Maginhrad

Na vrcholovej plošine Maginhradu sa v minulosti rozprestieral rovnomenný hrad, v polohe na sever od Rimavskej Soboty v pohorí Revúcka vrchovina

zaniknutý hrad / 430 m


SK | EN


hore

Nižný Skálnik, Banskobystrický kraj

N48° 26' 50.41",  E19° 59' 01.88"


Magin, Mogavár

Prístup - Maginhrad

Trasa 1: Najjednoduchším prístupom je trasa z obce Horné Zahorany. Tu môžeme zaparkovať pri zvonici na malom námestí a odtiaľ pohodovou prechádzkou takmer po rovine po žltej TZT najprv cez otvorenú lúku, ktorá potom vstupuje do lesa. Pred vstupom do lesa pri Čerťazi zvolíme žltú trasu vľavo, pretože cesta rovno nás zavedie dolu do obce Nižný Skálnik. Neskôr prídeme k ďalšiemu rázcestiu a žltou trasou vpravo sa dostaneme až na vrchol k rozhľadni, kde kedysi stál hrad.

V lese, zhruba 50m na J-JZ od rozhľadne sa nachádzajú kamenné útvary, podobné zvyškom múrov, no podľa historikov sa jedná o sopečné vyvreniny a z hradu sa nezachovali žiadne zvyšky.

Čas 40 min Profil +35m/-80m
Náročnosť Parkovisko parkovisko


Trasa 2: Trasa z Nižného Skálnika po zelenej TZT je síce náročnejšia, avšak prístup pod kopec je súčasťou náučného chodníka Po stopách Maginhradu a cestu spríjemňujú drevené posedenia i sochy. Cesta je spočiatku nenáročná, po vstupe z lúky do lesa však začína výraznejšie stúpanie, no netrvá dlho.

Čas 40 min Profil +178m/0m
Náročnosť Parkovisko parkovisko


Trasa 3: V Malých Teriakovciach môžeme zaparkovať v severnej časti obce buď pri kostole a cintoríne, alebo pri rázcestí, odkiaľ budeme pokračovať peši cez lúku po žltej TZT, ktorá neskôr vstupuje do lesa a pri konci sa napája na zelenú trasu.

Čas 50 min Profil +192m/0m
Náročnosť Parkovisko parkovisko

Okolité hrady (vzdušná čiara):

Sobôtka - 5.9 km, Ožďany - 10 km, Blh - 10.9 km, Hodejov - 16.6 km

Interiér a exteriér

Pôvodne sa zrejme jednalo o drevený hrad. Úzka dispozícia sa ťahá v dĺžke viac ako 100 m a od hrebeňa je oddelená dvojicou mimoriadne širokých a hlbokých priekop a masívnym valom. Vonkajšia priekopa mala šírku 15 m a vnútorná vyše 20 m.

Samotná rovinná plocha nenesie stopy obvodovej ohrady ani priehlbiny po nejakých objektoch. Na plošine v súčasnosti stojí rozhľadňa, prístrešok, lavičky a drevené sochy.



Maginhrad - pôdorys

Pôdorys - Maginhrad


Legenda k pôdorysu:
Zdroj: PLAČEK M., BÓNA M., Encyklopédia slovenských hradov

Fotogaléria

2021

  • Maginhrad-Pohľad na objekt
  • Maginhrad-Pohľad na objekt
  • Maginhrad-Pohľad na objekt
  • Maginhrad-Pohľad na objekt
  • Maginhrad-Pohľad na objekt
  • Maginhrad-Sopečná vyvrenina (múry ?)
  • Maginhrad-Sopečná vyvrenina (múry ?)
  • Maginhrad-Sopečná vyvrenina (múry ?)

Ak nie je uvedené inak, na fotografie sa vzťahujú autorské práva hrady-zamky.sk

Pošlite nám vaše fotografie - Maginhrad

Maximálne 5 fotografií o veľkosti do 5MB, JPG alebo PNG


 Súhlasím so zverejnením fotografií na www.hrady-zamky.sk

UPOZORNENIE: Snažte sa posielať také zábery, ktoré sa vo fotogalérii nenachádzajú, prípadne ak sa objekt po rokoch zmenil, tak jeho aktuálny stav.
Fotografie podliehajú schvaľovaciemu procesu. Zverejnené budú len vybrané fotografie.

História a osobnosti

Lokalita Maginhradu bola osídlená už v bronzovej dobe. Predstavuje výšinné polykultúrne sídlisko z obdobia neolitu, eneolitu, staršej doby bronzovej a stredoveku. Zo severnej strany je opevnená sústavou mohutných valov. Najstaršie osídlenie kopca bolo preukázané keramickými fragmentmi bukovohorskej a lengyelskej kultúry.

V stredoveku na Maginhrade stál hrad (hrádok), postavený pravdepodobne v 13. až 14. storočí. Mal oválny pôdorys a zrejme i vodnú priekopu s valom. Archeológovia v tejto oblasti našli ďalší keramický materiál z 13. storočia. Pravdepodobne sa nejednalo o pevnosť s veľkým významom. Historik L.Sokolovský predpokladá využitie tejto lokality vojskom Jána Jiskru, ktorí tu mohli mať svoju pevnosť, a zánik pevnosti spája s ich vyhnaním.

Sokolovský taktiež predložil dve teórie majetkovej držby v údolí Rimavy. Ak by v 13. storočí lokalita Maginhradu patrila k majetkom rodu Hunt-Pázmányovcov, mohol pokus o založenie hradu predchádzať stavbe tamojšiemu opevnenému kaštieľu. Ak však lokalita patrila kaločským arcibiskupom, do úvahy by pripadalo až obdobie po roku 1341, keď vojvoda Tomáš Séchényi pripojil oddelené panstvo v okolí k hradu Šomoška a jeho odľahlosť mohla vyvolať zriadenie miestneho správneho centra.

V historických prameňoch sa o hrade nezachovali žiadne relevantné zmienky, no predpokladá sa, že k zániku hradu došlo v 15. storočí, keď ho dobyl Matej Korvín.

Archeológ Alexander Botoš tu robil menší archeologický výskum v roku 2014, ktorý predchádzal stavbe rozhľadne. Uvádza, že na mieste, kde v súčasnosti rozhľadňa stojí a ani v predpokladanom hradnom areáli nebol v minulosti vykonaný žiadny archeologický výskum.

Prvé archeologické nálezy z lokality Maginhrad sú však známe už zo začiatku 20. storočia, keď výskum vykonával poloprofesionálny archeológ a spoluzakladateľ Gemerského župného múzea Ľudovít Hűvössy (1858 – 1939). Z tohto výskumu pochádzajú vyššie spomínané keramické nálezy.

Nadzemné múry ani konštrukcie hradu sa podľa výskumu nezachovali, predpokladá sa, že hrad bol skôr drevenej konštrukcie a mal charakter strážneho hrádku alebo tvrdze. Asi 50 m na JZ od rozhľadne je v lese badať nános kameňov, pripomínajúci múry. Väčšina internetových zdrojov uvádza, že sa jedná o zvyšky kamenných múrov hradu (viď fotografie v galérii), no historici a odborníci tieto kamene stotožňujú so sopečnými vyvreninami. Uviesť tieto fakty na pravú mieru a tiež priniesť viac informácií o pôvodnom hrade by snáď mohol len komplexný archeologický výskum.

Oblasť Maginhradu so 17 m vysokou turistickou rozhľadňou v súčasnosti predstavuje atraktívnu turistickú lokalitu.

Povesti a legendy

Array Čítaj ďalej...

Ale rytieri sa nehýbu... nedávajú ani len najmenšej známky života... A predsa všetci žijú svojím zvláštnym, nepochopiteľným životom... Žijú, hoci sa nehýbu, je to divný život, pre pozemšťanov nepochopiteľný. Zišli sa sem každý z inej končiny našej vlasti a oživli len na túto jedinú noc, ktorá má byť pre nich spasením. A či naozaj bude? Veď už toľkokrát sa tu zišli a nad ránom zasa rozišli... Hviezdy plávajú v náručí noci ako svätojánske mušky v čiernom lese. I tie hviezdy dnes akosi divne svietia, i tá pieseň vetríka je dnes akási veľmi podivná... A mesiac zvláštne pozerá na zrúcaniny hradu, akoby i on chcel nazrieť do tajomnej siene a zistiť, čo sa tam vlastne deje... Odrazu jedna z miliárd hviezd sa odlúčila od svojich sestier a padá... padá... cez ďaleké svety na zrúcaniny Maginhradu. Hviezda padla do siene, do zlatého kalicha... Tváre rytierov sa zachmúrili ešte viac, ale oči zmäkli. Najstarší pristúpil ku kalichu a chytil ho do rúk. Drží ho pevne a pozerá uprene na jeho dno. Akoby v ňom chcel utopiť svoj pohľad, ktorý sa teraz zapálil zimničným ligotom... – Krv Kristova – vyriekol pobožne, mäkkým hlasom, ako keď Kristus na kanaánskom veselí premieňal vodu na víno. V kalichu sa čosi zvírilo... začalo v ňom čosi vrieť a kypieť... Šum, vychádzajúci z kalicha, sa rozľahol po sieni. Najstarší z rytierov priložil kalich k ústam s akýmsi velebným pohybom pevnej ruky, v ktorej doposiaľ držal zahrdzavený meč. Vypil šumiaci obsah kalicha na dúšok. Jeho tvár dostala nadpozemský výraz a oči sa upreli zbožne do výšok. – Krv Kristova – opakoval znovu a podal kalich svojmu susedovi. A tajomný mok v kalichu sa znovu zvíril a skypel, hoci vodca rytierov ho vypil do dna. Na tvárach všetkých sa zračí tiché zbožňovanie. V očiach oheň, tiché nadšenie a modlitba, prosiaca o zmilovanie... Rytieri i trpia, i sa radujú. Prežívajú akési nádeje, o splnení ktorých nie sú istí, ale vrúcne si to želajú. Aj druhý rytier vypil obsah kalicha na dúšok. I jeho tvár dostala nadpozemský výraz, i v jeho očiach zblkotal divný oheň. Položil kalich na dubový stôl a kalich znovu skypel a v sieni sa rozľahol šum. A vzal ho do rúk i tretí, i štvrtý... a takto skypiac zakaždým, prešiel cez dvadsaťštyri rúk. Posledné dve ruky ho zbožne položili na dubový stôl a vtedy všetky pohľady sa doň zapichli. Bolo badať, že nadišla posledná chvíľa očakávania. Tvár vodcu sa už začala vyjasňovať, ale zas zosmutnela, a zosmutnela ešte viac, ako bola predtým. Lebo kalich znovu skypel... zvrel a jeho červený obsah vykypel na ťažký dubový stôl, kde kvapky žiaria ostročerveným leskom. I ostatné tváre zosmutneli a oči sa ešte viac zachmúrili. A tento smútok mal svoju príčinu. Veď rytieri už od dlhých storočí rok po rok sa schádzajú na deň Nanebovstúpenia Pána do hradnej siene Maginhradu, okolo ťažkého dubového stola, aby sa posilnili Kristovou krvou na chvíľu, keď kalich prestane vrieť, čo má byť znamením, že čas ich podzemnej poroby už prešiel a nadišiel deň, keď sa budú môcť vyrojiť spod zeme a vytasiť zhrdzavené meče na obranu slovenskej vlasti... Už dlhé storočia čakajú na toto znamenie, ale onen deň neprichádza, Pán Boh ešte nestrháva putá ich poroby... Kalich vrie a vrie, zavše aj v ich dušiach, ktoré by rady vyleteli spod zeme vezmúc na seba ľudskú podobu z krvi a mäsa, rozleteli sa do slovenských polí ako predzvesť krajšieho života a väčšieho blahobytu nášho slovenského ľudu. No kalich vždy znovu zvrie... Oni znovu zosmutnejú, tváre zľadovejú a oči zastrie očakávanie... Rytieri už nehľadia na kalich, oči majú zapichnuté do ľadovej tváre svojho vodcu.

On pozerá len na kalich, akoby sa chcel ešte raz presvedčiť, či Pán Boh ešte nechce, aby vytasili zhrdzavené meče. Je hrobové ticho. Hviezdy plávajú po oblohe ako po pokojných diaľavách mora. Zhasli dve... tri... odumrelo ich desať... sto... stotisíc...a zhasli všetky... ostala len jediná. A táto posledná, najjasnejšia, sa spúšťa na zem, ako jedna jej sestra sa bola spúšťala o polnoci. Padá pomaly, tichúčko. Sadá, oslepujúco žiariac, na hradné zrúcaniny, ktoré svietia sťa smolná fakľa. Všade jas, ligot, oslepujúce svetlo... Kohút zakikiríkal. Jas hviezdy zbledol. Svetlo zmizlo, sťa by ho bola pohltila nejaká ozrutná čierna papuľa. A vtedy na hrade sa znovu zvíril tajomný šum; zdalo sa, sťaby ponad jeho zrúcaninami znovu preletovali akési postavy. Dvanásť rytierov uletelo so svetlom jagavej hviezdy, uleteli na jej krídlach, aby sa o rok zas vrátili na zrúcaniny hradu, do tajomnej komnaty... Odišli, lebo nebol tu ich čas. Zmizol i kalich. Čuť len šumenie Kristovej krvi... tento šum sa odráža od stien a zapadá do rodiaceho sa dňa, aby o jeden rok znova naplnil maginhradské zrúcaniny nádejami zakliatych rytierov, ktorí so zhrdzavenými mečmi čakajú v útrobách zeme pod Maginhradom na chvíľu, na povel k boju za krajšiu budúcnosť vlasti Slovákov... A keď krv Krista v kalichu prestane vrieť i kypieť, rytieri povstanú a sťa víchor prebehnú cez lesy a polia Slovenska, aby vykynožili všetko, čo nie je svojské, čo podrýva budúcnosť našej vlasti. Ich meče sa zablysnú v jagote slnca, a beda tomu, kto chová k nám nenávisť.

Užitočné informácie

Lokalita je voľne prístupná


Komentáre k objektu

Momentálne žiadne príspevky

Použité zdroje a literatúra: PLAČEK M., BÓNA M., Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava : SLOVART 2007 WEB: www.rimava.sk, www.kedykde.sk, www.regionmalohont.sk, preludi.eu, sk.wikipedia.org, Archív hrady-zamky.sk

Pridať komentár k objektu

Maginhrad


UPOZORNENIE: Komentáre podliehajú schvaľovaciemu procesu