Bytčiansky zámok

Renesančná stavba so sobášnym palácom v centre obce Bytča, ležiacej prevažne na pravom brehu Váhu, v Bytčianskej kotline.





Navštívil som Bytčiansky zámok (7 tu boli)
hore

Bytča, Žilinský kraj, 308 m n.m.

N49° 13' 13.25",  E18° 33' 33.35"

Historické názvy

fortalicium Piche, Bycha, Byucha, castellum Byche, Bicze, Nagybiccse


Prístup a okolie

Bytčiansky zámok sa nachádza v centre obce Bytča. Z ulice 1.mája je potrebné odbočiť na ulicu Hollého, po ktorej neskôr odbočíme doľava. Tesne pred Sobášnym palácom je parkovisko. Odtiaľ sa peši dostaneme cez areál paláca až ku kaštieľu (zámku).

Alternatívou je príchod z ulice Sidónie Sakalovej, pozdĺž ktorej je možné parkovať pred zámkom, prípadne hneď po odbočení z tejto ulice na Zámockú je ďalšie parkovisko.

Okolité hrady (vzdušná čiara): Považský hrad - 11.1 km, Lietava - 11.3 km, Budatínsky zámok - 12.9 km

Geocaching v okolí


Interiér a exteriér

V múroch kaštieľa a ostatných budovách jeho areálu sa zachovali sekundárne zabudované fragmenty architektonických článkov, pochádzajúce pravdepodobne z pôvodného objektu. Pre prvú stavebnú etapu dnešného kaštieľa je charakteristické založenie pravidelnej štvorkrídlovej dispozície s ústrednou vežou nad vstupom a kruhovými vežami na nárožiach. Vnútorné priestory s hladkými omietkami a rovnými trámovými stropmi boli zväčša samostatne prístupné z dvora alebo pavlače, na ktorú viedli okrem rovnoramenného priameho schodiska s kamennými stupňami aj dve bočné točité schodiská. Obrannú funkciu kaštieľa zvýrazňovali strieľne na prízemí bášt. Opevnenie areálu kaštieľa vybudovali až po jeho dokončení. Druhá, tzv. renesančná etapa, viažuca sa k obdobiu prevzatia kaštieľa Jurajom Thurzom, priniesla zmenu dispozície prízemia, kde väčšinu priestorov stavitelia zaklenuli valenými klenbami s lunetami. Zmena dispozície sa týkala najmä východného krídla s kuchyňami. V staršej dispozičnej schéme sa zachoval jeden z najkrajších kamenných portálov s výnimočnou a nezvyčajne bohatou profiláciou.

Pri neodbornom reštaurátorskom zásahu v r. 1889 a 1926-1929 sa nenávratne zničili vzácne nástenné maľby na nádvorí kaštieľa. Autori prác použili nevhodné olejové farby a okrem iného nerešpektovali pôvodný originál. Ustavičná hrozba požiaru donútila Leopolda Poppera vymeniť v r. 1889 šindľovú strechu za plechovú krytinu, pričom došlo nielen k celkovej výmene konštrukcie krovu, ale aj k zmene tvaru strechy do dnešnej podoby. V objekte kaštieľa sídli Štátny archív. Ďalšou budovou v areáli kaštieľa je tzv. Sobášny palác, jediný svojho druhu na Slovensku, ktorý dal v roku 1601 postaviť jeho majiteľ uhorský palatín Juraj Thurzo. V paláci sa organizovali svadobné hostiny jeho siedmich dcér. Dnes sú to výstavné priestory.

Pôdorys - Bytčiansky zámok


K tomuto objektu nie je dostupný pôdorys. Máte pôdorys k dispozícii? Napíšte nám

Fotogaléria

Historické fotografie

Bytčiansky zámok-história
Bytčiansky zámok-história
Bytčiansky zámok-história
Bytčiansky zámok-história


Fotografie z r. 2018

Bytčiansky zámok-Pohľad na objekt
Bytčiansky zámok-Pohľad na objekt
Bytčiansky zámok-Pohľad na objekt
Bytčiansky zámok-Pohľad na objekt
Bytčiansky zámok-Pohľad na objekt
Bytčiansky zámok-Pohľad na objekt
Bytčiansky zámok-Pohľad na objekt
Bytčiansky zámok-Pohľad na objekt
Bytčiansky zámok-Pohľad na objekt
Bytčiansky zámok-Pohľad na objekt
Bytčiansky zámok-Pohľad na objekt
Bytčiansky zámok-Pohľad na objekt
Bytčiansky zámok-Studňa pred zámkom
Bytčiansky zámok-Studňa pred zámkom
Bytčiansky zámok-Sobášny palác
Bytčiansky zámok-Sobášny palác
Bytčiansky zámok-Sobášny palác
Bytčiansky zámok-Detail nad vstupom
Bytčiansky zámok-Vstup do paláca
Bytčiansky zámok-Sobášny palác
Bytčiansky zámok-Sobášny palác
Bytčiansky zámok-Sobášny palác
Bytčiansky zámok-Rodokmeň Thurzovcov
Bytčiansky zámok-Interiér Sobášneho paláca
Bytčiansky zámok-Interiér Sobášneho paláca
Bytčiansky zámok-Interiér Sobášneho paláca
Bytčiansky zámok-Interiér Sobášneho paláca



Pošlite nám vaše fotografie - Bytčiansky zámok


 Súhlasím so zverejnením fotografie na www.hrady-zamky.sk

História a osobnosti

Kaštieľ v Bytči postavili v rokoch 1571 až 1574 na starších gotických základoch vodného hradu. Pôvodný menší vodný hrad bol postavený v 13. storočí a patril nitrianskemu biskupstvu. Počas ďalších storočí sa vo vlastníctve hradu vystriedali viacerí majitelia (napr. Pongrácovci, Podmanickovci).

V roku 1563 získal kúpou Bytčianske panstvo spolu s hradom František I. Turzo, člen významnej podnikateľskej rodiny (podnikali v ťažbe a výrobe medi), ktorý v rokoch 1571 – 1574 dal na mieste starého gotického hradu postaviť nový objekt – opevnený zámocký areál s viacerými funkčnými stavbami.

Františkov syn Juraj, získal za aktívnu účasť v boji proti Turkom popredné miesto na cisárskom dvore. Keďže v čase otcovej smrti (1574) bol ešte neplnoletý, správy rodových majetkov sa ujal až v roku 1585 po smrti svojej matky Kataríny Zrínskej. Od toho času sa zámok stal jeho rodovou rezidenciou. Zámok sa súčasne stal centrom nielen bytčianskeho panstva, ale odtiaľ boli spravované aj ostatné turzovské majetky, najmä lietavské a oravské panstvo. Rok začatia výstavby je vytesaný na nápise nad portálom medzi Turzovským a Zríniovským erbom: SVB. AVSPICIIS. PII. INVICTIQVE. CAESARIS // MAXIMILIANI II. ELECTI. ROMANORVM. IMPERATO // RIS. AC. GERMANIAE. HUNGARIAE. BOEMIAEQVE. REGIS // FRANCISCVS. THVRZO. DE. BETHLENFALWA. SVMTIBVS // PROPRIIS. HOC. OPVS. A. FVNDAMENTO. FIERI. CVRAVIT // ERREXITQVE. ANNO. DOMINI. 1. 5. 7. 1., vo voľnom preklade: "Za spravodlivého a nepremožiteľného cisára // Maximiliána II., voleného rímskeho cisá // ra, kráľa Nemecka, Uhorska a Čiech // František Turzo z Betlanoviec vlastným // nákladom dal od základov toto dielo // postaviť. Roku Pána 1571.".

Ako uhorský palatín dal v roku 1601 vybudovať tzv. Sobášny palác, priestrannú budovu v predhradí, venovanú slávnostným rodinným príležitostiam, najmä svadobným hostinám svojich siedmich dcér. Do dejín zámku sa v období renesancie zapísal aj taliansky majster A. Pocabello, ktorý opravil zámok a Sobášny palác po ničivom vpáde hajdúskych vojsk v r. 1605 – 1612. Pri týchto úpravách postavili aj arkádu v nádvorí ústrednej budovy, ktorou prekryli staré fresky z obdobia vzniku kaštieľa.

Po vymretí Turzovcov, ktorí zriadili v Bytči knižnicu a mali tu aj klenotnicu so zbierkou vzácnych gobelínov, sa osudy Bytčianskeho zámku zmenili. V roku 1624 sa zámok prostredníctvom sobáša Kristíny Nyáry, vdovy po Imrichovi Turzovi, poslednom mužskom príslušníkovi rodu Turzovcov, a Mikuláša Eszterházyho, dostal do vlastníctva rodu Eszterházyovcov, ktorím patril až do polovice 19. storočia. Vzhľadom na to, že ich hlavným rodovým sídlom bol zámok v meste Eisenstadt, tento objekt využívali predovšetkým na hospodárske účely. Jeho vzhľad obohatili len v r.1736 cyklom nástenných malieb v arkáde. Fresky znázorňujú v nadživotnej veľkosti uhorských a európskych panovníkov ako aj známych vojvodcov i hrdinov z antickej mytológie.

V roku 1862 panstvo s majetkom odkúpila obchodnícka rodina Popperovcov, ktorá v jeho držbe videla najmä ekonomické výhody. Tomu podriadila aj stavebné úpravy, ktoré odporovali historickej a architektonickej hodnote objektu: vlastný zámok prebudovala na byty, Sobášny palác na okresný súd. Tzv. klasicistickú budovu, ktorá vznikla okolo r. 1830 prestavbou renesančnej budovy, funkčne pričlenili k okresnému súdu a slúžila aj účelom mesta.

V čase vlastníctva posledných majiteľov bol zámok značne zadlžený. V roku 1935 bola naň uvalená najprv nútená a od roku 1945 národná správa. Napokon 3. apríla 1950 štát prevzal do svojho vlastníctva Bytčiansky zámok spolu s ostatnými objektami k nemu patriacimi. V hlavnom objekte kaštieľa je umiestnený Štátny oblastný archív, v Sobášnom paláci sú výstavné priestory Považského múzea.

V zámku slúžil ako vojak strážneho oddielu Juraj Jánošík, ktorý sa tu zoznámil s uväz­neným kysuckým zbojníkom Tomášom Uhorčíkom. Tento ho po prepustení z cisárskeho vojska nahovoril, aby sa dal k zbojníkom. Jánošík si potom vytvoril vlastnú družinu a stal sa legendárnym hrdinom, ktorý „bohatým bral a chudobným dá­val“. Nakoniec ho začiatkom marca 1713 chytili, v Liptovskom svätom Mikuláši, odsúdili a popravili na šibenici.

V Bytčianskom zámku sa 7. januára 1611 konal povestný súd s pomocníkmi Alžbety Bátoriovej, Čachtickej panej, známej svojimi sadistickými výčinmi. Sudcovský zbor tohto zaujímavého trestného prípadu odsúdil pomocníkov na trest smrti. Samu Alžbetu Bátoriovú nesúdili, v rozsudku sa spomína len toľko, že ju nechali vo väznici na Čachtickom hrade, kde zostala až do svojej smrti v r. 1614.


Povesti a legendy

Kliatba zámockej pani Eleonóry

Od smrti pána Bytčianskeho zámku neuplynulo ani tak veľa času a predtým tak prosperujúce panstvo začalo rýchlo upadať. Zámocká pani Eleonóra sa s odchodom svojho milovaného manžela stále nedokázala zmieriť a hospodárenie na zámku s dôverou celkom ponechala len na svojho správcu. Správca zámku bol predtým navyknutý, že jeho pán sa o svoje panstvo zaujímal vo dne v noci. Pán nezniesol na zámku ani ten najmenší neporiadok a všetko kontroloval, neustále si podrobne overoval a zapisoval. Po smrti svojho pána si správca Bytčianskeho zámku rýchlo uvedomil, že ho už nik v jeho práci nepreveruje. Vycítil svoju príležitosť a už zakrátko začal s kadečím v hospodárení špekulovať. Po nejakom čase sa niektoré veci z hospodárstva odrazu postrácali. Navyše, tak ako stále okatejšie kradol správca, rovnako ho začali napodobňovať aj niektorí iní jednotlivci zo služobníctva. Zámockej pani Eleonóre sa to donieslo až potom, keď už táto neúnosná situácia zopár poctivcom z jej okolia naozaj nedala spávať a svoju pani na to upozornili. Lenže vtedy už bolo neskoro. Ukázalo sa, že celé panstvo je už natoľko zhumpľované a zadĺžené, že aj keď bol nesvedomitý správca ihneď zo služby prepustený, takmer nič sa už nedalo zachrániť. Notári napokon odporučili, aby zámocká pani radšej zámok ešte zavčas predala, aby mala z čoho zaplatiť aspoň dlžoby. Na kupca Bytčianskeho panstva sa takmer nečakalo. O tom, ako neslávne skončila jeho doterajšia majiteľka, sa totiž vedelo v celom širokom okolí a nový záujemca nič neponechal náhode. Navštívil pani Eleonóru ešte oveľa skôr. Dokonca bol ochotný aj po získaní celého majetku nechať jeho bývalú majiteľku ešte dožiť na zámku. No bývalej zámockej pani robili čoraz viac priekov a neraz ju tiež dokonca nechávali o hlade. Pani Eleonóra to napokon jedného dňa už nevydržala a vybehla zo zámku k Váhu. Zastala tam až celkom tesne na jeho strmom brehu a so zdvihnutými rukami sa obrátila k nebesiam: “Preklínam všetkých zlodejov a nepoctivcov! Nech sa sto rokov medzi múrmi toho zámku neohreje ani jedna ľudská duša!” vykríkla a vzápätí sa vrhla do divokej vody Váhu. Ani nie týždeň po tejto udalosti sa na zámku objavila akási čudná choroba. Zdalo sa, že je prudko nákazlivá, ale zvláštne bolo, že sa nerozširovala ani len do blízkych vedľajších domov. Prejavovala sa najmä tým, že každý z postihnutých dostal najprv silnú triašku a potom v silných bolestiach, sprevádzaných neraz aj penou na ústavch rýchlo skonal. Choroba sa vystrašených ľudí zmocňovala jedného po druhom rovnako ako mor a kto zo zámku zavčas neutiekol, stal sa jej obeťou. Netrvalo dlho a v zámku už neostalo ani len ľudskej nohy. Život na zámku napokon naozaj celkom vymizol na dlhých sto rokov. Až potom, po sto rokoch, dostal všetky tieto majetky - spolu so spustnutým zámkom do daru od panovníka iný šľachtic. A ten potom zámok nanovo oživil.

Bytčiansky drak

Za dávnych, pradávnych čias bol na mieste dnešného bytčianskeho zámku hrad, ktorý zo všetkých strán obtekali prudké a široké vážske vody. Kedysi tam bývali hradný pán a hradná pani, ktorí sa mali radi ako pes a mačka. On bol skupáň a grobian. Ona bola striga. Išla zaňho len preto, lebo sa chcela zmocniť jeho bohatstva. Ej, ale trafila kosa na kameň! Čoskoro ju celú skrz-naskrz previdel a začal sa mať na pozore. Nielenže si starostlivo zamykal peňažné truhlice, ale dozeral aj na komoru a na kuchyňu. Mohla variť len to, čo sa mu zachcelo, a len toľko, koľko povolil. A aby jej nezišlo na um inak ho okrádať, prikázal sluhom, aby nepúšťali do hradu nijakých obchodníkov ani priekupníkov. Ani z hradu sa nesmelo nič vyniesť alebo vyviezť bez jeho súhlasu. Pravdaže, pri takýchto poriadkoch hradná pani mala len to, čo si do hradu priniesla. A pretože s takýmto údelom nebola spokojná, kade chodila, tade rozhutovala, čo mužovi urobiť, ako sa mu vypomstiť tak, aby nevedel, skade vietor fúka. Všeličo robila, veď bola striga, ale on bol taký obozretný, že jej zavčasu na všetko prišiel a potom ju bez milosti trestal. Raz, keď mu bola namiesto údených medvedích labiek dala na tácňu potuchnuté stehná zo starého capa, dal ju dokonca na dereš natiahnuť. Na najbližšom stridžom rákoši, v ktorejsi tmavej doline Veľkého Javorníka, poprosila strigy, aby jej pomohli. Dali hlavy dohromady a poradili. V Čertovom potoku sú ryby, ktoré vyzerajú ako pstruhy. Ani skúsené oko hradného rybára ich nerozozná. Ak teda bytčiansky hradný pán obľubuje pstruhy, treba mu ich dať. A môže ich urobiť tak chutne, ako ešte nikdy neurobila, lebo jedovatosť ich mäsa neprevládze nijaké korenie! Potešila sa. Hradný rybár jej je oddaný dušou i telom. Nasľubovala mu teda hory-doly a vyslala ho hľadať Čertov potok. Rybár ho poľahky našiel. Počul už o ňom, vedel, kadiaľ sa uberať. Lenže pri potoku čertov ani múch v maštali! Chytajú nielen na udicu a na čereň, ale aj na šípy a na oštepy. Keby sedeli ako iní rybári, ale oni pobehujú, škrečia, nadávajú si, rujú sa... Je ich toľko, že ľudská noha nemá kam vkročiť. Sotva však zacítia človeka, už sú pri ňom. Lenže rybár nie je z mäkkého cesta, neskydne sa hneď na kôpku. Pozrie po nich a sľubne sa uškrnie: „Páni čerti, nože pomaly! Neprenáhlite sa! Načo vám je jeden človek, keď môžete mať namiesto neho desať, a nie hocijakých!“ „Desať?“ spozorneli. „Desať!“ zdôraznil. „A možno aj viacej,“ dodal, keď videl, ako sa im oči zaleskli túžbou. Čakal, že mu budú sľubovať hoc aj budatínske panstvo, ak povie, ako sa k tým desiatim dostať, a oni ho zdrapli a stisli, div tam hneď dušu nevypustil. A možno by ho boli naozaj udusili, keby sa tam nebol naďabil nielen starší a skúsenejší, ale aj mocnejší čert. Ten ho oslobodil. „Tak, a teraz syp, čo tu hľadáš!“ povedal prísne. Rybár poznal čertov. Vedel, že v tomto prípade sa im pravda iste bude páčiť, nuž povedal, s čím ho vyšikovala pani veľkomožná. Čert sa naozaj spokojne zarehlil. Potom sa obrátil k usmolencom, ktorých bol odohnal. Vedel, na čo čakajú, preto sa len pohŕdavo uškrnul a prikázal im, aby rybárovi zaraz pomohli. A tak bytčiansky rybár odchádzal s prísľubom, že ak sa všetko podarí, on bude novým hradným pánom. A rybár si je istý, že sa naozaj všetko podarí. Musí sa podariť! Pravda, nie tak, ako to chce pani veľkomožná. Tá si nikdy nedostojí v slove. Ale prejde jej cez rozum! Dá jej len jednu rybu z Čertovho potoka, dve si odloží. Keď veľkomožná odprace veľkomožného a po čase zabudne, ako ho skántrila, podhodí jej jedného z odložených pstruhov. Tretieho si nechá pre pánov, ktorí by mu prišli povedať, že nemá nárok na hradné panstvo. Všetky nečakané skony zvalí na nejakú dávnu kliatbu. A po panstve prekliateho hradu nebude nikto túžiť. Ako si rozmyslel, tak aj urobil. A hradná pani bola spokojná s tou jednou rybou. Najprv ju chcela sama pripraviť, potom si však uvedomila, že zo smrti hradného pána by len ju podozrievali. Zverila teda rybu starej, dlhoročnej, skúsenej hradnej kuchárke. Keď však pri studni dvíhala sekeru, že rybe odtne hlavu, ryba zrazu prehovorí prosebným ľudským hlasom: „Nezabíjaj ma!“ Stará žena, ktorá predtým nikdy neslýchala, že by ryba hovorila ľudským hlasom, najprv sa náramne zľakla, potom jej prišlo na um, že by to mohol byť zakliaty človek, a toho načim oslobodiť, preto sa s ňou pustila do reči. Spýtala sa, kto je, čo je a ako jej pomôcť. „Najlepšie mi pomôžeš,“ povedala ryby, „ak ma zaraz hodíš sem do studne. Kuchárke blyslo, že by to nebodaj mohol byť dajaký zakliaty studniar, keď sa pýta do studne. „Hodím ťa, kde si želáš,“ prisľúbila rybe, „len mi povedz, ako sa vyhovoriť pred paňou. „Netreba sa ti vyhovárať. Panej daj rybu, čo máš vo vedre, a čuš. Naveky čuš, lebo ináč bude zle!“ Žena sa obráti a prekvapená znova onemie. Naisto vie, že doniesla len jednu rybu, a naraz ich má dve. Vo vedre je taká istá ako tá, čo má v ruke. „Nuž teda, choď si, ak ti to pomôže,“ povedala žena a pustila prvú rybu do studne. Sotva však vytiahla z vedra druhú, už tam bola hradná pani. „Ešte si ju nezabila?“ skríkne zlostne. Ani nečakala na odpoveď, schmatla sekeru a odsekla rybe hlavu. Sama si ju aj vypitvala, odniesla späť do kuchyne a hodila na pekáč. Aj veľkomožnému ju sama predložila. Márne však čakala, kedy sa skrúti v smrteľnou kŕči a vypleští oči, aby si ich už nikdy sám nezavrel. Naopak, stalo sa, čo už dávno nie. Pochválil rybára i kuchárku: takú chutnú rybu už dva roky nejedol! A kmotra smrtka s neúprosnou kosou nestala si k jeho nohám ani v nočnom čase. Hradná pani si zavolala rybára a vyčítala mu, že ju oklamal. Neverila mu, pokým o polnoci na hradnom cintoríne na umrlčiu hlavu neodprisahal, že jej naozaj dal rybu z Čertovho potoka. No hradný rybár nechcel ani počuť, že by znova mal ísť na Čertov potok. Lenže hradná pani neuznávala nijaké výhovorky. Keď jej nijako nechcel urobiť po vôli, nadškrtla mužovi, že hradný rybár neodovzdáva panstvu celý úlovok. Darmo sa rybár dušil a prisahal, že je nevinný. Pán ho dal najprv na dereš natiahnuť, potom vhodiť do hradného žalára. Keď sa po niekoľkých dňoch udobril, dal mu ešte zopár vyťať a poslal ho na salaš pod Kýčerou, nech je tam, pokým sa zo všetkého nevylíže. A striga sa postarala, že sa už stade nevrátil. Lež jeho trest nezmieril veľkomožného s veľkomožnou; aj naďalej si robili tie najhoršie prieky. A v studni sa stalo čosi, s čím nikto nerátal. Ryba rástla, bola čoraz dlhšia a mohutnejšia. Šupiny stvrdli na pancier. V záhlaví sa vzdul dračí hrebeň. Aj zubále boli dračie: pevné a ostré. Lebo ryby z Čertovho potoka menili sa na draky. Voda v studni bola čoraz horšia. Strácala krásu priehľadnosti i voľakedajšiu chýrečnú chuť. Nieže ľudia, ale ani kone sa jej nedotkli. A kto sa jej v prílišnom smäde jednako napil, chvíľu sa skrúcal v strašných kŕčoch a ak mu babky-zelinárky včas nepomohli, vädol ako podťatá byľ. Nakoniec dal hradný pán príkaz, aby studňu zasypali, nech nezavadzia na dvore. Lenže večer ju zasypali a ráno bol dvor plný bahna, piesku a štrku a studňa voľná. A možno by vonkoncom neboli zbadali, kto im robí takto naprotiveň, keby sa raz v mesačnej noci drak nebol ukázal vari do pol tela. Zbrojnoši, čo ho videla, na vlastnú mater prisahali, že bol prinajmenšom takú hrubý ako otvor studne a vysoký, že by prevýšil aj jazdca stojaceho na koni. Hradnému pánovi sa to nechcelo nijako veriť. Ale že bol nedôverčivý a zvedavý, dal studňu zasypať a v noci si sám počkal na draka. A drak zase ako po iné razy - za chvíľu znešváril dvor bahnom a štrkom. Hradného pána to náramne nazlostilo. Zdrapil luk a vylúčil ťažký oceľový šíp. Bol dobrý strelec, šíp zasiahol draka, ale nevnikol mu do tela. Zazvonil na šupine a skĺzol sa na dvor. A neublížil ani oštep, hodený ozajstnou chlapskou silou, zdvojnásobenou zlosťou. „A jednako ťa skántrim!“ povedal hradný pán. Vedel, že drak sa aj vo vode bojí denného svetla, a tak cez deň nie je v studni. Dal teda navoziť kamenia a kameň nielen nasypať, ale aj ubiť ťažkými nabijakmi. A zdalo sa, že to pomohlo. Drakovi sa nebodaj nechcelo vŕtať hlavou do ostrého kamenia. Keď sa už celé mesiace neohlásil, veľkomožný dal kopať novú studňu na opačnom konci dvora. A bol pokoj.


Video - Bytčiansky zámok



Užitočné informácie

V hlavnom objekte kaštieľa je umiestnený Štátny oblastný archív. Sobášny palác je možné navštíviť.
Otváracia doba a vstupné


Komentáre k objektu

Momentálne žiadne príspevky

Pridať komentár k objektu
Bytčiansky zámok




Použité zdroje a literatúra: KRIŽANOVÁ E.,PUŠKÁROVÁ B. Hrady,zámky a kaštiele na Slovensku. Bratislava : Šport 1990, WEB: bytca.sk, slovenskycestovatel.sk/item/bytciansky-zamok, sk.wikipedia.org, Archív hrady-zamky.sk

Partneri

DVD Hrady srdca Európy I. Toulky po Čechách Sereď online Webdepozit UK BA