Do blízkosti hradu Plaveč sa dostaneme, ak prichádzame od Starej Ľubovne a odbočíme hneď na prvej odbočke vpravo po vstupe do obce Plaveč (po tabuli s názvom obce je mostík a hneď po ňom doprava). Hrad sa nachádza v časti Podzámok. Vzápätí pokračujeme vpravo a pri malom rázcestí sa držíme vľavo - to už by sme mali byť na úzkej asfaltovej cestičke.

Pokračujeme po nej stále rovno, pomedzi domky, až dôjdeme opäť na rázcestie. Tu je menšia plocha, kde môžeme odstaviť auto. Cesta pokračuje rovno na Pastovník, ale musíme sa vydať tou druhou, ktorá vedie doľava. Odtiaľto je to už len niekoľko minút na hrad.

Okolité hrady (vzdušná čiara):

Krivany - 10.6 km, Ľubovniansky hrad - 12.7 km, Pečovská Nová Ves - 20 km

Veľkosť a členitosť areálu naznačuje zvyšok pôvodnej obytnej veže, obranných bášt a pozostatky polkruhovej bašty z novodobej prestavby, ktoré spolu s útržkami spodných konštrukcií renesančných múrov vymedzujú nádvorie. Podľa starších opisov býval dvor na vnútornej strane hradieb obstavaný budovami a prístupný bránou v strede východného krídla. Na juhu a na západe rozširovalo priestor hradu predhradie.

Hrad stratil svoju charakteristickú siluetu po páde veľkej časti steny paláca a zostalo potom už len zopár múrov bývalej obytnej časti. Od r.2014 však začala obnova a rekonštrukcia hradu, dobudovali sa dve veľké obranné veže, ktoré sú v pôdoryse väčšie ako prvá spomínaná. Nachádzali sa viac pod zemou ako nad ňou, ale podarilo sa ich odkryť a domurovať, konkrétne ide o juhovýchodnú a severovýchodnú baštu.

Pôdorys - hrad Plaveč

Prvá zmienka o hrade je datovaná do roku 1294. Na vlastné náklady ho dal vybudovať šľachtic Arnold, syn Ditricha zo Spiša. Od začiatku bol vymurovaný z kameňa. Za svoje meno vďačí pravdepodobne kmeňu Polovcov (Plavcov), ktorých uhorskí králi v 11. - 12. storočí za účelom obrany hraníc pozývali do pohraničných oblastí Uhorska. Ako kráľovský hrad ho Karol I. Róbert z Anjou daroval v r. 1317 spolu s panstvom Drugethovcom a po vymretí rodu v roku 1366 ho kráľ Žigmund Luxemburský získal späť. Okolo r.1400 dal kráľ hrad do držby Bebekovcom, ktorí boli trvalými vlastníkmi plavečského panstva. Avšak pred polovicou 15.storočia sa hradu zmocnil Ján Jiskra z Brandýsa a od r.1453 bol Plaveč hlavným oporným bodom jeho vojenských aktivít. Hajtman Peter Aksamita však v r.1458 pri bitke pri Sárospataku padol v boji a hrad získal Imrich Zápoľský, ktorý dal hrad nanovo opevniť.

V r.1505 ho od Zápoľského dostal Michal Horváth z Veľkej Lomnice, ktorého potomkovia prijali meno podľa hradu - Palocsayovci. Vlastnili ho až do roku 1857. Počas povstania Juraja I. Rakócziho bol hrad na strane vzbúrencov. V 18. storočí, keď stratil vojenský význam, Palocsayovci ho doplnili obytnými budovami a upravili na pohodlné bývanie natoľko, že sa v roku 1715 v zmysle nariadenia cisára Karola VI. o demolácii hradov vyhol zbúraniu, pretože bol uznaný, že má charakter obytného objektu. Poslednou veľkorysou premenou prešiel hrad v r.1830 za Ferdinanda Horvátha-Palocsaya, keď časť obytnej zástavby nadobudla charakter klasicistického kaštieľa. V r.1856 objekt vyhorel a zostal v zrúcaninách a o rok neskôr, v roku 1857 rod Palocsayovcov vymrel. Progresívnemu chátraniu v druhej polovici 20.storočia podľahla i zvyšná kulisa západného zámockého priečelia. Od r.2014 začala obnova a rekonštrukcia hradu, dobudovali sa dve veľké obranné veže.

Povráva sa...

Po poslednom stavovskom povstaní, Plaveč mali v roku 1715 zbúrať. Výrečnému Jurajovi Palocsayovi sa vraj podarilo pomocou vína a zlata presvedčiť komisiu, aby hrad vyhlásila za obytný kaštieľ, na ktorý sa mandát panovníka nevzťahoval.

Povesť o hradnom pánovi

Hradný pán Mikuláš bol človek s tvrdým srdcom. Ešte aj brata, ktorého vždy nenávidel, dal po smrti palicovať. Keď mu v nedeľnej kázni duchovný otec vstúpil do svedomia, veľkomožný vyletel z kostola ako uštipnutý. Skočil do koča a zdivené kone hnal rovno na kňaza, čo ho vyšiel na ulicu upokojiť. Za to, že vraníkmi usmrtil božieho sluhu, cisár pánu Mikulášovi vymeral trest. Nesmel viac zapriahať kone. Prišla tuhá zima. K dedine sa od hradu blížili sane s volským záprahom a za saňami uháňala svorka vlkov. Darmo urodzený poháňal volky do svižného kroku. Ďalej ako ku kostolu nedošli. Tam, kde v lete kone ušliapali farára, hradný pán zaplatil pokutu životom. Rozdriapali ho vlci.

Zrúcanina je voľne prístupná