hrad Biely Kameň

Zrúcanina gotického hradu na zalesnenom skalnom návrší Malých Karpát, situovaná nad miestnou časťou mestečka Svätý Jur, zvanom Neštich.





Navštívil som hrad Biely Kameň (9 tu boli)
hore

Historické názvy

Jurský hrad, Neštyšský hrad, Castrum de sancto Georgio



Poloha

Svätý Jur, Bratislavský kraj


GPS: N48° 15' 40.10",  E17° 11' 46.90"


Nadmorská výška: 290 m



Prístup a okolie

Zrúcanina hradu Biely Kameň sa nachádza v lese nad mestskou časťou Svätého Jura pri Bratislave - Neštich. Či už prichádzate do Svätého Jura z Bratislavy (z mestskej časti Rača), alebo z Pezinka, dostanete sa do mestečka Svätý Jur po hlavnej ceste, ktorá sa už priamo v meste nazýva Krajinská cesta. Z hlavnej cesty na svetelnej križovatke odbočíte na ulicu Prostrednú, po ktorej pôjdete neustále rovno, cez pešiu zónu a potom cez úzku dláždenú jednosmernú cestu. Po kruhovom objazde pokračujte stále rovno cez Horné Predmestie až na ulicu zvanú Podhradie. Na ľavej strane miniete pozdĺžne parkovisko. Ak prichádzate autom a máte radi dlhšie prechádzky, môžete tu zaparkovať. Inak pokračujte stále rovno, až dôjdete na úzku, menej kvalitnú cestu obstavanú domami. Neschádzajte z cesty, až kým na ľavej strane neuvidíte ohradený kríž, nachádza sa kúsok pred hostincom. Tu niekde môžete odstaviť auto popri ceste. Ďalej už pokračujte pešo, nespevnená cesta popri kríži (žltá turistická značka) vás zhruba za 5-10 minút cez les dovedie až k zrúcanine Biely Kameň.

Okolité hrady: Pezinský zámok - 6.3 km, Pajštún - 8.5 km, Čeklís - 9.6 km, Malinovo - 14.2 km, Bratislavský hrad - 15 km, Červený Kameň - 17.8 km, Devín - 18.9 km

Geocaching v okolí



Interiér a exteriér

Múry sú dnes v ruinách a hrad tiež nepochybne rozoberali na sekundárne použitie materiálu na stavbách v širokom okolí. Dobre sa zachoval reliéf zložito usporiadaných valov a priekop, zvyšky a fragmenty muriva päťbokého hradného jadra a prstence vonkajšej murovanej ohrady. Horný hrad sa vyznačoval dôslednou obvodovou zástavbou, po ktorej zostali len výrazné vyvýšeniny. Vnútorný hrad chránený opevnením nepravidelného oválneho tvaru mal len jednu bránu na severovýchodnej strane, nad ktorou bola bašta, ľudovo zvaná „erkel“. Prístupová cesta k nej viedla po moste ponad priekopu. Okrem veže s bránou boli vo vonkajšom areáli ďalšie dve veže. Okolo vonkajšieho múru, z jeho vnútornej strany boli hospodárske budovy, z ktorých sa spomína iba budova pekára. Horný hrad i celá spodná časť mali celý rad komôr, ktoré svedčia o tom, že hrad musel mávať značné zásoby. Z týchto budov sú dnes zachované len zvyšky v podobe pivnice alebo častí obvodových múrov miestami vystupujúcich nad terén. Hrad sa do súčasnosti zachoval v stave pokročilého rozpadu, ktorý neumožňuje získať bližšie informácie o jeho pôvodnej podobe a vývoji.


Pôdorys - hrad Biely Kameň


hrad Biely Kameň - pôdorys

Legenda k pôdorysu

1 - horný hrad, 2 - suterénny klenutý priestor, 3 - dolný hrad, 4 - vstupná veža, 5 - priekopa, 6 - pilier mosta, 7 - predsunutá strážnica



Fotogaléria


Historické fotografie

hrad Biely Kameň-1935
hrad Biely Kameň-kresba hradu
hrad Biely Kameň-kresba hradu


Fotografie z r. 2013

hrad Biely Kameň-Pohľad na zvyšky hradu
hrad Biely Kameň-Pohľad na zvyšky hradu
hrad Biely Kameň-Pohľad na zvyšky hradu
hrad Biely Kameň-Pohľad na zvyšky hradu
hrad Biely Kameň-Pohľad na zvyšky hradu
hrad Biely Kameň-Pohľad na zvyšky hradu
hrad Biely Kameň-Pohľad na zvyšky hradu
hrad Biely Kameň-Pohľad na zvyšky hradu
hrad Biely Kameň-Pohľad na zvyšky hradu
hrad Biely Kameň-Pohľad na zvyšky hradu
hrad Biely Kameň-Pohľad na zvyšky hradu
hrad Biely Kameň-Pohľad na zvyšky hradu
hrad Biely Kameň-Pohľad na zvyšky hradu
hrad Biely Kameň-Pohľad na zvyšky hradu
hrad Biely Kameň-Pohľad na zvyšky hradu
hrad Biely Kameň-Pohľad na zvyšky hradu
hrad Biely Kameň-Pohľad na zvyšky hradu
hrad Biely Kameň-Pohľad na zvyšky hradu
hrad Biely Kameň-Pohľad na zvyšky hradu
hrad Biely Kameň-Pohľad na zvyšky hradu



Pošlite nám vaše fotografie - hrad Biely Kameň


 Súhlasím so zverejnením fotografie na www.hrady-zamky.sk


História a osobnosti

Hrad Biely Kameň nad Svätým Jurom vo funkcii opevneného sídla nahradil staršie hradisko situované na opačnej strane údolia. Toto hradisko vzniklo v 9. storočí a svoju funkciu plnilo aj v ďalšom období. V roku 1209 získal územie Svätého Jura rod Hont-Pázmányovcov, ktorý si za svoje sídlo zvolil pôvodnú pevnosť nad hradiskom Neštich. Kamenný hrad postavili grófi zo Svätého Jura a Pezinka po roku 1241, krátko po tatárskom plienení, keď dal Belo IV. rozkaz stavať hrady kamenné. Novopostavený hrad sa prvý raz spomína v roku 1271 v súvislosti s nájazdmi českého kráľa Přemysla Otakara II. do uhorského pohraničia, a potom v roku 1295. Po smrti grófa Juraja Svätojurského bol hrad skonfiškovaný v prospech kráľa. Synovia tohto vzbúrenca, Žigmund, Krištof a Peter, sa s kráľom zmierili a ten ho daroval Petrovi za preukázané služby. Peter zomrel v roku 1516. Hrad patril rodu Svätojurskému až do vymretia rodu v roku 1543, keď umrel posledný mužský člen rodu - Krištof. Hrad potom viackrát menil majiteľa.

Do roku 1550 bol hrad majetkom Gašpara Serédyho, ktorý v tomto roku zomrel. V roku 1566 sa stal hrad majetkom grófa Menberga, bratislavského župana. Po ňom ho do kráľovskej donácie dostal gróf Mikuláš Eck zo Salmi, ktorý ho aj s jeho majetkami dal do zálohu cisárskemu vojvodcovi grófovi Jánovi Krusithovi (Krušič), za 132 tisíc toliarov. Po jeho smrti sa jeho vdova Katarína vydala za Štefana Illésházyho. Bolo to na prianie jej zomrelého manžela. V roku 1598 patriciát mestečka Svätý Jur predstúpil pred cisára Rudolfa II. s prosbou, aby ich záložnému pánovi Štefanovi Illésházymu prenájom viac neobnovoval. Príslušnú sumu chceli vyplatiť sami. Panovník návrh prijal. Illésházy sa bránil, ale po tom ako upadol do cisárovej nemilosti a stratil všetok majetok, musel utiecť do Poľska. Hrad Biely Kameň bol so všetkými príslušnosťami odovzdaný cisárskou komisiou do užívania predstavenstvu Svätého Jura. Po tom ako Illésházy výrazne prispel k tomu aby bol za kráľa zvolený Matej II., sa z nedávneho exulanta stal hlavný kráľovský dvoran. Boli mu vrátené majetky a takisto záloh Svätého Jura. Zemepán Juranov z hradu vyhnal. Ani sa veľmi nebránili, lebo vinice im zostali. Nakoniec výsadnou listinou Ferdinand II. z r. 1647 Svätý Jur povýšil na slobodné kráľovské mesto a tým aj zbavil závislosti od hradu. Mesto muselo ročne panovníkovi platiť 400 okov dobrého a vyberaného vína (1 okov = 56l, 400 okov = 22 400l). Na hrade ale už v tom čase panoval od r. 1626 Štefan Pálffy, ktorý majetok spolu s titulom grófa prevzal do večného vlastníctva rodu. Po ich presťahovaní do kaštieľa v dnešnom Svätom Jure, hrad postupne strácal svoju funkciu. Pravdepodobne bol zničený pri tureckom nájazde v roku 1663 a na jeho obnovu už neboli dôvody. Odvtedy je ruinou.


Povesti a legendy

Povráva sa...

Hrad sa podarilo dostavať až vtedy, keď tajomný pútnik zastokol do zeme suchý prút a halúzka do večera vypučala. Kým drevina dužnela, hrad prekvital. Potom panstvo spyšnelo, strom vyschol a Biely Kameň sa rozpadol na zrúcaninu.

Povesť o Tureckej studničke

17. septembra 1663. Hoci sa na opevnení mesta usilovne pracovalo, hradby stále neboli dokončené a turecké nebezpečenstvo bolo príliš blízko. Pohroma prišla nadránom, bleskovo. Obyvatelia sa neubránili. Po strechách skákal červený kohút, lúpilo sa, zabíjalo, bralo do zajatia. Kto nevládal, snažil sa skryť, kto vládal, utekal. Kto dôveroval mladým nohám, rozbehol sa smerom do viníc. Tam utekala i mladučká dievčina zo Segnerovie rodiny. Dych sa krátil, srdce v hrdle, dupot konských kopýt už kdesi za chrbátom. Kde hľadať pomoc, kde záchranu? Zrak jej padol na nie priveľmi hlbokú studienku pod vinohradom. Skok do vody, prikrčila sa a čakala na zázrak. Vtom, kde sa vzal, tu sa vzal, veľký pavúk križiak sa pustil do roboty. V okamihu utkal sieť a uvelebil sa v jej strede. Turci, vidiac sieť neporušenú, prebehli naokolo. Dievča bolo zachránené. Keď sa Svätojurania spamätali z najhoršieho, keď porátali mŕtvych, zajatých a všetky straty, rozprávali si aj o tomto zázračnom zachránení. Studničku pomenovali Turecká. Andeas Segner, brat zachráneného dievčaťa, nechal z bieleho pieskovca vytesať hlavu Turka a platňu osadiť na studničku. V studničke bývala dobrá studená voda. Studnička zanikla, povesť zostala a dedila sa z pokolenia na pokolenie.

Po rekultivácii v roku 1967 pamätný kameň zo studničky objavili a teraz je vystavený v mestskom múzeu

Povesť o chudobnej Juranke

Bolo horúce leto, slnce pripekalo až mámilo. Okolo Svätého Jura plynul čulý život. Začala sa práve žatva. Každý sa tešil z bohatej a hojnej úrody. Ružolíce žnice viazali so spevom zbožie do tučných snopov. Kríže obilia stáli na strnisku ako vojaci. Deň utekal rýchle. Slnce prestalo pripekať a piesne na perách utíchli. Nože! Nože rýchlo. Poháňali sa navzájom, aby boli čím skôr hotoví. Veď v noci môže prísť búrka a zmetie ich tvrdé mozole.

Slnce čím ďalej, tým slabšími lúčmi sa opieralo o zem. O chvíľu sa schová za vŕšky. Neďaleko hradu žala chudobná Svätojurčanka. Nedávno jej zomrel manžel, nuž takto sa musela sama starať o skromný majetoček, o svoje dieťatko, ktoré aj teraz priniesla so sebou a položila na lúku. Dieťatko bolo ako anjel. Krásne a tichučké, zdravé a bucľaté. Matka kosili trávu a dieťa sa zdvihlo, a začalo neistým krokom behať za motýľmi po zelenej, kvetnatej lúke. Pot stekal po tvári dobrej mamičky, ale ona na to nedbala, kosila usilovne ďalej. Veď slnce sa už skláňa nad vršky a farbí ich dočervena.

Keď zrazu pocítila v chrbte akési pichnutie, narovnala sa. - Obzrela sa. "Kde si mi to odbehol, Jožinko môj?" vykríkla, keď uzrela svojho synčeka neďaleko hradných rozvalín. Položila kosák a rozbehla sa za dieťaťom, aby ho priniesla späť. Ale dieťa mysliac si, že matka sa s ním chce hrať rozbehlo sa a vbehlo veľkým otvorom do rozvaleného hradu. Matka pobehla za ním do veľkej hradnej trhliny, ktorú predtým nikdy nespozorovala. Chytila ho do náručia, vybozkávala na obe líca a obrátila sa. Chcela sa ponáhľať domov, lebo slnce už bolo nízko a kravky ju budú doma veru netrpezlivo čakať. Ale odrazu zastala ako skamenená. Pred očami sa je zjavili veľké kopy zlata a drahokamov. Položila dieťa na zem, a rozbehla sa k nim. "Svätý Bože! Koľko zlata." vykríkla udivená, nakladala si zlato do zástery a omráčená toľkým pokladom zabudla na dieťa. Vybehla z hradu bez neho. Keď drahocenný náklad zástery vysypala na kôpku sena, utekala späť k hradu. Veď bola chudobná, veľmi chudobná a nieje nič horšieho, ako keď sa chudobný človek nezaslúžene stane boháčom. Zdivočie a na všetko zabudne. Bežala späť ako šialená, ale aké bolo je prekvapenie, keď prišla na hrad a o trhline nebolo ani chýru ani slychu. Všetko bolo také neporušené, ako bývalo od rokov.

Zúfalstvo ju schytilo. Až teraz si uvedomila, čo urobila. Veď tam ostal jej miláčik a ona sa k nemu nemôže dostať. Jožinko! Jožko - kričala, ale odpoveď odnikiaľ. Bože môj, Bože môj - začala nariekať pod zrúcaninami, ale hradné múry sa neotvárali. Zúfalo trepala rukami na hradné múry, ale ony stáli nepohnuto. Slnce už zapadalo za vršky, šero sa roztiahlo po kraji i tma sa spúšťala, ale Jožko neprichádzal. Neozýval sa ani na najzúfalejší nárek svojej matky.

Uplakaná, so zroneným srdcom a chorou dušou sa pobrala do svojej chudobnej chalúpky. Noc dávno roztiahla krídla nad krajom, ale matka ešte vždy bdela pri slabom svite olejovej lampičky, akoby ešte stále čakala na návrat svojho synčeka. Noc ubehla a Jožko neprichádzal. Spev žencov sa rozniesol po poli, po hrade a slnce už dávno zapálilo svoje večerné svetlá. No Jožka nebolo.

Chlapček, keď bol dlho sám, rozplakal sa a behal po ostrom kamení zrúcanín, ktoré mu ranilo nôžky. Mama! Mama! Volal na matku, ale mamka ho nepočula. Potom ukonaný a zmorený padol na tvrdé kamenie, a hneď usnul.

Jožko spal tvrdo a blažene sa zo sna usmieval. Nesie ho kŕdeľ anjelov, jeden krajší ako druhý, nesú ho vyššie a vyššie. Všade kade letia je veselo, všetko sa ligoce. Stále letí a letí, a čím je vyššie nad zemou, tým sa mu všetko zdá krajšie a veselšie. Doleteli nad akúsi veľkú lúku. Samý kvet a motýľ. Spustili sa pomaly dolu. Stred lúky stál oltár ozdobený drahokamami, ktorý sa mu zdal omnoho krajší ako v ich kostole. Pred oltárom sedela jeho matka. Vystiera k nej ruky, uteká k nej rozradostený. Synku môj drahý, drahý synku, že ťa aspoň vidím- hovorí jeho matka a mocne ho bozkáva. Vzala ho do náručia a odnáša.

Malý Jožko sa prebudil a nad sebou videl veľmi krásnu paniu. Ležal na zlatej posteli a pani ho hladkala po tvári, a rozprávala čosi krásne. Pani mala veľmi krásne a dobrotivé oči. Keď sa Jožko na ňu díval, zabudol na matku, ktorá sa mu zjavila vo sne. Načisto zabudol na doterajší život a začal sa tu veľmi dobre cítiť.

Svätojurský farár zvraštil obrvy, keď vypočul ponosy nešťastnej matky, ktorej syna pochovali zrúcaniny hradu. Zamyslel sa. Čiň pokánie za svoju lakotu. Trpezlivo vyčkávaj celý rok, po roku práve v ten deň a v tú istú hodinu, ako prvý raz, choď do hradu. Trhlina sa zase zjaví a ty vojdeš dovnútra. Ale nesmieš sa obzerať ani napravo, ani naľavo, ale ísť rovno na miesto, kde si nechala synčeka. Určite ho tam nájdeš. Ale aby si sa nenechala zlákať zlatom a drahokamami, lebo potom by si svojho syna už nikdy neuvidela.

Ženička sa poďakovala za radu. Mala už celkom vyjasnenú tvár a potom trpezlivo čakala na výročie smutno dňa. Čas sa míňal ako krajec chleba v ruke hladného. Konečne nastal túžobne čakaný deň. Matka nespala celú noc a len čo sa prvé lúče slnka rozliali po zemi, vybrala sa pod hrad. Nemohla sa dočkať večera. Celý deň strávila v očakávaní, pozerajúc na jedno miesto. Bolo leto, ako pred rokom. Po poliach zneli piesne veselého vtáctva a spev ružolícich žníc. Ženička zabudla i na jedlo. Opanovaná jedinou myšlienkou, pozerala neprestajne na hradné múry, akoby chcela pohľadom vyvŕtať veľkú dieru, ktorou by z hradu vyniesla dieťa. Konečne sa obloha zafarbila na ružovo. Ženička odrazu radostne vykríkla, skočila na rovné nohy. Hradná stena pukla a urobila sa nej trhlina.

Matka vletela do hradu bez rozmýšľania. Dychtivo sa obzerala okolo seba a na tom istom mieste, kde pred rokom položila svoje dieťa, tam ho teraz našla. Chlapec sedel na kameni a hral sa s akýmsi ligotavým predmetom, bol to drahokam.

Našla chlapca ako ho opustila. Vôbec sa nezmenil. I v tých istých šatôčkach bol, vôbec nebol došpinený. Zatrepotal bucľatými rúčkami a rozradostená matka ho schytila do náručia. Pritisla ho mocne na prsia a nepozerajúc na kopy zlata, ktorého tu bolo ešte viac ako pred rokom, vybehla.

Chlapec jej doma rozprával, že sa mu veľmi dobre vodilo, že spával v zlatej postieľke, v hodvábnych perinách a že ho opatrovala veľmi pekné pani. Sama mu ustielala postieľku a sama ho uspávala. Ale veď tam nieje postieľka?, hovorila matka ktorá vôbec nechcela veriť jeho rozprávkam. Je, je, ale len v noci, stál Jožko za svojim. Čo je nás potom, hlavná vec že si už tu, povedal matka.

Pohladila ho po kučeravých vlasoch a chcela ho bozkať na ústočka. Ale zbadala, že usnul. Položila ho do kolísky. Usmieval sa zo sna, akiste sa mu snívalo o krásnej panej, ktorá ho na hrade tak starostlivo opatrovala.


Video - hrad Biely Kameň



Použité zdroje a literatúra: PLAČEK M., BÓNA M., Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava : SLOVART 2007, KRIŽANOVÁ E.,PUŠKÁROVÁ B. Hrady,zámky a kaštiele na Slovensku. Bratislava : Šport 1990, bielykamen.wz.cz, WEB: sk.wikipedia.org, hu.wikipedia.org, www.pezinok.sk, archív hrady-zamky.sk

Užitočné informácie


Zrúcanina je verejnosti voľne prístupná


Komentáre k objektu

Momentálne žiadne príspevky

Pridať komentár k objektu
hrad Biely Kameň




Partneri

Eriksoft DVD Hrady srdca Európy I. Toulky po Čechách Sereď online Webdepozit UK BA