hrad Glanzenberg

Pravdepodobne už v 13. storočí vznikol v polohe Glanzenberg hradný objekt, ktorý ochraňoval mesto Schemnitz dolu pod ním. Bol to hrad kráľovského poverenca no i správcu banskej komory.

Hrad spočiatku tvorilo štvorboké jadro na severozápadnom vrchole a veža na severnej strane s pristavaným ohradeným objektom s obytnou budovou. Nižšie stála druhá obytná veža a na plochom vrchole v strede areálu stála už v 14. storočí rozľahlá pozdĺžna budova s menšími objektmi.

Na prelome 14. a 15. storočia boli k juhovýchodnej hradbe pristavané ďalšie dve budovy. Okolo roku 1400 tu bola postavená aj kaplnka na neveľkej terase pod južnou vežou. Išlo o menšiu stavbu s polygonálnym ukončením východnej svätyne, ktorá mala rovnakú šírku ako loď.

Hrad bol zničený a vypálený v roku 1442 po vojenskom útoku egerského biskupa Šimona Rozgonyiho a Ladislava Čecha z Levíc. Potvrdzuje to aj výskumom objavená súvislá prepálená vrstva a stopy po ohni na niektorých kamenných článkoch.

V roku 1443 už beztak zničené hradné objekty dorazilo zemetrasenie.

Krátko nato bol už hrad opustený. Opustené a schátrané budovy využili na konci 15. storočia tak, že ich prispôsobili na spracovanie rudy, ktorá sa ťažila priamo na Glanzenbergu. Boli tu postavené hutnícke pece i skúšobňa rúd. O ťažbe rudy svedčia aj písomné správy z roku 1509.

Po 17. storočí lokalita postupne pustla, zostali iba ruiny a opevnenie.

V roku 1737 banský úradník a historik Jozef Richter prvýkrát použil pre lokalitu pomenovanie Staré Mesto, čo mohlo poukazovať aj na staršiu mestskú osadu. Hoci sa tento názov uchytil, dlhoročný archeologický výskum nepotvrdil na lokalite osídlenie mestského charakteru.

V období tureckého ohrozenia slúžila na ochranu Glanzenbergu priekopa a zemný val, ktorý sa tiahol okolo celého kopca. Pôvodne sa zrejme nesprávne predpokladalo, že tieto fortifikačné prvky pochádzajú ešte z ranostredovekých či dokonca prehistorických čias.

V rokoch 1901 až 1902 sa tu uskutočnili rozsiahle vykopávky, keď boli odkryté základy objektu, ktorý označili ako kostol a celý okolitý priestor nazvali Kostolík.

V roku 1958 začali s archeologickým výskumom a vykopávkami B. Polla a J. Labuda, keď odkryli časti opevneného komplexu stavieb. Výskumom sa podarilo získať informácie o osídlení lokality v 13. až 15. storočí. Výskum trval do polovice októbra 1958 a najznámejším nálezom boli železné dvere s vykovanými symbolmi zlata (Slnko) a striebra (Mesiac).

Hoci B. Polla plánoval pokračovať vo výskume aj v ďalších rokoch, na lokalitu prišiel po rokoch až na pracovnú vstupnú komisiu archeologického výskumu Slovenského banského múzea (SBM) v roku 1981, keď navrhoval miesta vykopávok pre budúce sezóny.

V roku 1967 lokalitu preskúmal, zakreslil a vykopávky zdokumentoval Ján Truchlík, dlhoročný konzervátor SBM. Zameral sa na spomínaný podzemný priestor v polohe Kostolík. Ján Truchlík tento priestor preskúmal a vyčistil.

Študenti a profesori Baníckej akadémie tu na začiatku 20. storočia vysadili les, ktorý sa potom ale postupne začal odstraňovať. Vykopávky na Glanzenbergu prebiehali aj v 30. rokoch 20. storočia, pod vedením V. Bakera, kustóda historických zbierok na Starom zámku.

SBM v rokoch 2002 až 2003 opätovne preskúmalo podzemný priestor v polohe Kostolík, pričom na stenách objavili stopy po rozpojovaní horniny čiernym pušným prachom. Zrejme sa jednalo o utajený skladový priestor zo 17. storočia a snáď i skoršieho obdobia.

V rokoch 2009 až 2012 objavili a odkryli počas archeologického výskumu vedeného Jozefom Labudom hradnú kaplnku a v roku 2014 sa realizovala jej konzervácia.

Od roku 2012 organizuje projekt obnovy torzálnej architektúry v lokalite občianske združenie Kruh Banská Štiavnica. Postupne sa stabilizujú a konzervujú vybrané časti objektov a murív.

V roku 2021 prebehla na archeologickej lokalite Glanzenberg už 40. sezóna archeologického výskumu pod vedením J. Labudu.