kláštor
Premonštrátsky kláštor s neskorším opevnením je rozsiahly sakrálny komplex, nachádzajúci sa na okraji obce Leles na juhovýchode Slovenska
Leles, Košický kraj
GPS: 48.465,
22.024
108 m n. m.
Trasa 1: Kláštor Leles sa nachádza v obci Leles, neďaleko Kráľovského Chlmca. Areál má dve vstupné brány. K prvej sa dostaneme z Blatnej ulice, z ktorej odbočíme na úzku cestu Pod kláštorom. Po krátkom úseku prídeme priamo k bráne kláštora, kde je možné aj zaparkovať.
Trasa 2: V obci Leles sa ku kláštoru môžeme dostať aj z opačnej strany. Druhá brána kláštora sa nachádza neďaleko križovatky ulíc Oriešková a Kapušianska a je prístupná po schodoch. V blízkosti schodov je pri ceste len malý priestor pre auto, preto odporúčame zaparkovať v mieste uvedenom v trase č.1.
Pamiatky v okolí (vzdušná čiara):
Csonkavár - 5.8 km, Zemplín - 15.8 km, Pavlovce nad Uhom - 16.8 km, Veľký Kamenec - 19.8 km
Areál bývalého premonštrátskeho prepošstva má podobu uzavretého kláštorného komplexu, ktorého základná dnešná forma sa ustálila najmä v 19. storočí. Trojpodlažný konvent obklopuje vnútorný dvor z troch strán, zatiaľ čo z juhu ho uzatvára jednoloďový kostol Svätého Kríža.
Konvent má trapézový pôdorys s približnými rozmermi 52 × 40 m. Na východnom a západnom nároží severného krídla sú zachované hmoty niekdajších päťuholníkových bášt, neskôr prestavaných na vežové útvary vystupujúce pred líce murív. Obranný charakter areálu súvisí najmä s prestavbami po polovici 16. storočia, keď bol kláštor po opakovaných útokoch obohnaný hradbami s baštami, priekopou a valom.
Kostol Svätého Kríža prešiel významnou gotickou prestavbou v 14. storočí. V roku 1362 bola uzavretá zmluva s budínskym majstrom Jánosom na výstavbu novej kostolnej veže, po roku 1365 vznikli farebné vitráže a krátko nato aj organ. Stavebné práce na kostole boli zrejme ukončené približne v polovici 60. rokov 14. storočia. Loď kostola bola v roku 1451 obnovená z tesaných kameňov. Kostol je jednoloďový, s polygonálnym uzáverom presbytéria a zachovanými gotickými prvkami, ktoré boli v novoveku doplnené barokovými úpravami. Barokizácia prebehla najmä počas veľkej obnovy v rokoch 1733 – 1751, keď vznikol aj bohatý barokový hlavný oltár a kazateľnica.
V južnej časti východného krídla konventu sa nachádza Kaplnka sv. Michala, pôvodne gotická stavba zo 14. storočia. Kaplnka siaha cez tri podlažia a má polygonálny záver tvorený tromi stranami osemuholníka. Na prízemí sa do nej vstupuje lomeným gotickým portálom z priestoru kostola, zatiaľ čo horný vstup z poschodovej chodby vedie na emporu. V kaplnke sa zachovali stredoveké nástenné maľby, ktorých reštaurovanie bolo ukončené v roku 2004.
V interiéroch konventu sa zachovali renesančné a barokové stavebné prvky. Prízemné priestory sú zaklenuté hrebienkovými klenbami, zatiaľ čo vyššie podlažia majú prevažne rovné stropy. Schodisko na poschodie uzatvára baroková kovaná mreža. V kostole a v Kaplnke sv. Michala sa zachovali gotické krížové klenby s rebrami dosadajúcimi na konzoly a prípory. Gotické tvaroslovie tu však nevystupuje v čistej stredovekej podobe, keďže viaceré priestory boli v 17. a najmä 18. storočí prestavané a barokovo upravené.
Celý komplex tak spája gotické jadro premonštrátskeho kláštora, novoveké opevnenie a výrazné barokové úpravy. Jeho dnešná podoba je výsledkom viacerých stavebných etáp: stredovekej prestavby po mongolskom vpáde, gotickej výstavby v 14. a 15. storočí, opevnenia v 16. storočí, renesančno-novovekých zásahov okolo roku 1633, veľkej barokovej obnovy v rokoch 1733 – 1751 a neskorších úprav v 19. a 20. storočí.
Historické a iné názvy: Lelez, Lelesz
Prvá písomná zmienka o leleskom premonštrátskom prepošstve pochádza z roku 1214, jeho počiatky sú však staršie. Kláštor bol založený pravdepodobne v rokoch 1188 – 1196 z podnetu vacovského biskupa Boleslava a zasvätený bol Svätému Krížu. Miesto nebolo vybrané náhodne. Leles ležal v oblasti Bodrogközu, pri dôležitej ceste z Blatného Potoka smerom k Veľkým Kapušanom a ďalej do Poľska, v regióne, kde významnú úlohu zohrával aj obchod so soľou.
Výhodná poloha podporila rozvoj kláštora i samotnej osady. Kláštor sa postupne stal nielen duchovným centrom, ale aj významným miestom právnej, listinnej a vzdelávacej činnosti.
Koniec 12. a začiatok 13. storočia poznačili dynastické spory medzi synmi Bela III., kráľom Imrichom a jeho bratom Ondrejom. Biskup Boleslav sa v tomto konflikte postavil na Ondrejovu stranu, čo malo pre leleské prepošstvo vážne následky. Pôvodná zakladacia listina bola zničená a starší kláštorný objekt dal kráľ Imrich pravdepodobne zbúrať.
Po nástupe Ondreja II. na uhorský trón bolo prepošstvo obnovené a kráľ v roku 1214 vydal listinu, ktorou potvrdil jeho majetky a práva. Táto listina, hoci sa považuje za falzum alebo neskorší odpis s prevzatými časťami staršej listiny, patrí medzi najdôležitejšie pramene k dejinám Lelesu.
Niektoré zdroje pripúšťajú, že miesto mohlo mať sakrálny význam ešte pred príchodom premonštrátov. Patrocínium Svätého Kríža býva niekedy spájané s možnou staršou prítomnosťou baziliánov alebo benediktínov, no túto tradíciu nemožno považovať za jednoznačne doloženú. Podobne sa s Lelesom spája aj legenda o kráľovnej Gertrúde Meranskej, manželke Ondreja II., podľa ktorej tu mohli byť uložené časti jej telesných ostatkov. Ide však skôr o historickú tradíciu než o bezpečne preukázaný fakt.
Vývoj kláštora náhle prerušil mongolský vpád v rokoch 1241 – 1242. Pôvodná stavba bola vtedy ťažko poškodená alebo zničená a pravdepodobne zanikla aj časť staršieho archívu. Po tejto katastrofe bol kláštor obnovený a v druhej polovici 14. storočia prešiel významnou gotickou prestavbou.
V roku 1362 bola uzavretá zmluva s budínskym majstrom Jánosom na výstavbu novej veže kostola. Po roku 1365 pribudli farebné vitráže a krátko nato aj organ. Stavebné práce na kostole boli ukončené približne v polovici 60. rokov 14. storočia. Z tohto obdobia pochádza aj gotická Kaplnka sv. Michala vo východnom krídle kláštora.
Od druhej polovice 13. storočia pôsobil Leles ako hodnoverné miesto. Konvent uchovával a vydával listiny, overoval právne úkony a plnil úlohu stredovekého verejného notárstva. Táto činnosť patrila k najvýznamnejším funkciám leleského kláštora a trvala niekoľko storočí. Súčasne tu pôsobila kláštorná škola, v ktorej sa pripravovali kanonici a pisári schopní zostavovať úradné písomnosti. Archív leleského konventu patril medzi najvýznamnejšie archívy hodnoverných miest na území dnešného Slovenska.
V nepokojných časoch 15. storočia bol kláštor viackrát ohrozený. V roku 1403 naň zaútočili Pálócziovci a pri tomto vpáde bol poškodený aj archív. V roku 1405 sa pri kláštore spomína aj špitál s chudobincom. V roku 1442 bol kláštor vyrabovaný husitmi. V roku 1451 bola obnovená loď kostola z tesaných kameňov. Ďalšiu stratu archívnych písomností spôsobila udalosť z roku 1453, keď prepošt Martin odišiel spolu s Jánom Hunyadym do bojov proti Turkom a vzal so sebou aj časť archívu hodnoverného miesta, ktorá bola počas vojenských udalostí zničená. Okolo roku 1500 prešiel obnovou aj konvent.
Po bitke pri Moháči v roku 1526 sa Leles ocitol v období mocenských zápasov medzi prívržencami Jána Zápoľského a Ferdinanda Habsburského. Keďže sa kláštor priklonil na stranu Jána Zápoľského, v roku 1527 ho vyplienili rakúski žoldnieri Ferdinanda Habsburského. V roku 1531 kláštor obsadil Gašpar Serédy, neskôr ho však opäť dobyl František Homonnai. V prvej polovici 16. storočia bol kláštorný areál opevnený. Prepošt požiadal Ferdinanda I. o povolenie opevniť kláštor a konventný archív v roku 1533, pričom najneskôr do roku 1546 bol komplex obohnaný obrannými múrmi, baštami, priekopou a valom.
Opevnenie nesúviselo iba s obavou z tureckého nebezpečenstva, ale predovšetkým s nepokojnými pomermi v severovýchodnom Uhorsku a so zápasmi medzi šľachtickými rodmi. Proti opevneniu protestoval aj Gašpar Serédy, ktorý sa obával, že opevnený kláštor bude slúžiť ako útočisko prívržencov Jána Zápoľského. V polovici 16. storočia sa areál stal predmetom ďalších konfliktov. V roku 1555 sa spomína útok Bebekovcov a v roku 1556 sa kláštora zmocnil Gabriel Perényi. Jeho vojaci boli z Lelesu vypudení až Imrichom Telekessym v roku 1559.
Premonštráti opustili kláštor v roku 1567. Od roku 1569 až do konca 17. storočia bol areál v rukách svetských prelátov a komendátorov. Ani v tomto období sa nevyhol vojenským udalostiam. V roku 1619 do Lelesu vpadol Štefan Nyáry, v roku 1677 sa tu zdržiavalo cisárske vojsko a v roku 1685 kláštor obsadili Thökölyho kuruci.
Počas 17. storočia prešiel kláštorný areál viacerými stavebnými úpravami. V rokoch 1628 – 1638 dal prepošt Štefan Telekessy opraviť poškodené múry kláštora a hradby, čo pripomína aj nápis z roku 1633 na severovýchodnej bašte. V tomto období vzniklo aj prvé poschodie konventu a začala sa výstavba veľkej trojpodlažnej veže nad severným hlavným vstupom, dokončenej v roku 1656. Niekdajšie obranné bašty sa postupne stali súčasťou hmoty kláštorných budov a dodnes sú rozpoznateľné najmä v nárožiach severného krídla.
V roku 1697 sa premonštráti do Lelesu vrátili. Prepošstvo bolo odovzdané Franzovi Schöllingenovi a v nasledujúcom roku boli kláštoru navrátené majetky. V roku 1710 boli Jasov, Leles a Veľký Varadín podriadené premonštrátskemu kláštoru v Louke pri Znojme.
Významná obnova a hospodársky rozkvet nastali za Karla Františka Kunitz-Weissenburga v rokoch 1733 – 1764. V tomto období bol zanedbaný objekt obnovený, severné, východné a západné krídlo boli nadstavané o ďalšie podlažia a interiéry boli barokovo upravené. Vznikli nové oltáre a kazateľnica. Z 18. storočia pochádza aj hodnotná výzdoba kostola, vrátane hlavného oltára z rokov 1744 – 1750.
V roku 1787 bol premonštrátsky rád v rámci jozefínskych reforiem zrušený a rehoľníci museli Leles opustiť. V roku 1792 poškodila kostolnú vežu veterná smršť. Činnosť rádu bola obnovená v roku 1802 a Leles bol následne podriadený Jasovu.
V prvej polovici 19. storočia vznikli viaceré prestavbové návrhy, najmä z rokov 1814 – 1816, z ktorých sa však realizovala iba časť. Postupnými úpravami 18. a 19. storočia získal areál svoju základnú dnešnú podobu. Významnejšia obnova kláštora a kostola následne prebehla v rokoch 1892 – 1896.
Dramatické zmeny prinieslo 20. storočie. Po Viedenskej arbitráži v roku 1938 pripadol Leles Maďarsku. V novembri 1944 obsadili kláštor vojaci Červenej armády. Po znárodnení v roku 1948 bola činnosť premonštrátov pozastavená.
V noci z 13. na 14. apríla 1950 zasiahla aj Leles Akcia K, teda násilná likvidácia mužských reholí v Československu. Rehoľníci boli odvezení a kláštor prestal plniť svoju pôvodnú funkciu. V roku 1950 bolo z areálu odvezené zariadenie a zmizla aj rozsiahla kláštorná knižnica.
Po roku 1950 bol kláštor necitlivo adaptovaný na školské účely. Od 50. rokov 20. storočia tu pôsobila poľnohospodárska škola, pričom niektoré priestory boli nevhodne upravené. Kaplnka sv. Michala slúžila ako sklad umelých hnojív, čo prispelo k poškodeniu jej omietok a nástenných malieb. Areál postupne chátral, trpel vlhkosťou, poškodenými omietkami a nevhodnými zásahmi do historickej hmoty.
Po spoločenských zmenách na konci 20. storočia sa kláštor dostal späť do správy premonštrátov z Jasova. V roku 1994 bol areál odovzdaný premonštrátskej reholi a po roku 1997 sa začali postupné opravy niektorých priestorov. Mimoriadnu pozornosť si vyžiadala gotická Kaplnka sv. Michala, v ktorej sa zachovali vzácne nástenné maľby z prvej polovice 14. storočia s výjavmi Posledného súdu, sv. Michala archanjela, stretnutia Krista s Veronikou, sv. Alžbety a uhorských kráľov. Reštaurovanie kaplnky a jej malieb bolo ukončené v roku 2004.
K poznaniu najstarších dejín a stavebného vývoja kláštora prispeli aj novšie výskumy. V roku 2012 bol spracovaný architektonicko-historický výskum premonštrátskeho kláštora a kostola, ktorého autormi boli Luboš Kürthy a Barbora Glocková.
Ďalší architektonicko-historický výskum bol v novembri 2025 spracovaný pre objekt sýpky, evidovaný ako súčasť premonštrátskeho kláštora. Jeho spracovateľmi boli Ján Krcho, Vladimír Kladiva, Richard Oľhava a Michal Gomboš. Tento výskum rozšíril odborné poznanie jednej z hospodárskych častí kláštorného areálu a doplnil obraz jeho stavebného vývoja aj mimo hlavných sakrálnych a reprezentačných priestorov.
Archeologické výskumy v areáli, najmä v priestore rajského dvora, priniesli nálezy hrobov a ďalších objektov. Dostupné správy uvádzajú desiatky hrobov, pričom časť nálezov môže súvisieť s využívaním miesta ešte pred príchodom premonštrátov. Výskumy tak dopĺňajú obraz Lelesu ako miesta s dlhšou sakrálnou alebo pohrebnou tradíciou, na ktorú nadviazalo stredoveké premonštrátske prepošstvo.
Kláštor v Lelesi patrí medzi najvýznamnejšie stredoveké kláštorné komplexy na východnom Slovensku. V jeho dejinách sa prelínajú románske počiatky, gotická prestavba, funkcia hodnoverného miesta, renesančné opevnenie, barokové úpravy, zásahy 19. storočia i dramatické osudy 20. storočia. Dodnes predstavuje cenný doklad duchovného, právneho, stavebného a kultúrneho vývoja historického Zemplína.
S príbehom uhorskej kráľovnej Gertrúdy Meranskej sa spája známa anekdota o latinskej vete, ktorej význam závisel od interpunkcie. Keď kráľ Ondrej II. odišiel na výpravu do Haliče, časť uhorských veľmožov údajne pripravovala sprisahanie proti kráľovnej. Svoj zámer mali oznámiť ostrihomskému arcibiskupovi Jánovi a žiadať ho o stanovisko.
Arcibiskupova odpoveď mala byť napísaná po latinsky a bez interpunkčných znamienok:
Reginam occidere nolite timere bonum est si omnes consentiunt ego non contradico.
Sprisahanci si ju mohli vyložiť ako súhlas:
Reginam occidere nolite timere; bonum est; si omnes consentiunt, ego non contradico.
„Nebojte sa zabiť kráľovnú; je to dobré; ak všetci súhlasia, ja neodporujem.“
Kráľovná Gertrúda bola zavraždená 28. septembra 1213. Keď sa Ondrej II. vrátil z výpravy, dal potrestať hlavných vinníkov. Arcibiskup Ján sa však podľa tejto tradície obhajoval tým, že jeho odpoveď mala byť čítaná celkom inak:
Reginam occidere nolite; timere bonum est; si omnes consentiunt, ego non; contradico.
„Kráľovnú nezabíjajte; je dobré báť sa; aj keby všetci súhlasili, ja nie; odporujem.“
Arcibiskup napokon potrestaný nebol. Príbeh sa neskôr stal známym príkladom toho, ako môže jediná čiarka zásadne zmeniť význam vety. Hoci ide skôr o rétorickú anekdotu než o bezpečne doložený opis udalosti, dobre vystihuje neistú a nebezpečnú atmosféru na kráľovskom dvore v čase Gertrúdinej vraždy.
31.7.2022 -tiež zamknuté obe brány a ani sa v priebehu týždňa nedalo dovolať na zabezpečenie prehliadky
Podeľte sa o svoje skúsenosti alebo tipy pre ďalších návštevníkov.