Prístup k Smolenickému zámku je nenáročný - v obci Smolenice sa dostaneme na Zámockú ulicu (nachádza sa tu aj rímsko-katolícky kostol). Na tejto ulici popri kostole a cintoríne môžeme auto zaparkovať. Asfaltová cesta síce pokračuje až k zámku, avšak je tu zákaz vjazdu, tak odporúčame zaparkovať na spomínanej ulici ešte pred zákazom a vychutnať si veľmi príjemnú prechádzku parkom až k zámku.

15 min +53m/0m
parkovisko

Mohutná stavba hlavnej budovy zámku sa skladá z dvoch krídel: ľavé krídlo smeruje od veže na juhovýchod a pravé krídlo smeruje severovýchodne. Celá budova s vežou je zhotovená zo železobetónu. Na stavbe zámku bol vraj použitý po prvýkrát portlandský cement. Architektonické riešenie hradu vychádza z romantickej koncepcie čerpajúcej zo stredovekých vzorov európskych architektúr. Komplexu budov dominuje mohutná ústredná veža, v jej podstreší je vyhliadková terasa. Hmotu hradného paláca zvýrazňujú štíty, strmé strechy a veže. Opevnené preddvorie s kaplnkou a baštami tvorí rámec romantickej úpravy tvarovanej zelene. Neoddeliteľnou súčasťou Smolenického zámku je rozľahlý anglický park.

Dobudovaný a zmodernizovaný zámok bol odovzdaný Slovenskej akadémii vied v deň jej zrodu, 26. júna 1953. Smolenický zámok sa odvtedy stal Domovom vedeckých pracovníkov SAV.

Prvá písomná zmienka o hrade pochádza z roku 1457, je však možné, že hrad existoval už v r.1438. Ohrozenie husitmi totiž bol dostatočným dôvodom na začatie stavby v tomto období. Smolenický hrad patril od r.1438 svätojurským a pezinským grófom, až do začiatku 16. storočia, keď ho získali Országhovci, hoci sa nepredpokladá, že tu bývali, lebo mali dobre vybavené sídlo v Pezinku. V roku 1567 po mužskej línii rod Országhovcov vymrel a hrad dostal do zálohu Krištof Ungnad. Koncom 16.storočia sa vlastníkom hradu stáva Tomáš Erdődy, avšak pre nadmerné dlhy rod Erdődyovcov o hrad neskôr prišiel. Erdődyovci hrad prestavali (najmä nad vnútornou hlavnou budovou pristavili poschodia). Na začiatku 18. storočia, keď František Rákóczi povstal proti cisárovi a chcel vydobyť Uhorsku samostatnosť, stal sa Smolenický hrad dejiskom bojov medzi kurucmi a cisárskym vojskom. Začiatkom roku 1705 sa pri Smoleniciach zhromaždilo okolo 3 000 povstalcov, ale generál Heister ich 7. januára 1705 rozprášil skôr, ako by sa boli dostali k hradu. Napriek tomu však Rákocziho povstalci držali Smolenický hrad v obkľúčení, a odrezali ho od mestečka Smolenice. Poddanské obyvateľstvo sympatizovalo s povstalcami a podporovalo ich. Okrem toho veľké sucho spôsobilo nedostatok vody na hrade, takže cisárski vojaci boli prinútení, kým zásoba stačila, používať namiesto vody víno. Nakoniec 10. júla 1705 vyčerpaní Castelli a Haslinger spolu so strážnym oddielom opustili Smolenický hrad. Hrad padol do rúk grófa Bercsényiho, ktorý ho obsadil pozorovacím oddielom. Povstalci držali Smolenický hrad celé dva roky a opustili ho až 7. júla 1707, keď ho opäť obsadil oddiel cisárskeho vojska.

Keďže poslední Erdődyovci veľmi zadĺžili smolenické panstvo, malo to neblahý vplyv na údržbu hradu. O hrad sa prestali starať, neopravili ho, a preto spustol. V r.1777 sa hrad dostáva do rúk Pálffyovcov. Noví majitelia Pálffyovci mali veľa starostí s vyplácaním dlžôb, a hrad ponechali svojmu osudu. Za napoleonských vojen hrad vyhorel, a časom sa zmenil na hradné rumovisko. Dlhoročné spory o dedičný nárok sa skončili v r.1864, keď sa Smolenického panstva ujal Móric Pálffy a po ňom syn Jozef. Noví vlastníci po odstránení vnútornej rozvaliny do upraveného opevnenia dolného hradu vstavali romantický zámok podľa architekta Jozefa Huberta. Stavebné práce boli prerušené úmrtím Jozefa Pálfiho po prvej svetovej vojne.

Do súčasnej podoby romantického zámku bol hrad zrekonštruovaný až v rokoch 1949 až 1957, keď bol interiér hradu obnovený a zmodernizovaný pre potreby akadémie vied. V súčasnosti zámok slúži ako kultúrne centrum Slovenskej akadémie vied.

Povesť o hrade

Krutý kastelán prikázal Ďurovi odniesť list na Bratislavský hrad a do večera sa vrátiť s odpoveďou. Úbožiakovi pomohol pohonič-dobrý duch, ktorý ho tam i späť doniesol na zázračnom voze ťahanom trojicou vrancov. Keď sa kuriér v lehote vrátil, zlostníka porazilo a vtedy divotvorný koč dostal záprah čiernych koní v dvoch pároch.

Smolenice

Miesto, kde sú teraz Smolenice, bol v minulosti samý les. Cez ten les viedla cesta. Raz tade šiel smoliar, na voze viezol smolu. V lese poľovali páni na zver. Hnali sa za krásnym jeleňom, ktorý splašený vbehol na cestu a rovno do smoliara! Skočil mu do voza a prevrátil ho. Smola sa rozliala po zemi. Smoliar celý preľaknutý skríkol: "SMOLE NIC!" A tak toto miesto začali nazývať SMOLENICAMI. Páni za škodu zaplatili a prijali smoliara do svojich služieb. Dali mu postaviť na nešťasnom mieste domček, kde ako strážca-hájnik okolitých lesov býval. Jeho dom bol prvým domom v SMOLENICIACH. Neskôr domov pribúdalo, a tak vznikli slávne SMOLENICE s nádherným zámkom.

Povesť o zbojníkovi

V Smoleniciach a okolí sa zachovalo niekoľko povestí o zbojníkoch. Jedna z nich hovorí o Hrajnohovi, ktorý pochádzal z myjavských kopaníc. Po dolapení ho Trnavský súd 27. júna 1768 odsúdil na smrť rozštvrtením a vyvesením na výstrahu. Ľudová povesť hovorí, že vraj ho pochovali za mestské hradby Smoleníc i ohradu cintorína neďaleko cesty do Boleráza. Na jeho hrob privalili veľký kameň, ktorý je ešte aj dnes vidieť v parčíku pred reštauráciou K+H. Aká je pravda, ťažko dnes zistiť.