Levický hrad

Levický hrad vznikol pravdepodobne v druhej polovici 13. storočia ako kráľovský strážny hrad na skalnej vyvýšenine nad nivou potoka Perec. Jeho poloha umožňovala kontrolovať dôležitú cestu z údolia Hrona smerom do Hontu a neskôr súvisela aj s funkciou sídla tekovskej župy.

V literatúre sa hrad spája už s údajom z roku 1274 ako castrum Lewa, no ako bezpečnejšie doložený sa uvádza rok 1318, keď bol hrad v moci Matúša Čáka Trenčianskeho.

Po smrti Matúša Čáka v roku 1321 sa Levice vrátili do kráľovských rúk. V nasledujúcich desaťročiach hrad spravovali kráľovskí kasteláni a okolo polovice 14. storočia sa spomína aj ako kráľovnin hrad. Významný zlom nastal v roku 1388, keď kráľ Žigmund Luxemburský daroval Levice Ladislavovi zo Šároviec, predkovi rodu Levickovcov, známych aj pod historickou formou mena Lévai Cseh. Tento rod patril k najdôležitejším držiteľom hradu a vlastnil ho až do vymretia po meči v roku 1553.

V 15. storočí hrad odolal husitským útokom. V roku 1431 sa husitom Levice nepodarilo dobyť, hoci osada pod hradom bola vypálená. Krátko nato hrad zrejme zasiahol požiar, doložený k roku 1434, po ktorom museli byť poškodené časti opravené alebo obnovené.

V druhej polovici 15. storočia sa držba hradu komplikovala zálohmi a delením majetku. Po zajatí Ladislava Lévai Cseha Turkami v Srbsku v roku 1459 sa polovica Levíc dostala do zálohu k Michalovi Országovi. Neskôr, v rokoch 1496 až 1522, bola časť panstva založená Františkovi Harasztimu. Napriek týmto záložným držbám zostali Levice späté najmä s rodom Levickovcov.

Počas prvej polovice 16. storočia nadobudol hrad čoraz väčší vojenský význam. Po smrti Gabriela Lévai Cseha pri obliehaní Turkami obsadenej Pešti v roku 1542 sa Levice cez jeho vdovu Annu Thurzó a Menyhárta Balassu dostali pod vplyv Balassovcov.

V roku 1544 sa osmanské vojsko pokúsilo hrad prekvapivým nočným útokom dobyť, no obrancovia pod Balassovým vedením útok odrazili. Ustupujúce osmanské oddiely boli podľa neskorších opisov prenasledované smerom k Ipľu a v priestore dnešnej Salky a Ipeľských Pastoviec došlo k ďalšiemu stretu, v ktorom spojené uhorské a moravské jednotky dosiahli výrazné víťazstvo. Udalosť potvrdila rastúci význam Levíc ako oporného bodu protitureckej obrany Pohronia a prístupu k banským mestám.

Menyhárt Balassa však zároveň využíval nepokojnú situáciu vo vlastný prospech a jeho konanie vyvolávalo početné sťažnosti. V roku 1549 preto kráľovské vojsko pod velením Niklasa zo Salmu zasiahlo proti jeho hradom. Balassa sa obliehaniu vyhol a odišiel do Sedmohradska, zatiaľ čo obranu Levíc zveril Tomášovi Dacsóovi. Dňa 14. mája 1549 kráľovské vojsko hrad dobylo. Následne sa Levice dostali späť k Jánovi Lévai Csehovi. Keď však v roku 1553 zomrel bez mužského potomka, hrad pripadol kráľovskej komore.

V polovici 16. storočia sa Levice zaradili medzi dôležité protiturecké pevnosti. V roku 1554 sa v žoldovom zozname uvádza posádka 400 husárov a 200 hajdúchov. V rokoch 1554 až 1557 tu pôsobil taliansky pevnostný staviteľ Sigismondo da Pratovecchio da Pisa, ktorý sa podieľal na modernizácii opevnenia. Starší stredoveký hrad postupne doplnilo renesančné predhradie, vodná priekopa, bránové veže a delostrelecké bastióny. Tieto úpravy súviseli s premenou hradu na novovekú pevnosť schopnú čeliť delostreleckému obliehaniu.

V roku 1558 daroval Ferdinand I. Levice a Vígľaš Štefanovi Dobóovi ako odmenu za jeho služby. Štefan Dobó začal s výstavbou pozdĺžnej obytnej a hospodárskej budovy pri južnej hradbe, ktorú podľa zachovaného nápisu dokončil jeho syn František Dobó v roku 1571. Stavba je dnes známa ako Dobóovský kaštieľ.

Štefan Dobó bol však 12. októbra 1569 zatknutý na bratislavskom sneme pre obvinenie zo sprisahania. Prepustený bol až v apríli 1572 a krátko nato zomrel. Po jeho smrti zostali Levice v rukách jeho potomkov. Po smrti Františka Dobóa v roku 1602 sa vlastnícke pomery opäť skomplikovali.

Na začiatku 17. storočia získala hrad Dobóova dcéra a jej manžel Siegfried Kollonich, ktorý investoval do opráv a posádky. V roku 1605 sa Levice neúspešne pokúsilo dobyť vojsko Gabriela Bocskaia pod velením Františka Rhédeyho. Po Kollonichovej smrti v roku 1623 obsadili hrad vojská Gabriela Bethlena, no po viedenskom mieri z roku 1624 ho pre Kráľovskú komoru získal Peter Koháry. V roku 1640 daroval Ferdinand III. Levice kapitánovi Ladislavovi Csákymu a jeho mužským dedičom.

V roku 1645 zaútočilo na mesto a hrad veľké turecké vojsko, no po odpore obrancov ustúpilo. Napriek tomu zostávala osmanská hrozba veľmi vážna. Osudovým sa stal rok 1663, keď Turci dobyli Nové Zámky a ďalšie dôležité pevnosti.

Levický kapitán Gašpar Bartakovich hrad pred príchodom presily vyprázdnil a pevnosť bola bez boja vydaná Osmanom. Už v nasledujúcom roku však cisárske vojsko pod velením Jeana-Louisa Raduita de Souches po úspechoch pri Nitre a Žarnovici pristúpilo k dobývaniu Levíc. Dňa 12. júna 1664 sa osmanská posádka vzdala za podmienky voľného odchodu. O mesiac neskôr sa Turci pokúsili Levice získať späť, ale obrancovia pod velením Johannesa Neumutscha útok odrazili.

Po udalostiach rokov 1663–1664 boli Levice znova modernizované. Opevnenie sa posilnilo najmä v severnej časti areálu, kde pribudol päťuholníkový bastión okolo staršej okrúhlej veže. Dopĺňali sa aj ďalšie delostrelecké prvky, palebné postavenia a bastióny. Hrad si tak aj v druhej polovici 17. storočia udržiaval postavenie významnej pevnosti na hranici ohrozenej Osmanmi.

V čase stavovských povstaní sa hrad opakovane dostal do deja vojenských udalostí. Vojská Imricha Thökölyho sa pri Leviciach objavili v rokoch 1678, 1682 a 1683. V roku 1688 bola časť majetku predaná Esterházyovcom. Súpisy z rokov 1688 až 1689 uvádzajú na hrade posádku 300 husárov a 200 hajdúchov. V roku 1696 postihol mesto veľký požiar, ktorý poškodil aj hrad.

Koniec vojenského významu Levického hradu prišiel na prelome 17. a 18. storočia. V roku 1699 cisárske nariadenie pevnosť zrušilo. Počas povstania Františka II. Rákócziho sa však hrad ešte raz stal dôležitým vojenským bodom.

Dňa 17. septembra 1703 ho ľsťou obsadil Ladislav Ocskay. Už 31. októbra 1703 ho po prekvapivom útoku získal cisársky generál Schlick, ale 27. novembra 1703 ho kuruci pod vedením Ocskaya a Mikuláša Andrássyho znovu dobyli. V polovici mája 1704 ho krátko držali cisárske jednotky pod vedením plukovníka Ronowa, následne sa však hrad opäť dostal do rúk povstalcov.

Definitívny zlom nastal v noci zo 14. na 15. októbra 1708, keď kurucká posádka na rozkaz Bercsényiho hrad podpálila, aby nepadol do rúk cisárskym vojskám. V roku 1709 ešte generál Heister nariadil jeho opravu, no 15. apríla toho istého roka dal Ján Bottyán s kuruckými jednotkami zbúrať bránu a bašty a zasypať hradnú studňu. Tým sa vojenská funkcia Levického hradu definitívne skončila.

Po roku 1710 sa obnovovali už len niektoré hospodársky využiteľné objekty. Časti areálu slúžili na bývanie, sklady a hospodárske účely. 

Po roku 1867 získali Levický hrad s hradným panstvom od Esterházyovcov viedenskí bankári Schoellerovci, ktorých rodine areál patril až do konca druhej svetovej vojny.

V medzivojnovom období sa uskutočnili prvé väčšie konzervačné zásahy. V rokoch 1934 – 1935 boli spevňované murivá zrúcaniny stredovekého jadra.

Významnú novú etapu predstavovalo umiestnenie múzejnej inštitúcie do hradného areálu. V roku 1958 sa v tzv. Kapitánskej budove usídlilo Okresné vlastivedné múzeum, od roku 1960 pôsobiace ako Tekovské múzeum v Leviciach. V priebehu 60. a 70. rokov sa múzeum rozvíjalo ako odborná a kultúrno-výchovná inštitúcia a postupne budovalo vlastivedné, farmaceutické a prírodovedné expozície. V 60. rokoch bola čiastočne rekonštruovaná aj juhozápadná bašta.

V 70. rokoch 20. storočia prebiehali v areáli archeologické výskumy a pamiatkové zásahy. Prvý archeologický výskum sa uskutočnil v rokoch 1970 – 1972 pod vedením Zoltána Drenka a sústredil sa najmä na odkrytie interiéru západného paláca. V tomto období sa vykonávala aj cementová injektáž obvodových murív.

Ďalší výskum prebehol v roku 1983 pod vedením Margaréty Pölhös, archeologičky múzea, a zameral sa predovšetkým na priestor stredného hradu. Súčasne boli konzervované ruiny horného hradu a časti opevnenia. Neskoršie hodnotenia však upozorňujú, že niektoré zásahy, najmä používanie cementových mált a zarovnávanie korún murív, znížili čitateľnosť pôvodného muriva a autentických stavebných detailov.

Od roku 1982 boli expozície múzea uzavreté pre rekonštrukciu Kapitánskej budovy. V rokoch 1983 – 1987 bol pripravený projekt obnovy celého hradného areálu a rekonštrukčné práce na hlavnej budove múzea pokračovali aj v ďalších desaťročiach. Po ich postupnom dokončovaní vznikali nové stále expozície, výstavné priestory, depozitáre, kancelárie a konzervátorské pracovisko. Prvá časť obnovenej stálej expozície bola otvorená v roku 2001.

Na začiatku 21. storočia pokračovala obnova a nové využívanie jednotlivých častí areálu. V rokoch 2005 – 2006 bol priestor juhozápadnej bašty upravený na amfiteáter, určený na kultúrne podujatia v historickom prostredí hradu. V roku 2008 sa zrútil neskorogotický sedlový portál, čo opäť upozornilo na havarijný stav niektorých častí areálu.

V nasledujúcich rokoch sa realizovali viaceré čiastkové zabezpečovacie práce. V roku 2010 bola opravená kaverna v Rotunde, v roku 2012 kaverna hradnej skaly, v roku 2015 severné opevnenie a v roku 2016 kaverna pod Rotundou. V rokoch 2014 – 2021 sa zároveň spracúvali polohopisné a výškopisné zamerania a statické posudky vybraných častí hradu, najmä studňovej veže, brala na nádvorí a severovýchodnej hradby.

Z novších odborných prác je doložený architektonicko-historický výskum stredného a horného hradu z roku 2007, ktorého autorom bol Ivan Gojdič.

V roku 2020 bola dokončená rekonštrukcia Kapitánskej budovy. Z bezpečnostných dôvodov však zostali uzavreté severné nádvorie a stredný hrad. V roku 2022 sa v areáli vykonávala najmä základná údržba. V súvislosti s pripravovanou obnovou neskorobarokovo prestavaného Dobóovského kaštieľa bolo realizované jeho laserové skenovanie a 2D dokumentácia.

V roku 2023 bol spracovaný aj architektonicko-historický výskum Dobóovského kaštieľa, teda renesančnej palácovej budovy v areáli dolného hradu, ktorej autorom bol Denis Haberland. Nitriansky samosprávny kraj oznámil prípravu komplexnej rekonštrukcie Dobóovského kaštieľa, ktorá má zahŕňať obnovu interiérov a exteriérov, statické zabezpečenie, sanáciu vlhkosti, obnovu strechy, nové depozitáre, expozície a zázemie múzea.

V tom istom roku bola z vlastných zdrojov Nitrianskeho samosprávneho kraja realizovaná aj obnova studňovej veže.