hrad Modrý Kameň

Pod hradom je pavučina tajných chodieb, ktorých východy strážia kohúty. V jednej diere majú Balassovci ukryté cennosti. Posledný, čo o nich vedel, zahynul v tureckej vojne a s ním odišlo naveky aj tajomstvo skrýše.

Keď sa táto udalosť prihodila, pánom hradu bol Imrich Balaša. Na bojišti bol udatný bojovník, ale doma pri milovanej manželke tichučký ako baránok, hrkútajúci holúbok. Zbožňoval svoju manželku, nebolo žiadosti, ktorú by jej i za cenu najväčších obetí nebol vyplnil. Ich dni sa míňali v blaženosti. Balašovi ani na um neprišlo, že môže prísť deň, keď šťastie na strome ich života odkvitne, uvädne, hmla padne do sŕdc, jeseň zaveje nad hlavami. Raz večer sedeli pri otvorenom obloku. Imrich Balaša bol namrzený. Veľmi nepokojné správy mu došli z kráľovského dvora. Za celý večer prehovoril s Barborou ledva niekoľko slov. Ona nezvyknutá na takéto správanie, nič zlého netušiac, opýtala sa ho tichým hlasom: - Imriško môj, prečo si taký smutný? Ani si sa dnes ešte na mňa ani nepozrel. Veru, to nie je od teba pekné! - Prosím ťa, dnes ma nechaj na pokoji! – odpovedal Imrich. – Mám mnoho starostí. Choď si len pekne ľahnúť. - A to prečo? - Vravím ti, choď spať! - Ja bez teba nejdem! - Ale veď som ti povedal, že mám mnoho starostí, musím rozmýšľať o riešení všelijakých otázok a na to potrebujem pokoj. Ale v manželke sa vzbudila, ako v každej žene v podobnom prípade spupnosť, dupla nôžkou. - A nejdem, ostanem tu pri tebe! Hradný pán očervenel a znervóznel. Chytil ju za ruku, ale celkom jemne a ťahal ju so sebou k dverám. Začala sa brániť, vzpierať nohami a kričať. Podarilo sa jej vyšmyknúť sa mu z rúk Priskočila k otvorenému obloku a pozrela na manžela akosi detsky vyzývavo, ale nie zlostne. No on jej pohľad v rozrušenej mysli videl v celkom inom svetle. Priskočil k nej, chytil ju surovo okolo pása, zdvihol do výšky a nič nevidiac, necítiac, vrhol ju do tmavej priepasti pod hradom. Počul tupý úder, bolestný výkrik, potom nastalo mŕtve ticho. V mysli sa mu vyjasnilo. Hlas svedomia sa mu začal ozývať. - Vrah, vrah! – kričalo v ňom svedomie a Imrich Balaša šiel utopiť mučivé výčitky v čaši vína. Ráno rozchýril medzi služobníctvom, že hradná pani umrela na chytľavú chorobu a aby sa zabránilo ďalšej nákaze, ešte v noci ju odviezli na cintorín a hneď pochovali. Služobníctvo, vediac, že medzi nimi bola vždy zhoda, nepochybovalo o pravdivosti týchto slov. V duchu všetci ľutovali Balašu a jeho ženu Barboru. Balaša trpel hrozné muky a nijako nevedel pochopiť, ako sa mohol dopustiť takého zločinu na milovanej manželke. Veď ju zbožňoval a miloval oddane a verne a predsa ju zavraždil... Bolo to chvíľkové zatemnenie mysle, usúdil a zase začal piť, aby zahlušil výčitky svedomia.
READMORE Dni sa míňali a na hrade sa začalo pošepkávať, že hradná pani neumrela prirodzenou smrťou. Domnienky boli potvrdené tým, že onoho večera niektorí počuli v komnate krik a potom bolestný výkrik... A Balaša sa čím ďalej, tým väčšmi oddával pijatike. Za čiernych nocí sa mu vo sne zjavovala jeho žena. Hrozila mu zakrvavenou rukou a ťahala ho so sebou do priepasti. Počul jej volajúci hlas, jej vzdychy a náreky. Chýry sa pomaly dostali aj medzi ľud a nie div, že sa o nich začalo hovoriť aj na kráľovskom dvore. Kráľ, aby mal istotu a prípadne neodsúdil nevinného Balašu, ktorý mu bol napomoci v bitkách proti Turkovi, vyslal na hrad jedného zo svojich kapitánov, menom Schramm. Bol to veľmi bystrý človek. Prikázal mu, aby všetko dôkladne pozisťoval a v prípade, že by sa správy ukázali pravdivými, nech vraj Balašu dá hneď zavrieť do väzenia. Schramm zanedlho prišiel na hrad a Balaša ho prijal s úctou a zvyčajnou veľkopanskou pohostinnosťou. Jeho sprievod umiestnil medzi služobníctvom a aj preň dal usporiadať skvelú hostinu. Kapitána zaviedol do jedálne. - Išiel som práve okolo, - začal Schramm, - a myslel som si, že by nebolo odo mňa pekné, keby som ťa nenavštívil. - Ďakujem ti srdečne, priateľ! Cíť sa u mňa ako doma. - No, teda si aj vypime! Vyprázdnili na dúšok čaše dobrého vína a zanedlho sa rozvinula medzi nim i nenútená debata o všelijakých veciach. Balašovi ani len na um neprišlo, že by návšteva dvorného kapitána, s ktorým kedysi bojoval proti Turkovi, mohla mať aj nejaké skryté ciele. Pili a zabávali sa veselo. Schramm bol opatrný. Ešte ani slovko nenadhodil o jeho manželke, aby predčasne nevzbudil pohoršenie. Dvere sa na jedálni otvorili a vstúpil Balašov najvernejší sluha. Zavolal pána nabok a pošepol mu, že jeden z kapitánových nemeckých vojakov sa preriekol a povedal, že kapitán prišiel Balašu zlapať. - Ďakujem ti, priateľ, dostaneš odmenu, - povedal hradný pán celkom pokojne a išiel sa zabávať ďalej so svojim hosťom. Keď Schramm videl, že víno už Balašu premáha a cítil, že jeho chvíľa nadišla, nadhodil akoby len náhodou: - Imrich, až teraz badám, že som ani nepozdravil tvoju paniu a ty si sa ani nedovtípil mi ju predstaviť. - Moja manželka umrela! – vzdychol Balaša, podívajúc sa hrozne divo na svojho spoločníka. - Umrela? To som ani nevedel. Tak prijmi moju sústrasť. A kedy umrela? V Balašovej duši už vrelo a kypelo, ale ovládol sa. - Nedávno, - odpovedal. - No a na akú chorobu? Len pred pár dňami som počul o jej kráse chválospevy ?! – opýtal sa Schramm a jeho tvár poznačil potuteľný úsmev, ktorý Balaša spozoroval. Napäla sa v ňom každá žilka, každý nerv, nútilo ho, aby kapitána chytil a zaškrtil, ale ovládol sa Nateraz. Naoko bol celkom pokojný. Vstal od stola a podišiel k hosťovi. Naoko bol celkom pokojný. - Ja ti vysvetlím celú vec, priateľ, - začal hovoriť pomaly a ticho, hoci vo vnútri ním lomcoval hnev. – Raz večer som sedel s Barborou práve pri tomto stole, kde teraz sedíme a pijeme víno. Vtedy sme však víno nepili. Odrazu sme sa pre akúsi maličkosť povadili, ja som skočil k nej, ako teraz k tebe, chytil som ju okolo pása, ako teraz teba, zdvihol som ju do povetria, ako teraz teba, vieš...
Privliekol som ju k otvorenému oknu, ako vlečiem teraz teba a vieš, čo som potom spravil? – zasipel jedovato. Schramm chcel vykríknuť, ale už nebolo času, lebo v tej chvíli ho hradný pán vrhol do priepasti. - No a teraz už rozumieš? Aj ju som tak vyhodil oknom ako teraz teba! Chachacha... Chachacha... Zasa bolo počuť tlmený náraz, výkrik a Schramm s rozdrúzganými údmi vydýchol na dne priepasti. Balaša vypil na dúšok čašu vína a utrel si spotené čelo. Zavolal svojho najvernejšieho sluhu. - Myslím, že tebe nemusím vysvetľovať, čo sa tu stalo. Chápeš, že tu ostať nemôžem. Osedlaj dva najlepšie kone, hneď odídeme. Pod závojom noci sa pustili smerom na Poľsko, kde Balaša v dobrovoľnom vyhnanstve strávil plných pätnásť rokov. Pätnásť rokov, aká to večnosť pre smelého bojovníka. Až po pätnástich rokoch mu kráľ odpustil jeho hrozné hriechy. Starý Balaša sa pobral na svoje staré sídlo – svedka svojho šťastia i nešťastia. Jeho tvár bola vážna a zoraná hlbokými vráskami. Vetrík sa hral s jeho šedinami. - Len keby som videl môj krásny hrad! Kôň šiel pomaly. Bol to ten istý kôň, na ktorom kedysi utekal z miesta zločinu... Odrazu sa radostný výkrik vydral zo starcových pŕs. - Modrý Kameň! Lesík pochytil toto meno a niesol ho ďalej k hradu. I kôň, nerozumné zviera, zastal akoby schvátený radosťou. Balaša pozerá, pozerá a usmieva sa blažene. Okno, ono nešťastné okno je teraz otvorené, okno, ktorým kedysi. . kedysi... - Bože, odpusť moje viny! Odpusť starcovi... Jeho tvár zbledla, zakýval sa v sedle a potom spadol na tvrdú zem.