kaštieľ, panské sídlo
Zrekonštruovaný barokovo-klasicistický kaštieľ, postavený na mieste pôvodného vodného hradu, sa nachádza v intraviláne mesta Michalovce, v severnej časti Východoslovenskej nížiny
Michalovce, Košický kraj
GPS: 48.758,
21.925
115 m n. m.
V Michalovciach sa dostaneme na Farskú ulicu, ktorou sa dostaneme na Kostolné námestie. Ako už názov napovedá, nachádza sa tu kostol a vpravo od neho je množstvo parkovacích miest, kde odstavíme auto. Odtiaľ sa pešo vyberieme popri kostolu pár metrov až k areálu kaštieľa.
Pamiatky v okolí (vzdušná čiara):
Pozdišovce - 6.4 km, Viniansky hrad - 7.2 km, Budkovce - 13.8 km, Jasenov - 14.8 km, Brekov - 17.4 km, Pavlovce nad Uhom - 19.2 km
Kaštieľ vznikol v 16. storočí rozsiahlou renesančnou prestavbou pôvodného hradu. Stredoveký palác bol obstavaný z dvoch strán novými priestormi kaštieľa. Obvodové múry však neboli prispôsobené smerovaniu stien paláca, keďže budova kaštieľa získala lichobežníkový pôdorys s rozmermi 28 x 16 m. V suterénoch vzniklo niekoľko samostatných miestností so vstupmi z nádvoria. V nároží sa nachádzala zaklenutá komora, ktorá mohla slúžiť ako väznica.
Ďalšia, neskororenesančná prestavba v 17. storočí sa zamerala skôr na modernizáciu a úpravu vnútorného usporiadania stavby. Miestnosti v suteréne boli spojené do jednej chodby a ich vstupy nahradil jeden portál. V úrovni prízemia a prvého poschodia tak interiér kaštieľa získal renesančné trojtraktové členenie s ústrednou vstupnou chodbou a bočnými traktmi s obytnými miestnosťami. Zbúraná bola šikmá gotická stena a nový východný obvodový múr bol postavený na základe novovybudovanej plenty. Nárožie nového priečelia vtedy posilnili dve osemboké veže s okrúhlymi interiérmi.
Barokovú prestavbu sídla realizovali Sztárayovci okolo roku 1760, keď predovšetkým rozšírili a modernizovali obytné priestory kaštieľa. Neskôr došlo ku klasicistickej prestavbe, počas ktorej sa vybudovalo nové kamenné schodisko. Sústredili sa hlavne na exteriér a na fasádu, ktorú zvýraznili plytké rizality. Rizalit na severnej strane rozšírili o bočnú prístavbu. Nové objekty na východnej strane symetricky doplnili západné krídlo, zalomené do písmena L.
Rekonštrukcia a adaptácia pre potreby Zemplínskeho múzea v rokoch 1968-1972 výrazne zasiahla do podoby vnútorných priestorov a potlačila pôvodný historický charakter interiérov. Najväčší zásah predstavovalo prepojenie stredovej chodby s priľahlými traktmi prostredníctvom veľkých prechodových otvorov a zjednotenie oboch miestností v severovýchodnom trakte.
V rokoch 2015-2019 došlo k novodobej obnove a oprave kaštieľa v dvoch etapách. Rekonštrukcia sa týkala centrálnej budovy kaštieľa a jeho pravého krídla, fasády, zimnej záhrady, výmeny škridlovej krytiny na centrálnej časti kaštieľa, pribudli dve nové medené kupoly a pod. V priestoroch kaštieľa naďalej sídli Zemplínske múzeum, ktoré sa špecializuje na oblasť zoológie, pravekých dejín, cirkevnej histórie, agrárnej etnografie, výtvarného umenia a umeleckých remesiel.
Historické a iné názvy: Nagymihalwara, castrum Nagymihal, Mihal, Nagymihály
Na mieste súčasného kaštieľa stál pôvodne stredoveký hrad s palácom, vežou, hradným múrom a kaplnkou. História tejto oblasti však siaha ešte ďalej do minulosti. Na základe objavu rotundy Sv. Michala blízko kaštieľa J. Vizdalom možno predpokladať osídlenie ešte pred vznikom vrcholne stredovekého nížinného hradu, no na datovanie vzniku rotundy nie sú jednotné názory. Datovanie vzniku rotundy kolíše od 9. až po 12. storočie. Existencii stredovekého hradu zrejme predchádzalo drevené opevnenie.
Prvým známym šľachtickým vlastníkom územia Michaloviec bol Sebeslav, syn bána Apu, ktorého spomína listina Budínskej kapituly z roku 1244 a potom jeho syn, komes Peter. Kvôli nedostatku písomných prameňov ale nie je možné presne určiť, kedy bol hrad v Michalovciach postavený, no predpokladá sa, že ho dal postaviť práve Sebeslav, prípadne jeho syn Peter na prelome 12. a 13. storočia. Hrad mal kontrolovať obchodné cesty vedúce cez Michalovce do Užhorodu a z južného Zemplína do Poľska, pričom zároveň chránil aj cestu a most cez rieku Laborec.
Keďže Peter nemal mužských potomkov, svoje majetky odkázal manželke Agnese a po nej ich získali dcéry Katarína a Petronela. Petronelin podiel potom pripadol sestriným synom Andrejovi a Jakubovi (Jákó) z rodu Kaplon. Hrad potom vlastnili synovia Andreja a Jakuba, ktorí začali používať prídomok de Nagymihály, o čom svedčí listina z roku 1314. Páni z Michaloviec dali po tatárskom vpáde postaviť ešte tri ďalšie hrady - Vinné, Tibava a Choňkovce. Práve hrad nad Vinným vtedy nazývali podľa svojho hlavného sídla ako hrad Michalovce - Noghmihal. Táto zhoda pôvodného názvu hradu s Michalovcami v historických dokumentoch prináša mnoho komplikácií a je veľmi ťažké odlíšiť tieto dva objekty.
Prvá písomná zmienka, ktorá spomína priamo hrad Michalovce (Nogmyhal), je z roku 1330. Uvádza deľbu majetkov i hradu medzi Michalom, Vavrincom a Jakubom, synmi užského župana Andreja, z jednej vetvy pánov z Michaloviec. Synovia zemplínskeho župana Jakuba, Andrej a Ladislav si však časť majetkov tiež nárokovali a tak si obe vetvy rozdelili v rokoch 1335 až 1337 majetky rovným dielom. Hrad sa spomína aj v listine krajinského sudcu Mikuláša z roku 1358 ako mestský hrad, keď ho prisúdil Vavrincovým synom. V listine krajinského sudcu Jakuba zo Spiša z roku 1374 sa spomína Michalovský hrad s dvoma kostolmi. Jedným zo spomínaných kostolov bola kaplnka sv. Margity, ktorú dali páni z Michaloviec vystavať v druhej polovici 13. storočia vo vnútornom priestore pôvodnej rotundy.
Hrad mal obrannú, ale aj obytnú funkciu. Postupne sa rod pánov z Michaloviec rozvetvil, a viacerí členovia rodu si postavili v okolí hradu menšie sídla - kúrie. Po smrti Ladislava, syna Jána z Michaloviec, vymrela vetva župana Jakuba a majetok získali príbuzní z vetvy župana Andreja. Boli zakladateľmi viacerých rodových vetiev ako Bánffy, Eödönffy, Eördögh, Pongrácz, Tibay, Vinnay a Sztáray.
Albert z Michaloviec, syn Gregora, bol najvýznamnejším zemepánom Michaloviec. Za jeho života boli Michalovce prvýkrát písomne uvedené ako mestečko a výrazne sa zaslúžil o rozvoj celej oblasti. Prosperitu však v druhej polovici 15. storočia narušili vojská Jána Jiskru z Brandýsa, ktorí obsadili aj hrad. V roku 1458 ich však kráľ Matej Korvín v bitke pri Sárospataku porazil. O čosi neskôr, v roku 1471, došlo k povstaniu proti kráľovi Matejovi, keď sa o uhorskú korunu usiloval aj poľský kráľ Kazimír IV. Poľské vojská však boli porazené. V roku 1473 do Uhorska vpadli poľské vojská znovu a obsadili aj hrad, ktorý zrejme poškodili, keďže v tej dobe už používali aj palné zbrane. Sedmohradský vojvoda Mikuláš ich však násilím vyhnal.
Po bitke pri Moháči v roku 1526 sužovali Uhorsko turecké vojská. Približne z tohto obdobia pochádza najstaršia mapa Uhorska, ktorá zobrazuje hradbami obohnaný Michalovský hrad s vysokou vežou a palácom. Počas sporov medzi Ferdinandom I. a Jánom Zápoľským odlišné politické názory rozdelili aj rod pánov z Michaloviec. Bánffyovci a Eödönffyovci sa postavili v roku 1555 s uhorskými magnátmi proti Ferdinandovi I. a opevnili sa na hrade nad Vinným, odkiaľ prepadávali okolité majetky. Hoci sa vzbura skončila neúspechom, nepokoje medzi vetvami rodu pokračovali až do polovice 17. storočia, keď sa vetvy pospájali viacerými sobášmi.
Zhruba v polovici 16. storočia vznikol rozsiahlou renesančnou prestavbou pôvodného hradu opevnený kaštieľ. Stredoveký palác bol obstavaný z dvoch strán novými priestormi kaštieľa. Ďalšia, neskororenesančná prestavba v 17. storočí sa zamerala skôr na modernizáciu a úpravu vnútorného usporiadania stavby. Miestnosti v suteréne boli spojené do jednej chodby a ich vstupy nahradil jeden portál. Nárožie nového priečelia vtedy posilnili dve osemboké veže s okrúhlymi interiérmi. Kaštieľ bol vtedy reprezentatívnym sídlom vetvy Bánffyovcov. Posledným majiteľom kaštieľa z tohto rodu bol Gabriel Bánffy, zvaný aj Eödönffy de nagy Mihály, ktorý zomrel v roku 1659. Majetok po ňom ostal vetve Eödönffy.
Počas Thökölyho povstania bol kaštieľ s kaplnkou poškodený. Kaplnka už obnovená nebola. V roku 1694 vymrel po meči aj rod Eödönffy a majetky pripadli Spišskej komore. Od komory majetky odkúpil v roku 1702 Gašpar Draveczky de Dravecz, druhý manžel Zuzany Eödönffy. Bánffyovské majetky potom vlastnili posledné dve vetvy rodu, konkrétne Ján a Ladislav Pongrácz a František Sztáray. Kaštieľ od nich získal do zálohu v roku 1696 zemepán Andrej Szirmay de Szirma.
Počas najväčšieho protihabsburského povstania v roku 1703 povstalecké vojská Františka II. Rákócziho obsadili Zemplínsku stolicu. Pongráczovci i Sztárayovci sa pridali na jeho stranu. Zdržiavali sa však na hrade nad Vinným, keďže kaštieľ bol stále v zálohu u Szirmayovcov. Sztárayovci sa však v povstaní veľmi neangažovali, keďže František Sztáray zomrel ešte v roku 1703 a jeho syn Imrich bol ešte dieťaťom. Na čele vetvy boli vtedy Františkova matka Klára Semsey a Františkova vdova Barbara Perényi. K povstalcom sa v roku 1704 pridal aj Andrej Szirmay, ktorý získal funkciu podžupana Zemplínskej stolice. Kaštieľ povstalcom poslúžil ako vojenské stanovisko.
V roku 1711, po morovej epidémii na konci povstania, obsadilo takmer vyľudnené mesto Michalovce vrátane kaštieľa cisárske vojsko pod velením maršala Huga Virmonda a generála De Langeho. Kapituláciu ponúkli aj Pongráczovci a Sztárayovci na Vinianskom hrade. Andrej Szirmay prešiel na stranu cisára ešte rok predtým.
Po vymretí rodu Pongráczovcov po meči v roku 1722 sa jediným dedičom panstva stal mladý Imrich Sztáray, ktorý získal barónsky a neskôr grófsky titul. Viedol však mnohé spory o majetky so ženskými príslušníčkami ostatných vetiev rodu a tiež dedičmi Szirmayovcov. Kaštieľ mal vtedy stále v zálohu Andrej Szirmay a po jeho smrti zálohovaný kaštieľ prešiel na jeho vdovu a synov Imricha a Alexandra.
Po roku 1734 Imrich Sztáray býval v kúrii v Chabžanoch, ktorú si tam vybudoval. Koncom roku 1740 ho Mária Terézia vymenovala užským županom. Získal späť majetky Ladislava Eödönffyho a v roku 1742 panovníčka nariadila Szirmayovcom vrátiť zálohované majetky. Po vyplatení zálohu Imrich nadobudol kaštieľ späť a kaštieľ sa tým dostal do rúk jedného z najvýznamnejších rodov v Zemplínskej stolici.
Okolo roku 1760 realizovali Imrich Sztáray a po ňom jeho syn Michal barokovú prestavbu sídla, keď predovšetkým rozšírili a modernizovali obytné priestory kaštieľa a postavili aj novú kaplnku.
V roku 1818, počas vlastníctva kaštieľa Michalovým synom Albertom, došlo k veľkej klasicistickej prestavbe, počas ktorej sa vybudovalo nové kamenné schodisko. Sústredili sa hlavne na exteriér a na fasádu, ktorú zvýraznili plytké rizality. Rizalit na severnej strane rozšírili o bočnú prístavbu. Nové objekty na východnej strane symetricky doplnili západné krídlo, zalomené do písmena L. Kaštieľ sa stal najkrajším i najpohodlnejším sídlom v okolí. Kamenné opevnenie okolo kaštieľa už stratilo svoj význam a postupne zaniklo.
Kaštieľ už potom do roku 1918 svoju podobu výraznejšie nemenil. Po roku 1918 v kaštieli stále býval gróf Alexander Sztáray s manželkou Paulínou Vécsey a deťmi. Členovia rodu Sztáray obývali kaštieľ aj po roku 1939. Hlásili sa k maďarskej národnosti a Alexandrov syn Anton sa angažoval aj politicky. Počas 2. svetovej vojny, v roku 1944, Sztárayovci kaštieľ opustili a do kaštieľa sa nasťahovalo nemecké veliteľstvo. Kaštieľ bol po prechode frontu poškodený. Rodina sa presunula do Košíc, potom do Bratislavy a po oslobodení zostala opäť bývať v Košiciach. Do kaštieľa sa už Sztárayovci nevrátili.
V roku 1945 bol štátom skonfiškovaný aj michalovský kaštieľ, ktorý pripadol mestu Michalovce. V kaštieli vtedy sídlila stanica Národnej bezpečnosti. O rok neskôr patril kaštieľ riaditeľstvu štátnych lesov, potom Sväzu vojakov SNP, keď došlo k rozsiahlym opravám poškodeného kaštieľa. Kaštieľ bol využívaný na rôzne účely, no postupne bol devastovaný občanmi, ktorí vykrádali stavebný materiál a samozvanými hľadačmi sztárayovských pokladov.
Kaštieľ nakoniec v roku 1950 získalo mesto Michalovce, ktoré tu vyčlenilo časť ako skladové priestory a časť na kultúrne účely. O rok neskôr tu sídlil MsNV, neskôr opäť sklad a rozdeľovňa tovaru. V roku 1957 bolo v kaštieli umiestnené v niektorých priestoroch Zemplínske vlastivedné múzeum a ľudová knižnica. V ďalšom období získalo múzeum aj ostatné priestory.
Rekonštrukcia a adaptácia pre potreby Zemplínskeho múzea v rokoch 1968 až 1972 výrazne zasiahla do podoby vnútorných priestorov a potlačila pôvodný historický charakter interiérov. Najväčší zásah predstavovalo prepojenie stredovej chodby s priľahlými traktmi prostredníctvom veľkých prechodových otvorov a zjednotenie oboch miestností v severovýchodnom trakte.
V rokoch 2015 až 2019 došlo k novodobej rekonštrukcii, keď bol vykonaný aj architektonicko-historický a umelecko-historický výskum a obnova kaštieľa v dvoch etapách. Obnova sa týkala hlavne centrálnej budovy kaštieľa a jeho pravého krídla, fasády, zimnej záhrady, výmeny škridlovej krytiny na centrálnej časti kaštieľa a pod.
V priestoroch kaštieľa naďalej sídli Zemplínske múzeum, ktoré sa špecializuje na oblasť zoológie, pravekých dejín, cirkevnej histórie, agrárnej etnografie, výtvarného umenia a umeleckých remesiel.
Podnet na doplnenie textu:
Doplnil by som informáciu o väzbe rodu Sztárayovcov na Čákiovcov v Bijacovciach.
Albín (?1841, Krompachy, †1912, Budapešť, pochovaný v Bijacovciach)
mal syna Imricha (?1882, †1961), manželka Mária Sztáray (?1899, Michalovce, † 1969).
Veď Imrich bol v r. 1920 minister zahraničia Maďarska.
Podeľte sa o svoje skúsenosti alebo tipy pre ďalších návštevníkov.