kaštieľ Pečenice

Pečenice patrili od založenia premonštrátskeho konventu v Šahách v prvej polovici 13. storočia k jeho majetkom. Správnym a rezidenčným centrom prepoštstva boli až do polovice 16. storočia Šahy, no po ich obsadení Osmanmi v roku 1552 sa pôvodné zázemie konventu rozpadlo a rehoľná komunita zanikla.

Od roku 1583 sa titul šahanského prepošta spolu s majetkami ležiacimi mimo osmanského územia udeľoval svetským kňazom. K zachovaným majetkom patrili aj Pečenice, ktoré sa tak stali súčasťou nového správneho rámca niekdajšieho prepošstva.

V samotných Pečeniciach však ešte na konci 16. storočia nijaké takéto sídlo nestálo. Nové centrum správy majetkov dal po roku 1592 vybudovať titulárny šahanský prepošt a ostrihomský kanonik František Diocaletus.

Stavbu situoval do vyvýšenej polohy južne od farského kostola v jadre obce. Nové sídlo malo nielen obytnú a správnu funkciu, ale aj obranný význam, preto vzniklo ako opevnená neskorogotická rezidencia, určená na ochranu pred osmanským ohrozením.

Význam Pečeníc ako sídelného miesta potvrdzuje aj skutočnosť, že František Diocaletus tu 6. februára 1603 doplnil svoj starší testament z roku 1601, a to priamo v prepoštovom dome alebo šľachtickej kúrii v Pečeniciach.

Po jeho smrti vznikol v roku 1604 čiastočný inventár majetkov šahanského prepošstva, z ktorého vyplýva, že rezidencia mala aj vojenské vybavenie. Spomínajú sa v ňom reťaze padacieho mosta, palné zbrane pechoty a hákovnice. Už v tomto období bolo sídlo zrejme rozšírené o severné hospodárske krídlo so sýpkou, čím vznikol neobvyklý stavebný celok spájajúci obytnú a hospodársku funkciu.

V prvej polovici 17. storočia sa objekt v prameňoch začína označovať ako kaštieľ. Urbár z roku 1624 uvádza v Pečeniciach prázdny kaštieľ, pričom v tom istom roku vznikol aj jeho inventár, podľa ktorého bol zakrytý drevenou strechou, no takmer úplne bez zariadenia.

V nasledujúcich desaťročiach prepoštské majetky spravovali rôzni cirkevní hodnostári a v 30. rokoch 17. storočia sa Pečeníc dočasne zmocnili aj príslušníci rodu Lipthay. Ešte v roku 1685 sa v súpise majetkov Ostrihomského arcibiskupstva spomína v Pečeniciach opustený kaštieľ, o ktorý sa starali obyvatelia Dolných Jabloňoviec.

Zásadný obrat priniesol koniec 17. storočia. Cisár Leopold I. daroval v roku 1688 majetky zaniknutého šahanského prepošstva jezuitom v Banskej Bystrici, ktorí ich spravovali až do zrušenia rádu v roku 1773.

Práve jezuiti dali starší objekt v roku 1693 výrazne prestavať, čo pripomína aj portál so znakom rehole a letopočtom. Verejne dostupné pamiatkové zdroje túto stavebnú etapu potvrdzujú a spájajú ju s adaptáciou staršieho kaštieľa na jezuitské sídlo, respektíve kláštorný objekt.

Po zrušení jezuitského rádu sa ich majetky stali štátnym vlastníctvom. V rámci reforiem Márie Terézie bolo niekdajšie prepoštské panstvo rozdelené medzi novozriadené biskupstvá v Banskej Bystrici a Rožňave. Pečenice spolu s ďalšími obcami pripadli v roku 1776 banskobystrickému biskupstvu a kapitule.

Súpis z 27. novembra 1776 opisuje v Pečeniciach trojpodlažný kaštieľ, ktorý si už vyžadoval opravy. Súčasťou areálu bola aj veľká sýpka, do skaly vytesaná pivnica s mimoriadne veľkou kapacitou, murovaný panský hostinec, drevený majer a pálenica, čo dokladá hospodársky význam sídla aj v tomto období.

Noví vlastníci po roku 1776 iniciovali opravy a úpravy, ktoré dali objektu jeho neskoršiu barokovú podobu. Viaceré priestory boli preklenuté, vznikli nové schodiská, prízemná prístavba a zjednotená úprava fasád. Objekt tak postupne nadobudol podobu, v akej ho v základných rysoch poznáme dodnes.

Pred druhou svetovou vojnou bol objekt vo vlastníctve rodu Breštianskych. Po roku 1945 ho využívalo miestne JRD. V novšom období bol obnovený a slúžil aj pre potreby Atómových elektrární Mochovce.

Neskôr sa v reštitúcii vrátil cirkvi a v súčasnosti je vo vlastníctve súkromnej spoločnosti.