Zrekonštruovaný goticko-renesančný kaštieľ v Hronseku sa nachádza priamo v obci Hronsek, neďaleko Banskej Bystrice. Z hlavnej Hronseckej cesty sa k hradu dostaneme jednoducho cez bránu - táto odbočka k hradu je medzi ulicami Zámocká a Záhumnie. Auto teda môžeme odstaviť priamo pred objektom. Okrem vodného hradu sa v Hronseku nachádza aj Soósovsko-Géczyovský kaštieľ a drevený artikulárny kostol, zapísaný do UNESCO.

Okolité hrady (vzdušná čiara):

Dolná Mičiná - 5.6 km, Zvolenský hrad - 8.6 km, Dúbravica - 9.1 km, Banská Bystrica - 9.9 km, Pustý hrad - 10.8 km, Vígľaš - 14.7 km, Slovenská Ľupča - 16.5 km, Dobrá Niva - 16.6 km, Kremnica - 18.8 km

Geocaching v okolí

Podrobná turistická mapa
Google Streetview - cesta na hrad

Pôvodný vodný hrad mal kvôli tureckým nájazdom vybudované opevnenie tvorené obranným múrom so štyrmi vežami a vodnou priekopou, cez ktorú sa prechádzalo padacím mostom. Objekt pozostáva z troch budov. Ich najväčšími skvostami sú nástenné maľby v interiéri. Na maľbách, ktoré sú už zreštaurované, vidieť rozličné výjavy. Vtáky, psy i zajace, dokladujú, že pôvodní majitelia boli podľa všetkého poľovníkmi, sú tam aj náboženské motívy, ktoré zrejme vznikli na objednávku, keďže v obci v tom čase nebol kostol a jednu zo sál na hrade používali ako modlitebňu. Bohoslužby sa preniesli v obci do dreveného artikulárneho kostolíka až v 18.storočí, ktorý v tom čase postavili. Niektoré maľby siahajú až do antiky.

Najstarším skvostom na hrade je komín v nadstavbe hradu z druhej polovice 14.storočia, zaujímavosťou je portál do jednej zo sál, ktorý má nádhernú výzdobu aj s rodovým erbom. Vo veľkých miestnostiach sú drevené stropy, ktoré sú však už replikami pôvodných. Bola tam objavená aj rarita – pôvodná miestnosť stredovekého záchoda. Vodný hrad bol po 26 rokoch trvajúcej rekonštrukcie obnovený.

Pôdorys - Hronsek

Hrad dal postaviť rod Géczyovcov pravdepodobne ešte v 14.storočí. Toto územie dostali od kráľa. Neskôr ho vlastnili ďalšie šľachtické rody ako Soosovci de Poltár, Battikovci z Vlkanovej, Schmideghovci, Róthovci z Kráľovej a keď sa dedička róthovského majetku Johanna vydala za grófa Jozefa Telekyho de Szék, prešiel majetok na rod Telekyovcov. Je to zároveň najstaršia dochovaná, pôvodne dvojpodlažná kamenná stavba na našom území. V roku 1576 bol tento Rothovsko-Telekyovský hrad prestavaný a opevnený a tak vznikla goticko-renesančná stavba, ktorá mala obranný múr so štyrmi vežami a vodnou priekopou s padacím mostom.

Od konca 17.storočia slúžil vodný hrad ako evanjelická modlitebňa, pôsobil tu i známy slovenský evanjelický farár a spisovateľ Ján Simonides. Za rákoczyovského stavovského povstania (1703 – 1714) tu bolo v pivniciach väzenie a údajne sa tu razili aj mince. Poslední majitelia priestory pivníc používali na uskladňovanie potravín z dôvodu, že boli suché. Aj napriek výskytu vody v priekope (pri povodni) nenasiakli vodou. Istý čas tu žil aj Žigmund Géczy - otec Juliany Korponayovej-Géczyovej (Levočská biela pani), ktorá bola vraj obvinená, že počas obliehania Levoče kurucmi otvorila obliehateľom brány, za čo ju po krutom mučení stihol trest smrti sťatím. Z najnovších bádaní historikov však vyplýva, že Juliana Korponaiová bránu v obliehanej Levoči neotvorila. V skutočnosti len jej milenec Štefan Andrássy oznámenie a listy o predbežnom rokovaní o kapitulácii postúpil prostredníctvom nej obrancom Levoče.

Potom čo sa vystriedalo viac vlastníkov, dostal sa objekt do správy pamiatkového úradu. Stavba začala chátrať od čias, ako ju opustili v roku 1978 poslední vlastníci: rodina Pršancová, Čiamporová a Halajová a objekt potom prešiel pod správu štátu.

V 20. storočí bol hrad čiastočne prebudovaný a v roku 2016 bola dokončená jeho 26 rokov trvajúca rekonštrukcia a niekdajší vodný hrad sa stáva dominantou obce Hronsek.

Levočská biela pani

Jedna z legiend hovorí, že Juliana, zamilovaná do veliteľa nepriateľskej cisárskej armády, ukradla opitému richtárovi na bále kľúče od mestskej brány a z lásky zradila svoje mesto. Druhá verzia, ako aj jej literárna podoba, vykresľuje obdobie protihabsburgského stavovského povstania Františeka II. Rákociho, z rokov 1703 – 1709, ktoré skončilo uzatvorením Satmárskeho mieru v roku 1711. Touto dohodou, na základe vzájomných obojstranných ústupkov, si Habsburgovci zabezpečili dedičnosť koruny a uhorská šľachta platnosť stavovských výsad. V druhej verzii legendy dochádza k sprenevere voči mestu zo strany Juliany v strachu pred konfiškáciou majetku.

Podľa historických dokumentov, uložených v levočskom archíve, nebolo treba mesto zrádzať, lebo Levoča nebola nikdy spojencom Františka II. Rákocziho, ako sa to naoko javilo. Mesto kapitulovalo na základe dohody.

Objekt je po rekonštrukcii a bude slúžiť ako hotel.