kaštieľ Šintava

kaštieľ postavený na mieste vodného hradu, nachádzajúci sa na okraji mesta Sereď, pri rieke Váh, smerom k mestskej časti Šintava.





Navštívil som kaštieľ Šintava (7 tu boli)
hore

Historické názvy

Sempte, Sumptey, Sempta, Schinta, Simeti, Sempthe, Schintau, Sintawa, Szintawa



Poloha

Sereď, Trnavský kraj


GPS: N48° 17' 16.31",  E17° 44' 41.03"


Nadmorská výška: 132 m



Prístup a okolie

Kaštieľ Šintava sa nachádza priamo v meste Sereď a nie v časti Šintava ako by sa podľa jeho názvu zdalo. Zmena koryta rieky Váh asi v 14. storočí spôsobila, že sa pôvodne šintavský hrad dostal z ľavého brehu na pravý a preto ho možno teraz nájsť v Seredi a nie v susednej obci Šintava. Kaštieľ sa nachádza v zámockom parku na ľavej strane Šintavskej cesty v smere na mestskú časť Šintava, kúsok pred mostom nad riekou Váh. Prístup je veľmi jednoduchý. Prvou možnosťou (odporúčam) je zaparkovať auto pri predajni Lidl - hneď popri Šintavskej ceste. Potom stačí len prejsť cez cestu na Nám. Slobody a hneď vpravo je brána do zámockého parku. Druhou možnosťou je vstup z Parkovej ulice, no je to dosť malý priestor pre autá pozdľž cesty. A nakoniec vstup zo strany od Váhu, z ulice Ku campingu, kde je bez problémov možné auto odstaviť priamo pred bránou.

Okolité hrady: Hlohovský zámok - 15 km, Leopoldov - 17.6 km

Geocaching v okolí



Interiér a exteriér

Parková plocha pôvodne riešená na princípoch prírodno-krajinárskeho parku je ohradená murovaným oplotením. Tvar parku je nepravidelný päťhran, kaštieľ je umiestnený centrálne. Zaniknutý Šintavský vodný hrad bol nájdený až pri archeologickom výskume v rokoch 1983 až 1995. Klasicistický kaštieľ obsahuje staršie zvyšky architektúr. V jeho útrobách sa skrýva renesančný bastion. Zaujímavosťou je aj drevená konštrukcia krovu, kde sa nachádzajú drevené trámy veľkých rozmerov. Sú pamiatkou na pltníctvo na Váhu, na staré významné prekladisko v Seredi a na slovenských pltníkov a tesárov, ktorí na obrovských trámoch zanechali svoje mená v podpisoch.

Objekt je v zanedbanom stave, no občianske združenie Vodný Hrad rozbehlo v roku 2008 projekt obnovy sereďského kaštieľa a to bastióna – jedného z obranných objektov bývalého hradu Šintava. Vo vnútri bastiónu sa nachádzajú kazematy šintavskej pevnosti s dvomi pármi delových strieľní – mohutný zaklenutý priestor s tromi piliermi. Postavený bol z tehál v polovici 16. storočia (okolo roku 1550).

Po odsúhlasení zámeru mestom a pamiatkovým úradom sa práce na obnove najstaršej časti kaštieľa začali realizovať v roku 2009. V roku 2010 boli prerušené a pokračovali až v roku 2011–2013, kedy bol obnovený interiér a dvorová fasáda bastiónu s novou bránou.


Pôdorys - kaštieľ Šintava


kaštieľ Šintava - pôdorys

Legenda k pôdorysu

1 - murivo z 12.storočia, 2 - 13.storočie, 3 - 14-15.storočie, 4 - renesančné, 5 - novšie



Fotogaléria


Historické fotografie

kaštieľ Šintava-história
kaštieľ Šintava-1960
kaštieľ Šintava-kresba
kaštieľ Šintava-kresba


Fotografie z r. 2017

kaštieľ Šintava-Zámocký park
kaštieľ Šintava-Pohľad na objekt
kaštieľ Šintava-Pohľad na objekt
kaštieľ Šintava-Pohľad na objekt
kaštieľ Šintava-Pohľad na objekt
kaštieľ Šintava-Pohľad na objekt
kaštieľ Šintava-Pohľad na objekt
kaštieľ Šintava-Pohľad na objekt
kaštieľ Šintava-Pohľad na objekt
kaštieľ Šintava-Pohľad na objekt
kaštieľ Šintava-Pohľad na objekt
kaštieľ Šintava-Pohľad na objekt
kaštieľ Šintava-Pohľad na objekt
kaštieľ Šintava-Pohľad na objekt
kaštieľ Šintava-Pohľad na objekt
kaštieľ Šintava-Pohľad na objekt
kaštieľ Šintava-Pohľad na objekt
kaštieľ Šintava-Pohľad na objekt



Pošlite nám vaše fotografie - kaštieľ Šintava


 Súhlasím so zverejnením fotografie na www.hrady-zamky.sk


História a osobnosti

Začiatkom 10. storočia Šintava predstavovala jeden z cieľov staromaďarských útočníkov. Znamená to, že Šintavský hrad, resp. hradisko existovalo už pred príchodom Maďarov. Zmienka o tom sa zachovala v kronike Anonymusa, kde sa v súvislosti s bojmi starých Maďarov pri Nitre píše o obsadzovaní strategicky dôležitých bodov, akým bol aj šintavský brod. Za svoj význam vďačí svojej polohe umožňujúcej prechod cez rieku Váh. Svedčí o tom sídlisko z doby železnej, ako aj veľkomoravské hradisko, chrániace prechod cez Váh, základ neskoršieho stredovekého vodného hradu.

Pred rokom 1261 prestala byť Šintava sídlom hradného komitátu, ale hrad mal aj naďalej dôležité postavenie. V r.1261 ho kráľ Belo IV. daroval do súkromných rúk a v r.1326 ho kráľ Karol I. Róbert z Anjou získal od Abraháma Rúfusa, výmenou za Čeklís. Odvtedy bol hrad až do roku 1410 kráľovským majetkom spravovaným viacerými kastelánmi. Jedným z nich bol aj slávny rytier Felicián Zach, ktorý sa pokúsil v roku 1330 z neznámych dôvodov vyvraždiť kráľovskú rodinu, no nevyšlo mu to a vzápätí bol popravený. V čase vlády kráľa Ľudovíta Veľkého hrad patril k hodnosti bratislavského župana. V roku 1387, keď nastúpil na uhorský trón Žigmund Luxemburský, sa stal Šintavský hrad jeho obľúbeným sídlom. Tu zriadil aj svoj hlavný stan. Svedčia o tom viaceré listiny písané na tomto hrade. Na svoje vojenské výpravy potreboval peniaze, a tak v roku 1410 dal Žigmund hrad do zálohy Mosticovi z Poznane. Aj Mostic zálohoval, so súhlasom kráľa, Šintavu grófovi Jurajovi z Pezinka. Šintavský hrad bol v tomto období hlavnou základňou a zhromaždiskom kráľovských vojsk proti husitom, operujúcim na Slovensku. Boje z hradu riadil priamo kráľ Žigmund. Husiti po dlhej zúrivej bitke zvíťazili, no napriek víťazstvu sa stiahli na Moravu, pretože v boji padol ich veliteľ Velek Koudelník. Rozhodujúca časť boja vošla do dejín ako Šintavská bitka (28. apríla 1430).

Na hrade Šintava a na celom panstve dochádzalo k častým zmenám majiteľov. V roku 1430 dál kráľ Žigmund celé panstvo do zálohy Štefanovi a Jurajovi Rozgonyovcom, županom Bratislavskej, Nitrianskej a Komárňanskej župy. V roku 1490 Ladislav Rozgony privítal na hrade uhorského kráľa Ladislava II. Rodina Rozgonyovcov panstvo držala najdlhšie, až do roku 1523.

V období novoveku patrila Šintava dvom najvýznamnejším uhorským šľachtickým rodom: Thurzovskému a Eszterházyovskému. V roku 1523 daroval mladý uhorský kráľ Ľudovít II. Jágelovský rozsiahle Šintavské a Čekliské panstvo Alexejovi Thurzovi, taverníkovi, vernému kráľovskému pokladníkovi, kremnickému komornému grófovi a dedičnému spišskému grófovi.

V čase vlády Ľudovíta II. Jagelovského bola Európa sústavne ohrozovaná tureckými vojskami. Porážkou kresťanských vojsk vedených Ľudovítom II. pri Moháči v roku 1526 sa Turkom otvorila cesta do Uhorska. V septembri 1530 sa dostali až k Šintavskému hradu, ktorý však nedobyli, ale v jeho okolí vyrabovali a vypálili mnohé dediny. Po smrti Alexeja Thurzu v roku 1543 zdedili majetky jeho manželka Magdaléna a dcéry Anna a Alžbeta so želaním, aby si Anna vzala za manžela Andreja Báthoryho ml., čo sa v roku 1543 stalo. A tak sa krátko po jeho smrti stal majiteľom hradu a panstva jeho zať, župan, kráľovský sudca a hlavný kapitán kráľovských vojsk Andrej Báthory, ktorý prebudoval hrad na pohodlné panské sídlo. V r.1563, potom čo ovdovel, musel hrad opustiť, pretože ho súdnou cestou získala mladšia Thurzova dcéra Alžbeta s manželom Ungnadom. Ovdovelá Alžbeta sa po tretí raz vydala za grófa Júliusa zo Salmu a Neuburgu. Tak sa aj Šintavský hrad koncom 50-tich rokov 16.storočia dostal do rúk grófa Júliusa Salmu. Salmovci sa zaslúžili o prebudovanie hradu na vojenskú pevnosť, tzv. vojenské prezídium.

Po smrti manželky Alžbety Salmovej v r.1590 vznikli spory o dedičstvo s Thurzovcami. Anna, dcéra Júliusa zo Salmu, zostala na Šintavskom hrade. V roku 1596 zomrela bez potomkov. Spory o majetky Anny Salmovej Lichtensteinovej vyhral Stanislav Thurzo. Na prelome rokov 1595-1596 sa ujal vlastníctva šintavského panstva. Mladý, sotva 20-ročný Stanislav, sa najviac zaslúžil o prebudovanie hradu na modernú a dobre opevnenú pevnosť, ktorú Turci v rokoch 1598-1601 niekoľkokrát napadli, no nikdy nedobyli. Na jar v r.1604 vypuklo stavovské povstanie vedené Štefanom Bočkajom. O rok neskôr sa aj Šintava v dôsledku svojej polohy stala dejiskom tohto povstania. Stanislav Thurzo, aby predišiel krviprelievaniu, sa vzdal a otvoril brány hradu jeho vojsku i napriek tomu, že hrad bol mocne opevnený.

Neskôr, v r.1618 prepuklo ďalšie stavovské povstanie uhorskej šľachty vedené Gabrielom Bethlenom. Pomerne ľahko sa mu podarilo zmocniť Šintavy v r.1619. Bethlenovci na hrade zotrvali až do uzavretia mieru v Mikulove. Po uzavretí mieru sa Stanislav Thurzo pripojil na stranu cisára, prestúpil na katolícku vieru, za čo ho panovník na znak dôvery vymenoval za uhorského palatína. Po opustení Šintavského hradu Bethlenovými vojskami sa Thurzovci vrátili naspäť na hrad. Stanislav Thurzo bol ženatý s Annou Rosina Listhius.

Anna dostala prívlastok „šintavská bosorka“. Mala vraj záľubu v mučení a preto ju jej manžel Stanislav Thurzo niekoľko rokov internoval pre jej krutosť. V časoch keď sa vrátila z podzemného žalára, kde ju väznili spolu s Alžbetou Báthory v Čachticiach, jej všetko odpustil a znova bola na čas slobodná. Stanislav Thurzo zomrel v máji 1625 záhadnou smrťou, o ktorú sa mala postarať jeho manželka. Toho roku sa grófka vydala za Juraja Pogrányiho, ktorý zomrel v roku 1629. V tom čase bola Anna neobmedzenou zemepánkou Šintavy, Serede, Hlohovca, Pustých Sadov a priľahlých panstiev. Údajne nemučila a nezabíjala len ženy ale i mužov. Nestrpela odpor a poddaný sa triasli od strachu pred ňou i pred jej posluhovačmi. Bola opatrná - obete dávala tajne pochovať alebo dávala príkaz drábom aby rozhlásili, že obete zomreli na týfus. Nakoniec ju usvedčili a odsúdili ju na smrť sťatím. Poprava sa však neuskutočnila, pretože 27.3.1638 dostala milosť od panovníka Ferdinanda III. Jej syn Adam zdedil okrem iných majetkov aj Šintavu. V roku 1635 Adam zomrel a o rok neskôr aj jeho brat Michal. Obaja bez potomkov. Nimi v podstate vymrel Thurzovský rod a Šintavu zaberá opäť kráľovská komora. Anna Rosina dožila svoj život v izolácii na Šintavskom hrade pod kuratelou Mikuláša Eszterházyho. Zomrela v zabudnutí v roku 1643.

Viaceré rodiny potom, hlavne palatín Mikuláš Eszterházy, predostreli svoje nároky na Thurzovské dedičstvo. Šintavský hrad i panstvo tak nakoniec prešli do rúk Mikuláša Eszterházyho, rodáka z Galanty. Hrad mu bol odovzdaný v apríli 1639, avšak majetkový celok de jure dostal privilégiom kráľa Ferdinanda III. až v roku 1642. V roku 1639 sa Mikuláš Esterházy pustil do opravy Šintavského hradu. Veľký dôraz kládol na rýchlu opravu hradného paláca a kaplnky, lebo čoskoro opustil svoje zadunajské sídlo Fraknó (Forchtenstein) a s rodinou i dvorom sa presťahoval do Šintavy. Priestory hradu sa po jeho oprave stali dôstojným sídlom palatína a jeho rodiny.

V roku 1645 Mikuláš Eszterházy zomrel. Dedičom Šintavy sa stal vtedy 10-ročný Pavol, budúci vysoký kráľovský hodnostár a knieža. Hrad spravoval Ladislav Eszterházy, Mikulášov brat a chlapcov tútor. Lúpežné vpády Turkov sa však stále opakovali. V roku 1652 na panstve vydrancovali zásoby potravín, ale došlo aj k veľkým stratám na životoch. V bitke pri Veľkých Vozokanoch prišli o život siedmi členovia Eszterházyovského rodu, medzi nimi aj Ladislav. Po tejto rodinnej katastrofe sa dedičstva ujal Pavol, ktorý hrad postupne prebudoval z vojenskej pevnosti na luxusnú barokovú zamepánsku rezidenciu. V roku 1663 Turci dobyli Nové Zámky, Levice, Nitru, Hlohovec a dostali sa až po breh Váhu pri Šintavskom hrade, kde asi 500 vojakov pod vedením bavorského kapitána Mikuláša statočne bránili hrad až do krutej zimy, kedy sa Turci ďalších pokusov o jeho dobytie vzdali a Šintavu nikdy nedobyli. V tom čase bola na hrade cisárska posádka, ktorá tam zotrvala až do začiatku 18. storočia. Po dovŕšení plnoletosti najmladšieho Mikulášovho syna Františka v roku 1660 došlo k deľbe majetku. Podľa nej získal František šintavské panstvo aj ďalšie majetky.

Šintavký hrad bol svedkom ešte mnohých vojenských udalostí, ako bolo stavovské povstanie vedené Imrichom Thökölym (1683) a stavovské povstanie Františka Rákócziho (1703). Po prehratej bitke pri Trnave v roku 1704 sa na hrad stiahol Rákóczi s povstalcami pod vedením Mikuláša Bercsényiho, ktorý si z neho spravil hlavný stan a držal Šintavu vo svojich rukách ešte 3 roky. V roku 1707 Rákócziho vojsko zničilo vrchnú časť veže a zvyšok hradu vyhorel. Po porážke povstania sa Šintava v roku 1711 stáva majetkom Jozefa Eszterházyho, ktorý svoje sídlo opäť prestaval a hrad zostal majetkom Eszterházyovcov až do polovice 19. storočia.

V roku 1748 Jozef Eszterházy zomrel a správu majetkov prevzal brat František, uhorský kancelár, ktorý hrad prestaval na barokový kaštieľ a založil barokovú záhradu. Ešte pred smrťou v roku 1758 majetok rozdelil svojim trom synom. Šintavské panstvo a Čeklís dostal syn František (1715-1785), ktorý bol od roku 1766 uhorským kancelárom a od roku 1783 chorvátskym bánom. Po jeho smrti v r.1815 došlo o 2 roky neskôr k rozdeleniu šintavského panstva, z ktorého sa vytvorili tri samostatné celky. Sereďské panstvo získal Karol Eszterházy, ktorý svojou ľahostajnosťou a nekompetentnými zásahmi do hospodárenia svoje panstvo postupne zadĺžil. Majetok získali veritelia a nakoniec sa majiteľkou veľkostatku stala Angelica kňažná Alssase d'Hennin. Poslednými majiteľmi boli Henrich a Klára Ohrensteinovci.

V roku 1823 sa zrútila posledná časť veže. V súčasnosti stojí už len chátrajúci kaštieľ v Seredi. Váh zmenil svoje koryto oddeľujúce Sereď od Šintavy, čím sa hrad dostal na pravú stranu rieky. Teda nie je dielom politických zmien, ale prírodných zmien. V miestach hradu bol vykonaný v r. 1984-1992 archeologický výskum.


Povesti a legendy

Šintavská bosorka

V čachtickom podzemnom žalári sa vraj stretla s Alžbetou Báthoryovou. Na rozdiel od nej sa však nekúpala v krvi panien. Robilo jej potešenie mučiť a zabíjať ľudí bez ohľadu na pohlavie a vek. Bola manželkou Stanislava III. Thurzu. Stanislav bol vzdelaný a rozhľadený muž, študoval na chýrnych univerzitách v Padove, Benátkach a Ríme, ovládal päť jazykov, neskôr sa stal palatínom Uhorska. Keď mal 18 rokov, zomrel mu otec, a tak prerušil štúdiá a začal sa venovať správe rodinných majetkov. Rodu Thurzovcov patril hrad Tematín, niekdajší vodný hrad Šintava, Bojnický zámok a ďalšie panstvá.

Stanislav sa snažil nájsť vhodnú manželku. Na radu svojho strýka, uhorského palatína Juraja Thurzu, mu predstavili Annu Rosinu Listhiusovú, pochádzajúcu z významnej dolnorakúskej šľachtickej rodiny. Stanislav si ju chcel hneď zobrať za manželku. Ale jeho staršiemu bratovi Jurajovi, uhorskému miestokráľovi, sa pätnásťročná grófka vôbec nepozdávala a svojej manželke Alžbete Coborovej o tom napísal: „Nie je to žiadna Dido (kráľovná Kartága), ale ak ju Stanislav miluje natoľko, že bez nej nemôže žiť, čo môžem proti tomu robiť?“ Akoby tušil, že nastanú oveľa temnejšie okolnosti.

Svadba sa konala v roku 1598 a mladomanželia sa usídlili na Šintavskom hrade pri Seredi. Postupne splodili troch synov a dcéru. Jej manžel spozoroval Anninu záľubu v mučení, a preto ju dal na niekoľko rokov zavrieť. Údajne ju väznili na Tematíne, v Prešporskej väznici, ale aj v Čachticiach, kde sa v žalári stretla s Alžbetou Báthoryovou. Tá ju vraj v časoch pokánia varovala pred tragickými dôsledkami.

Thurzo jej však časom všetko odpustil, a tak sa dostala na slobodu. Bola to žena, ktorá sa nevyhýbala zábave a spoločnosti a časom sa o nej začali šíriť chýry, že má i milencov. Jedným z nich mal byť aj Štefan Pálfi z Červeného Kameňa. Len čo sa to jej manžel dozvedel, po milencovi sa zľahla zem. Záhadne však v roku 1625 zomrel aj samotný Stanislav. Hoci sa uvádza, že skonal počas liečenia v piešťanských kúpeľoch, mala ho údajne otráviť jeho žena, ktorá sa vyznala v bylinkárstve.

Ešte v ten rok sa Anna Rosina znovu, z akéhosi neznámeho trucu, vydala. Jej manželom sa stal šľachtic Štefan Pogrányi, no zakrátko za záhadných okolností zomrel aj on.

Dôvodom môže byť aj to, že už rok po svadbe ju vylúčil zo svojho závetu: „Moja vyššie uvedená družka v manželstve ma opustila, keď som bol ťažko chorý, vzala mi lieky a prekliala mňa aj celú moju rodinu, čo som počul na vlastné uši. Vykrikovala hnusné nadávky, ktoré sa ma týkali, zobrala mi jedlo, pitie i kuchynské náčinie, vzala mi vankúše spod hlavy a periny i plachty, takže som musel spať v sene. Vlámala sa do mojich cestovných truhlíc, čoho som bol svedkom, zobrala moje peniaze a listy. Keďže som bol vážne chorý, nemohol som proti tomu nič robiť. Nedodržala svoj sľub a bola ku mne veľmi krutá v mojej ťažkej chorobe, a dokonca mi napľula na bradu. Nedovolím, aby čokoľvek zdedila, ani vtedy, ak si do konca svojho života ponechá moje meno.“

Anna Rosina bola naozaj veľmi zvláštna žena. Trpela epilepsiou, mala vidiny a asi trpela rozdvojením osobnosti. Niekedy sa prejavovala ako citlivá duša, milujúca svoje deti, na druhej strane sa v záchvatoch sadistickej vášne dopúšťala zločinov na služobníctve a poddaných. Na rozdiel od Báthoryčky sa nekúpala v krvi panien. Robilo jej potešenie mučiť a zabíjať ľudí bez ohľadu na pohlavie a vek. Vraj dokonca zmárnila dieťa svojej služobnej, a to len preto, že nariekalo v kolíske, keď bola na blízku. Zrejme preto muselo zomrieť.

Anne Rosine sa dlho darilo tajiť svoje zločiny, pretože dala rozhlásiť, že obete zomierali na týfus. Až keď sa podarilo ujsť zemianke Magdaléne Szolosiovej, ktorú tiež kruto týrala a ktorá napokon na zranenia aj zomrela, sa verejnosť i vrchnosť dozvedela pravdu.

Palatín Mikuláš Esterházy nariadil 29. 6. 1637 rozsiahle vyšetrovanie, proti panej hradu svedčilo 80 svedkov. Historička Tünde Lengyelová v knihe Bosorky, strigy, čarodejnice uvádza, že jedným zo svedkov bol aj 35-ročný Pavol Takács. Cez škáru vo dverách vraj videl, ako za pomoci dvoch mládencov bila obnaženú slúžku. Do hlavy ju pani udrela tak silno, že jej rozbila lebku, z ktorej vytiekol mozog. Okrem iného si vraj k sebe volávala aj miestne bosorky, s ktorými sa o polnoci zatvárala do izby a kadejako čarovali. V hrnci mali variť hlavy šteniat.

A hoci sa v porovnaní s Báthoryčkou dopustila menšieho počtu obetí, dokázali jej viaceré násilnosti a vraždy. Odsúdili ju na stratu majetku a trest smrti sťatím. Napokon ju cisár Ferdinand III. omilostil – jej príbuzní mali totiž na panovníckom dvore veľký vplyv. Anna Rosina potom dožila svoj život v ústraní na Šintavskom hrade, kde zomrela v zabudnutí v roku 1643.

Hrobárova dcéra

Niet snáď v Šintave alebo v Seredi občana, ktorý by nepočul o tajných chodbách šintavského vodného hradu, teraz sereďského kaštieľa. Chodby tieto smerovali na tri strany. O týchto tajných chodbách, podľa ústneho podania spracoval povesť A. Janega zo Seredi. Povesť je nasledovná. Dávno je tomu, tak asi rok 1600 sa písal. V čase, keď hrad bol v dobrom stave. Vtedy ešte Sereď nemala vlastného kostola. Ľudia chodili svoju pobožnosť odbaviť si buď do Šintavy alebo do Dolnej Stredy. Sereďský cintorín bol na malom vŕšku asi tam, kde je terajší Mestský úrad. Hrobár Matej si širokou dlaňou utieral pot z čela. Občas postál. poobzeral sa dookola, napľul si do dlane a znovu sa chytil lopaty. Kopal hrob pre starého hradného sluhu. Zmilovala sa nad ním smrť, nuž, zmiloval sa nad ním i hrobár Matej. Smutný bol hrobár a na jeho tvári sa už dlhší čas neukázal úsmev. Smútok ho moril. Ostala mu len dcéra - 17 ročná Kvetomila. Bolo to dievča pekne urastené. Ona sa starala otcovi o domácnosť a podľa možnosti pomáhal otcovi pri kopaní hrobov. Ľudia hovorili, že na cintoríne straší. Len Matej a jeho dcéra neverili tomu. Avšak v noci na cintorín nechodili, veď tam ani nemali čo robiť. Len raz. Bolo to kancom júna. Dcéra sedela na kamennej lavičke pri hrobe svojej matky a strojila sa tu položiť kyticu poľných kvetov. Usmiaty letný deň sa pomaly stratil a ona vo svojom zamyslení nezbadala pokročilý čas. Z myšlienok ju vyrušil hlas hlásnika: " uderila jedenásta hódiná!" Rýchle povstala a v tom začula šramot v kaplnke. Dvere kaplnky zarachotili a z nej vykročila tmavá postava. Uchytila hrobárovu dcéru. Ešte stačila vykríknuť. Otec začul volanie svojej dcéry a v mesačnom svetle uvidel prchajúci tmavý tieň a priamo do kaplnky. Keď hrobár vbehol do kaplnky, videl na krypte odsunutý kameň. Pred otvorom bola odbodená ešte čmudiaca fakľa. Nazrel do otvoru a videl, že sa nejedná o kryptu, ale o tajnú chodbu. Nemeškal a vbehol do tmavého otvoru. Od tej noci nikto o hrobárovi a jeho dcére viac nepočul. Pán hradu využil túto príhodu na zastrašovanie ľudí. Vraj zlí duchovia a strigy sa postarali o koniec hrobára a jeho dcéry. "



Použité zdroje a literatúra: PLAČEK M., BÓNA M., Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava : SLOVART 2007, WEB: www.sintava.sk, sk.wikipedia.org, hu.wikipedia.org, Archív hrady-zamky.sk

Užitočné informácie


Kaštieľ s okolitým parkom je verejnosti prístupný, no je v dosť nepriaznivom stave.


Komentáre k objektu

Momentálne žiadne príspevky

Pridať komentár k objektu
kaštieľ Šintava




Partneri

Eriksoft DVD Hrady srdca Európy I. Toulky po Čechách Sereď online Webdepozit UK BA