravu.

Potom ponúkol svoju už zasnúbenú neter ovdovenému cisárovi a sám sa ako čerstvo rozvedený muž pokúšal získať ruku dcéry Ota II. Bavorského, ktorý bol cisárovým verným Straník. Plánované povýšenie Fridrichová vojvodstva na kráľovstvo však nečakane stroskotalo na nesúhlase Gertrudy, ktorá sa odmietla za už niekoľkokrát exkomunikovaného cisára vydať.

Fridrich v júni 1246 znovu napadol Uhorsko a v bitke na Litava blízkosti Ebenfurti sa v bojové vrave dostal doprostred oddielov Belov zaťa Rostislava Haličského. Tam bol bez povšimnutia svojho sprievodu zabitý a po bitke bolo jeho telo nájdené na bojisku jeho pisárom Henrichom. Bojovný vojvoda bol pochovaný spolu so svojimi predkami v kláštore Heiligenkreuz.

Babenberkovia Fridrichovou smrťou v Rakúsku aj Štajersku vymreli po meči. Dedičné nároky si uplatnila popri Fridrichovej netere Gertrudy tiež jeho sestra Markéta ako najstaršie príslušníčky rodu.