Panovníci a osobnosti

Rudolfov otec bol známy ako nábožensky umiernený panovník s veľmi blízkymi vzťahmi s príslušníkmi nekatolíckych náboženstiev. Rudolfovu matku, presvedčenú katolíčku, prejavy náboženskej tolerancie jej muža znepokojovali a v snahe ochrániť syna pred nevhodnými vplyvmi viedenského dvora ho poslala v r. 1564 spolu s mladším bratom Arnoštom na výchovu do katolíckeho Španielska na dvor svojho brata Filipa II., kde strávil sedem rokov. Zaumienila si vychovať zo synov vzorných zástancov katolíckej viery. Rudolf ako budúci následník trónu si v Španielsku mal osvojiť všetko, čo vladár potrebuje. Nechýbalo mu sebavedomie, rozsiahle vzdelanie a bohaté jazykové znalosti.

V roku 1580 sa objavili prvé príznaky jeho duševnej choroby (maniodepresívna psychóza). Choroba sa u Rudolfa prejavovala striedaním nálad. Panovníkovu priazeň neraz striedali útoky a podozrenia, ktoré sa zhoršovali s pribúdajúcimi prejavmi šialenstva. Pri nich sa jeho nevôľa, záchvaty chorobnej podozrievavosti či výbuchy hnevu obracali proti najbližším služobníkom.

S veľkou obľubou sa dodnes tradujú aj historicky potvrdené príbehy troch komorných služobníkov – Jeronýma Makovského, Filipa Langa a Kašpara Ruckého. Tí si jeden po druhom získali cisárovu bezvýhradnú dôveru a neskrývane z nej ťažili. Ich príjmy rástli vďaka úplatkom, pretože bez ich súhlasu sa takmer nikomu nepodarilo dosiahnuť audienciu u cisára. Aj oni sa však stali obeťami intríg a postupne sa z výhodných postov navzájom vytlačili. Prví dvaja skončili vo väzení, kde Makovský pobudol až do roku 1624, Lang zomrel v roku 1610. Rucký spáchal pred uväznením samovraždu.

V roku 1583 sa Rudolf rozhodol pre Prahu ako pre svoje stále sídlo. Učinil tak radikálne opatrenie, ktoré sa vymykalo dovtedajšej tradícii. Jeho predchodcovia na cisárskom tróne využívali Prahu iba sporadicky pri vybavovaní štátnických záležitostí. O presune sídla uvažoval už cisár Maximilián II., ktorý v Prahe často pobýval. Konečné rozhodnutie však urobil jeho syn Rudolf. Prahu povýšil na sídelné mesto, čím súčasne splnil sľub daný zemskému snemu pred svojou korunováciou. Metropolu zemí českej koruny pozdvihol na významné centrum politiky, kultúry a vzdelanosti.

K Rudolfovmu koncu prispel i jeho nezáujem o politické dianie. Keď v roku 1593 vypukla vojna s Turkami a v roku 1604 vypuklo v Uhorsku povstanie Štefana Bočkaja, monarchia sa rútila do zániku, pretože povstalci s pomocou Turkov obsadili celé Slovensko a vpadli dokonca i na Moravu a do rakúskych krajín. Rudolfova pasivita vyvolala inicitívu jeho brata Mateja, ktorý uzavrel so Štefanom Bočkajom a s Turkami mier. To bol začiatok konca Rudolfovho panovania.

Ten sa niesol v znamení trvalého ohrozenia cisárovej autority a síliacej duševnej choroby, v dôsledku ktorej bol postupne zbavovaný vlády nad jednotlivými krajinami v prospech svojho brata, ktorý získal podporu uhorských, rakúskych a moravských stavov.

Rudolf si udržal vládu iba v Čechách a v Sliezsku (vďaka udeleniu známeho Rudolfovho majestátu protestantským stavom 9. júla 1609). Hlavnou zásadou v ňom bola klauzula, že nikto nesmie byť nútený ku katolíctvu či k inému náboženstvu. Majestát vlastne potvrdzoval Českú konfesiu z roku 1575 a vzťahoval sa na šľachtu, kráľovské mestá i poddaných. Zaručoval slobodu vierovyznania bez ohľadu na postavenie jednotlivca. Aby boli dodržané ustanovenia Majestátu, bolo zvolených tridsať ochrancov viery (po desiatich z každého stavu).

V snahe zvrátiť stav, aby sa prípadným nástupcom na českom tróne stal jeho brat Matej, sa Rudolf odhodlal podniknúť ešte jeden pokus. Využil pomoc svojho bratranca, passauského biskupa Leopolda a v januári 1611 nechal vtrhnúť pasovské vojská do Čiech. Tým však vyvolal v krajine vlnu odporu, čo 11. apríla 1611 vyústilo do Rudolfovej vynútenej abdikácie a jeho nahradenia na českom tróne mladším bratom Matejom.

Na sklonku života sa Rudolfovi k duševnej chorobe pridalo i ochorenie pľúc, pečene, trombóza, ale i sprievodné znaky syfilidy. Neriadil sa radami lekárov, aby sa liečil, pretože veril proroctvu, že zomrie na mŕtvicu. Skonal ráno 20. januára 1612.

Po smrti boli jeho ostatky uložené do podzemnej hrobky svätovítskeho chrámu v Prahe