kláštor Bzovík

V rokoch 1127 až 1131 založil komes Lampert z rodu Hont-Pázmányovcov spolu s manželkou Žofiou a synom Mikulášom na svojom majetku v Bzovíku kláštor zasvätený sv. Štefanovi kráľovi. Fundácia vznikla za vlády kráľa Štefana II. a ostrihomského arcibiskupa Feliciána.

Po nástupe Bela II. na uhorský trón si korunu nárokoval aj Boris, neuznaný syn kráľa Kolomana. Časť uhorskej aristokracie sa pridala na jeho stranu. Lampert a jeho syn Mikuláš Borisa podporili a pri konfrontácii oboch táborov v roku 1132 násilne zahynuli.

V roku 1135 dal Belo II. na žiadosť bzovíckeho opáta spísať a potvrdiť majetky a ľudí, ktorými bol kláštor obdarený. Originál tejto listiny sa nezachoval a jej obsah poznáme z neskorších potvrdení a odpisov. Hoci v texte nie je výslovne uvedená rehoľa prvých obyvateľov kláštora, podľa novšieho bádania išlo pravdepodobne o benediktínov. Staršia literatúra uvádzala aj cistercitov.

V rokoch 1180 až 1181 získali kláštor premonštráti. Bzovícke prepoštstvo sa postupne stalo významným cirkevným a hospodárskym centrom Hontianskej stolice. V roku 1262 Belo IV. upravil súdnu právomoc nad obyvateľmi patriacimi prepoštstvu tak, že podliehali krajinskému sudcovi alebo predstavenému kláštora.

Kláštor sa v priebehu stredoveku opakovane dostával do majetkových sporov, najmä s mestom Krupina. V roku 1351 bol počas jedného z týchto konfliktov zavraždený opát Róbert spolu s dvoma svojimi sluhami. Spory s Krupinou pokračovali až do roku 1431.

V roku 1433 husitské vojská spustošili Bzovík. Nie je však doložené, že by vtedy obsadili a vydrancovali aj samotný kláštor.

Počas bojov o uhorský trón v 40. rokoch 15. storočia pôsobili v okolí aj vojaci Jána Jiskru, ktorí mali základňu v Krupine. V roku 1443 napadli kláštor krupinskí kapitáni Bartolomej a Ladislav z Plášťoviec, ktorí vážne poškodili jeho kamenné a drevené stavby. V roku 1446 nasledoval ďalší útok krupinského kapitána Juraja Gyulaffyho zo Sajókazy, pri ktorom bola zničená spálňa a ďalšie kláštorné budovy. V nasledujúcom období prešiel kláštorný komplex rozsiahlou neskorogotickou prestavbou.

V roku 1471 Krupinčania spustošili hospodársky dvor kláštora pri Krupinici spolu s mlynom. Ďalší útok nasledoval v roku 1486, keď kláštorný dvor prepadol Juraj z Dvorníkov, kastelán hradu Čabraď, spolu s poddanými z Vrbovku. Stavebné úpravy pokračovali aj začiatkom 16. storočia a jedna z ich etáp bola podľa nápisovej tabule dokončená v roku 1515 za prepošta Andreja Dévyiho.

V roku 1530 kláštor vojensky obsadil gróf Žigmund I. Balassa. Jeho vojaci zničili vybavenie kláštora, časť rehoľníkov zranili alebo zabili a zmocnili sa jeho majetkov. Pohromu prežilo len niekoľko bratov, ktorí utiekli do benediktínskeho kláštora v Hronskom Beňadiku. Rehoľníci sa už do Bzovíka nevrátili.

Balassa si areál privlastnil a následne ho začal meniť na mohutnú pevnosť. Pri prestavbe boli odstránené časti kostola a kláštorných budov, zachované objekty sa prispôsobili novým obytným a vojenským funkciám a okolo bývalého kláštora vzniklo mohutné opevnenie so štyrmi nárožnými baštami a priekopou. Z kostola zostala zachovaná severná veža, ktorá bola upravená na pozorovaciu vežu, zatiaľ čo bývalá sakristia slúžila ako kaplnka.

Stavebné práce dokladajú zachované datovania na jednotlivých častiach pevnosti. Portál severozápadnej veže nesie monogram Žigmunda Balassu a letopočet 1541, renesančný kozub rok 1546 a portál nového poschodového krídla rok 1548. Práve rok 1548 možno považovať za ukončenie hlavnej neskorogoticko-renesančnej prestavby kláštora na pevnosť. Bzovík sa tým zaradil medzi moderné pevnosti svojej doby a chránil prístup k stredoslovenským banským mestám.

Po smrti Žigmunda Balassu v roku 1559 získala pevnosť jeho manželka Barbora, rodená Fánchy. Neskôr Bzovík odkázala svojmu príbuznému Jurajovi Fánchymu s podmienkou, že v prípade navrátenia majetku panovníkovi má byť rodine nahradených 7 000 zlatých vynaložených na výstavbu opevnenia. Hoci zákon z roku 1567 priznal majetky späť premonštrátom, rehoľa sa už do Bzovíka nevrátila a Fánchyovci zostali držiteľmi panstva takmer ďalšie storočie.

V druhej polovici 16. a v prvej polovici 17. storočia patril Bzovík medzi významné pevnosti Hontianskej stolice. V rokoch 1599 až 1646 sa tu viackrát konali stoličné zhromaždenia. Neskôr mali podiely na panstve prostredníctvom záložného vlastníctva aj rodiny Bori, Balogh a Szelényi.

V roku 1678 obsadil Bzovík jeden z veliteľov vojska Imricha Thökölyho, Imrich Balassa. Dal popraviť správcu panstva a kastelána Štefana Móru a pevnosť podpálil.

Časť bzovíckeho panstva získalo trnavské kolégium jezuitov a druhú časť ostrihomský arcibiskup Juraj Szelepcsényi, ktorý sa usiloval dostať niekdajšie kláštorné majetky späť do rúk cirkvi. Poškodený areál následne obnovili Szelepcsényi spolu s trnavskými jezuitmi. Pri úpravách boli prestavané najmä obytné priestory a pevnosť získala nové ranobarokové úpravy.

Počas povstania Františka II. Rákócziho obsadili 15. septembra 1703 Bzovík kurucké vojská pod vedením Ladislava Ocskaya. Delá z pevnosti následne odviezli k obliehaniu Levíc. Keď sa v októbri 1708 približovali cisárske vojská, Mikuláš Bercsényi nariadil Bzovík spolu s ďalšími pevnosťami vypáliť. Rozkaz bol o niekoľko dní vykonaný a areál bol opäť vážne poškodený.

K jeho obnove došlo až po niekoľkých desaťročiach a pevnosť postupne stratila svoj niekdajší vojenský význam.

Po zrušení jezuitskej rehole v roku 1773 prešli bzovícke majetky patriace trnavským jezuitom pod správu študijnej základiny a univerzitnej tlačiarne v Pešti. Druhá polovica majetkov naďalej slúžila na zabezpečenie výchovy mladých kňazov.

Ostrihomská kapitula spravovala bzovícke majetky do roku 1908, keď ich predala Štefanovi Slukovi.

V roku 1910 lokalitu počas výskumnej cesty po severnom Honte zdokumentoval historik umenia Kornel Divald. O rok neskôr sídlila v areáli drevokupecká firma Moric Schmiedl a syn zo Šiah. V rokoch 1925 až 1927 definitívne zaniklo bzovícke panstvo.

Významný medzník v poznávaní stavebného vývoja pamiatky predstavoval archeologický výskum Václava Mencla v rokoch 1931 až 1932. Odkryl základy zaniknutého románskeho kostola a ďalšie časti stredovekého kláštora, čím umožnil rekonštruovať jeho pôvodnú dispozíciu. Odkryté základové murivá kostola boli neskôr opäť zasypané.

Počas druhej svetovej vojny a bezprostredne po jej skončení bol areál vážne poškodený. Staršie zdroje pripisovali časť deštrukcie nemeckým vojskám, podľa novších vyjadrení archeológa Jána Beljaka však bola pamiatka ešte počas vojny pomerne dobre zachovanou ruinou a k rozsiahlemu rozoberaniu murív dochádzalo najmä po roku 1945, keď miestni obyvatelia používali stavebný materiál z areálu. Zanikla pritom aj dovtedy stojaca románska kostolná veža a značná časť vnútorných kláštorných budov.

V roku 1948 bol majetok odpredaný Štefanovi Halászovi z Bzovíka a v roku 1952 prešiel do vlastníctva štátu. V roku 1964 bol areál vyhlásený za kultúrnu pamiatku.

Odborná príprava obnovy sa začala už v prvej polovici 60. rokov 20. storočia. V rokoch 1963 až 1965 vznikla projektová dokumentácia zastrešenia areálu a v roku 1965 sa začali záchranné a konzervačné práce.

V rokoch 1966 až 1971 uskutočnilo banskobystrické pracovisko pamiatkovej starostlivosti archeologický výskum pod vedením Gejzu Balašu. V roku 1967 vznikla architektonická štúdia obnovy a v roku 1969 zámer pamiatkovej úpravy areálu, ktorý počítal aj s jeho využitím na kultúrne účely a cestovný ruch.

V roku 1972 bol vykonaný umelecko-historický a reštaurátorský výskum a vznikla projektová dokumentácia vonkajšieho opevnenia. Stavebné a konzervačné práce na opevnení pokračovali približne do roku 1976. Pri staršej obnove sa však vo veľkej miere používal betón, čo sa neskôr ukázalo ako nevhodné riešenie a pri novších zásahoch sa tieto úpravy postupne odstraňovali.

V rokoch 2003 a 2004 pôsobila v Bzovíku Katedra archeológie Univerzity Komenského v Bratislave pod vedením Michala Slivku a Martina Hladíka.

Významným medzníkom sa stal rok 2010, keď obec Bzovík pamiatku odkúpila od štátu. Areál následne zabezpečila, vybudovala k nemu štrkovú prístupovú cestu a z dotácie Ministerstva kultúry uskutočnila prvé záchranné práce. Súčasťou úprav bolo aj dokončenie dreveného premostenia pri vstupe do areálu.

Nová etapa výskumu a obnovy sa začala v roku 2015. Archeologický ústav SAV pod vedením Jána Beljaka a Petra Debnára uskutočnil predstihový záchranný a vedecko-dokumentačný archeologický výskum pred plánovanou sanáciou kláštorných murív.

Výskum sa sústredil najmä na západnú časť vnútornej zástavby, kde bolo otvorených osem sond; ďalšia sonda vznikla v severovýchodnej časti a dve pred vstupnou bránou. Skúmali sa stavebné úrovne, priebeh a stav historických murív a detaily starších konštrukcií. Súčasťou prác bolo aj geofyzikálne meranie areálu, čistenie priestoru a triedenie stavebného kameňa.

Na výsledky výskumu nadviazala od roku 2018 postupná stabilizácia a konzervácia kláštorných ruín. V tom roku sa zabezpečovali staticky narušené časti objektov a v severnej časti kláštora prebehol ďalší archeologický výskum.

V roku 2019 sa pokračovalo v stabilizácii murív južného krídla, kde vznikli dve funkčne využiteľné miestnosti. Súčasne sa zo severnej časti odstraňovali nevhodné staršie betónové zásahy a degradované murivo sa opravovalo maltami prispôsobenými historickému materiálu.

V roku 2019 uskutočnil Michal Šimkovic čiastkový architektonicko-historický výskum západného a severného krídla kláštorných budov. V roku 2020 naň nadviazal výskum východného krídla. Tieto práce významne doplnili poznatky o stavebnom vývoji zachovaných častí kláštorného komplexu.

V nasledujúcich rokoch pokračovala konzervácia a stabilizácia areálu. V roku 2022 sa pripravovala obnova murív rajského dvora, pričom práce odkryli ďalšie konštrukcie súvisiace s renesančnými prestavbami. Na západnej a južnej línii opevnenia sa odstraňovali staršie nevhodné konzervačné vrstvy a pripravovalo sa zastrešenie severozápadnej bašty.

V rokoch 2022 až 2023 sa Bzovík zapojil do programu obnovy pamiatok prostredníctvom projektu Ľudia a hrady. Na prácach sa podieľali miestni nezamestnaní a ďalší pracovníci. Obnovovali a stabilizovali murivá, opravovali časti opevnenia a pokračovali v práci na rajskom dvore. Počas týchto zásahov bola odkrytá a následne obnovovaná aj studňa. Projekt bol v roku 2023 predĺžený.

Výskum stavebného materiálu pokračoval aj vedeckou cestou. V roku 2024 publikovali Peter Andráš a Ján Spišiak petroarcheologickú analýzu murív Bzovíka. Výskum identifikoval druhy hornín a mált použitých pri stavbe, posúdil ich stav a odolnosť a poskytol podklady na rozlišovanie pôvodných a novších dopĺňaných konštrukcií. Väčšinu stavebného kameňa tvoria miestne neogénne vulkanické horniny, najmä andezity pochádzajúce zo Štiavnického stratovulkánu.

V roku 2025 pokračovali stabilizačné práce v rámci národného projektu obnovy hradov. Obec zároveň realizovala rozsiahlejší projekt zameraný na sprístupnenie a využitie pamiatky. V jeho prvej etape bola zrekonštruovaná transformačná stanica a vnútorné rozvody nízkeho napätia a vzniklo nové exteriérové osvetlenie západnej a južnej línie opevnenia.

Obnova pokračovala aj v roku 2026. Obec uzavrela zmluvu na stavebné práce v rámci projektu NKP Kláštor premonštrátov Bzovík – rozvoj cestovného ruchu v obci Bzovík. Predmetom zákazky bola ďalšia obnova národnej kultúrnej pamiatky podľa schválenej projektovej dokumentácie.

Areál je vo vlastníctve obce Bzovík, je sprístupnený verejnosti a jeho postupná konzervácia a obnova pokračuje.